Skončil sa týždeň architektúry klubovým filmovým predstavením Architektúra Československa 1958 – 1989. Mám z neho dva silné zážitky. Ten prvý je, že hoci dobrí architekti boli komunistami akoby odstavení, tak na druhej strane, aby sme, ako štát dokázali, že tu máme kvalitnú architektúru, tak dostávali najlukratívnejšie štátne zákazky. Nik však o nich nesmel vedieť. Na druhej strane už aj vtedy platilo, že z odborníka, architekta sa musel stať aktivista, aby mohol presadzovať dobré a správne veci. Zdá sa, že ten druhý prípad platí aj dnes. Ten, zadať významnú investíciu svojmu oponentovi (ale dobrému odborníkovi) a prezentovať sa ňou navonok, sa veru neaplikuje. Radšej uprednostníme priateľov a lojálnych odborníkov. Organizovanie verejných anonymnych súťaží je veľkou vzácnosťou, hoci práve tak, vznikajú kvalitné riešenia mestských priestorov.
To že máme i napriek tomu kvalitnú architektúru na Slovensku svedčia aj výsledky ceny CE.ZA.AR. Každý si však určite všimol, že takmer všetky ocenenia boli z Bratislavy a že to boli predovšetkým súkromní a nie verejní obstarávatelia – investori.
Bratislava je veru už s veľkým náskokom pred našimi ostatnými mestami – a to nielen v kvalite architektúry, ale aj v tvorbe mestského prostredia. Tam sa plánovaniu mesta venuje veľká pozornosť a o všetkých kľúčových a významných priestoroch mesta sa vedú dlhé diskusie. Na základe nich sa urobí súťaž, alebo sa vypracuje koordinačná štúdia mestským Metropolitným inštitútom tak, aby sa zabezpečila kvalita urbanistickej koncepcie a mestského prostredia, ale aj kvalita a dostupnosť verejných služieb. Až potom vstupujú do hry developeri, aby podľa tohto uceleného konceptu realizovali svoje investície. To posilňuje tvorbu mestotvornosti a umožňuje uplatňovanie nových trendov vo výstavbe sídel.
Toto všetko sa v Bratislave môže diať vďaka primátorovi, ktorému záleží ako na vzhľade, tak aj na kvalite mesta pre ľudí. Presadzovať nové myšlienky a zmeny v zaužívanom spôsobe života nie je ľahké a jednoduché. Aby to mohol realizovať, tak má silný tím kvalitných odborníkov, ktorí dokážu vzájomne spolupracovať. Primátor tak dostáva do rúk fakty a čísla, aby mohol presadzovať zmeny na verejnosti a popularizovať nové trendy v tvorbe mestského – urbánneho prostredia.
A ako to vyzerá u nás?
Objektívne je potrebné povedať, že čoho sme svedkami v Banskej Bystrici, nie je výsledkom činnosti súčasného primátora. Museli by sme ísť dosť do histórie, aby sme našli korene súčasného prístupu k tvorbe nášho mesta. Začalo to za primátora Králika, ktorý nemal záujem o usmerňovanie investičnej výstavby a nechal všetko na developerov. Korunoval to primátor Saktor, za ktorého vlády sa predali takmer všetky disponibilné pozemky mesta vhodné pre výstavbu a nový rozvoj mesta. Mesto sa tak zbavilo svojho najväčšieho nástroja pre riadenie a usmerňovanie územného rozvoja.
Vrcholom zlého prístupu k rozvoju mesta bolo schválenie nového územného plánu mesta v roku 2015, ktorý postavil koncepciu mesta na externom rozvoji, ktorý vychádzal z princípov socialistickej tvorby mesta, založenej na funkčných plochách a na záujmoch developerov. Tento prístup sa ešte viac „zdokonalil“ zmenami a doplnkami územných plánov, na základe podnetov developerov a vlastníkov pozemkov (často i bez nich). To viedlo k tomu, že vzácne lokality mesta určené pre vybavenosť a nové mestotvorné funkcie sa premieňali na obytné zóny (napr. Belveder, Kačica…). Byty sú totiž najrýchlejšie návratnou investíciou.
Je paradoxom, že my sme v našom meste boli už na začiatku deväťdesiatych rokov tam, kde je dnes Bratislava. Hovorím o Pršianskej Terase, kde sa v roku 1990 zastavila paneláková výstavba a urobila sa na toto územie nová zastavovacia štúdia a prostredníctvom Investorského útvaru mesta boli vyzvaní miestni architekti na architektonické stvárnenie jednotlivých blokov. Tieto architektonické štúdie mali slúžiť ako ponuka pre investorov výstavby nových bytov. Takto bol v Banskej Bystrici pred 30-timi rozbehnutý proces výstavby takmer na takej koncepčnej úrovni, ako sa dnes pripravuje výstavba na Nivách v Bratislave. Neviem akým činom došlo k tomu, že celá lokalita sa zrazu ocitla v rukách jedného developera a ten si tam robí, čo chce… Ignoroval dovtedy pripravený proces výstavby ako uceleného urbanistického celku a postupuje podľa svojho biznis plánu a zmien a doplnkov územného plánu.
Uvediem ešte jeden príklad – a to ako zmeny a doplnky dokážu znehodnotiť urbanistickú koncepciu a kompozíciu nášho mesta. V záväznej v textovej časti územného plánu je v urbanistickej koncepcii navrhnutá aj kompozičná os Podlavická vybavenostná radiála, ako výrazný kompozičný element vyrastajúci od ťažiska mesta do časti mesta Podlavice . V urbanistickom popise územný plán konštatuje, že sa „jedná o vytvorenie uceleného pásu koncentrovaného vybavenia od Európa Shopping Center až po Lúčky“ (športový areál UMB). Konkrétne sa v záväznej časti uvádza aj: „postupnou revitalizáciu občianskeho vybavenia na území dnešného ZAaRES“. No napriek tomu sa v grafickej časti udiala zmena funkčného využitia areálu ZAaRES na zmiešané územie s výškou zástavby 5-7 podlaží. Napriek tomu, že územný plán zaväzuje Mesto vypracovať pre toto územie územný plán, za účelom posúdenia vhodnosti a väzieb tohto priestoru, Mesto tak neurobilo.
Kto dobre pozná nivu tajovského potoka vie veľmi dobre, že je to výrazný mestotvorný priestor a vzhľadom k svojej šírke a zámerov územného plánu, je ideálnym na vytvorenie celomestskej zóny športu, relaxu, kultúrno-spoločenskej a oddychovej funkcie, prepájajúcej športový areál Štiavničky, plážové kúpalisko a športový areál UMB na Lúčkach. Jeho funkčnú kompaktnosť dopĺňa prepojenie na zeleň a významný biokoridor Tajovského potoka a podlavická cyklistická radiála. Taký potenciál sa už nikde inde v meste nenachádza a nič také sa inde ani nedá vytvoriť. Mesto olympijských víťazov by si zaslúžilo, aby sme ho využili.
Lenže ideám a zdravému rozumu je tu veľký konkurent – biznis. Ten prichádza s polyfunkčným súborom FLÓRA. Prehradí tajovskú nivu vysokou obytnou zástavbou, znehodnotí kompozičnú os mesta a zlikviduje jeho záväznú urbanistickú koncepciu. Samozrejme páni poslanci a dámy poslankyne tento rozpor schvália vo Všeobecne záväznom nariadení mesta, ktoré je na území mesta zákonom. Bez odbornej diskusie, bez overovacej štúdie, len mocenskou hlasovacou mašinériou.
Tak si uvedomujem, že to, čo povedala Heňa Moravčíková v tom filme o československej socialistickej architektúre – „dobrý architekt sa musel stať aktivistom“ – platí ozaj aj dnes, možno i viac, lebo mestské zastupiteľstvo je nad všetkými a najlepšie vie, ako na to.
