Súboje medzi Banskou Bystricou a Zvolenom patria k najväčším hokejovým derby na Slovensku. Rivalita, ktorá dostala nový nádych po postupe HC ’05 Banská Bystrica do slovenskej extraligy, má dlhoročnú tradíciu. Prvé pohronské derby sa totiž odohralo už pred 90 rokmi.
„Pažravci“ verzus „bryndziari“ v Mestskom parku
Písal sa 24. január 1932. Športovci dvoch susedných miest ležiacich na brehu Hrona sa chystali odohrať prvý vzájomný duel v hokeji, presnejšie v „kanadskom hockeyi“, ako uvádzala súdobá tlač v Banskej Bystrici. Začiatkom 30-tych rokov minulého storočia totiž ešte žurnalisti pomalšie prechádzali z pojmu hokej, ktorým bol vlastne „bandy hokej“ (s loptičkou – pozn. autora) na pojem kanadský hokej. Ten, po „pochovaní“ bandy hokeja koncom 20. rokov 20. storočia, prevládal nielen v celej Európe, ale už aj na území Slovenska.
Banskobystrická ŠK Slávia pozvala hráčov Zvolena na nedeľnú partičku v hokeji. Bystričania mali svoj hokejový stánok v Mestskom parku. Počas roka tu boli doma tenisti, ktorí v zime prepúšťali svoj areál kolegom na ľade. Tí premieňali kurty na hokejové klziská, ktoré boli vtedy zmenšeninou futbalových ihrísk a veľkosťou pripomínali dnešné hokejové. Z toho dôvodu boli hráči – hlavne ak ľad zapadol snehom – zároveň hospodármi ľadu, zametačmi, alebo ak chcete „živou“ rolbou. Mali sa teda čo oháňať aj bez hokejok, ešte pred zápasom.
Bystrický hokejový klub mal za sebou zhruba sedem až osem rokov činnosti. Počas niektorých rokov sa však pre teplé zimy odohralo iba minimum zápasov. Korčuliari sa napriek tomu v našom meste vypracovali na slušnú úroveň, a o výstroj, najmä o hokejky, tiež nemali núdzu. Naproti tomu, v susednom „spriatelenom“ Zvolene bol hokejový odbor novorodencom klubu. Vznikol pár dní pred pozvánkou do Banskej Bystrice. Bryndziari pricestovali do mesta pod Urpínom iba s nevyhnutným počtom hokejok rôznej kvality a s absenciou hokejových skúseností s cieľom niečomu sa priučiť.
Dnes by sme to brali ako prinajmenšom prekvapujúce, ale v predposlednú januárovú nedeľu v roku 1932 boli na programe až dva zápasy medzi Banskou Bystricou a Zvolenom. Jeden dopoludňajší a druhý popoludňajší. Vtedajšie zimy boli, čo sa týka teplôt, nevyspytateľné, tak sa športovci snažili využiť aktuálne prírodné podmienky čo najviac. V medzivojnových časoch, teda v rokoch prvej Československej republiky bol šport v Bystrici veľmi populárny. Pravdaže, pravidelne sa mu venovali len tí trochu majetnejší, a tiež žiaci a študenti. Spolu s mecenášmi a predstaviteľmi mesta hojne navštevovali podujatia, akými boli aj hokejové zápasy.
Na premiéru zvolenských hokejistov v našom meste bolo zvedavých niekoľko sto divákov. Nadšenci hokeja stáli pod ihličnanmi tesne za provizórnymi mantinelmi, ktorými boli len 20 až 30 centimetrov vysoké drevené dosky, tzv. foršne pozbíjané okolo obdĺžnikovej ľadovej plochy.
Z dobovej tlače je zrejmé, že podmienky na hokej boli v ten deň ideálne. Počasie vyšlo a ľad bol tiež kvalitný. Hokejové stretnutia sa už hrali na tretiny, ale s kratšími prestávkami ako dnes. Samozrejme, že tempo hry po väčšinu zápasu nebolo vysoké, útočníci i obrancovia mali na ľade „svoje územie“. Jediné, v čom bol zápas rovnaký ako o deväťdesiat rokov neskôr, bol počet hráčov na ľadovej ploche pri úvodnom buly – dvanásť (brankár, dvaja obrancovia a traja útočníci na oboch stranách). „Pažravci“ mali okrem skúseností, výstroja a domáceho prostredia ešte jednu nezanedbateľnú výhodu, a síce, štyroch hráčov na striedanie (brankár a traja hráči do poľa). Ak si to všetko zhrnieme, nevyhnutne nám vychádza, že hostia si v Banskej Bystrici prežili hokejový krst ohňom. Oba zápasy prehrali dvojciferne. Prinášame vám teraz spravodajstvo zo zápasov citované z Pohronského Hlásnika (1932):
„V nedeľu na ideálnom vlastnom klzišti sohrala Slávia Ban. Bystrica priateľské stretnutia s novoutvoreným odborom kanadského hockeya pri ZTK Zvolen. Zápas, ako sa ani nedalo ináč čakať, skončil sa dvojciferným víťazstvom domácich, ktorí predviedli vo všetkých radoch exhibičnú hru.
Zvolenčania, ktorí sohrali prvý svoj zápas, odišli tedy z Bystrice s veľkou porážkou, ale iste sa pri tomto zápase hodne naučili – nutno hlavne zdôrazniť, že celý zápas bol hraný tak vzácne fair, že sudca po oba zápasy nemal ani raz príčiny prísne zakročiť.
U Slávie vyniklo útočné trio, Tomášek, Haško, Jánoš, u hosťov bol veľmi dobrým Lenčo a v bránke i cez veľký počet obdržaných bránek Fašanga, ktorý dokázal, že je nielen dobrým brankárom fotbalovým, ale aj hockeyovým.
Na druhú nedeľu pravdepodobne sohrá Slávia vo Zvolene propagačné zápasy. Na 1. a 2. februára (pondelok a utorok – pozn. red.) má už Slávia pevne sjednané termíny medzinár. zápasov, a súperom ich bude BBTS Budapest, známe mužstvo peštianských akademikov, ktoré ako je známo, bolo aj na smokoveckom turnaji, kde vybojovalo si postup do finále. Zápasy budú hrané večer pri umelom osvetlení.“
Všimnite si poslednú vetu citácie z dobovej tlače. Začiatkom roka 1932 boli tenisové dvorce, a teda v zime klzisko, vybavené umelým osvetlením. Banská Bystrica bola v tej dobe tretie mesto v Československu (po Prahe a Bratislave), kde bolo týmto zariadením vybavené športovisko. V galérii fotografií sú na jednej z nich zachytené betónové piliere osvetlenia bývalého hokejového stánku, ktoré ešte aj dnes – po deväťdesiatich rokoch – lemujú oplotenie v banskobystrickom mestskom parku.
Zápasová zostava, ktorá sa zachovala aj po neuveriteľných 90 rokoch:
Banská Bystrica – Mestský park, tenisový areál ŠK
24. januára 1932 (1. zápas) – ŠK Slávia – ZTK 18:0 (5:0, 3:0, 10:0)
24. januára 1932 (2. zápas) – ŠK Slávia – ZTK 20:1 (7:1, 7:0, 6:0)
ŠK Slávia Banská Bystrica: Ľudovít Matrtaj – Jan Kučera, V. Dokládal – Gabriel „Gaby“ Haško, Rudolf Tomášek, Štefan Jánoš
Striedali: v bráne Stříhavka, obrana Laci Demjén, útok Karel Smida, Ján Mayer
ZTK Zvolen: Fašanga – Valent, Dostál – Svoreň, Gally, Lenčo
Strelci gólov: Tomášek 14 g, Haško 12, Jánoš 5, Kučera 4, Mayer 2, Smida 1 resp. Svoreň.
V texte boli využité a citované periodikum Pohronský Hlásnik (1932), publikácie 80 rokov slovenského hokeja (Milan Čupka a kol., 2009) a Ľadový hokej v Banskej Bystrici (Ján Lehocký, Jaroslav Starší, 2005).
