Andrej Sládkovič, vlastným menom Andrej Braxatoris sa podľa starších dostupných zdrojov narodil 30. marca 1820 v Krupine. Niektoré novšie zdroje uvádzajú, že svetlo sveta uzrel o deň neskôr, 31. marca. Nebol len známym básnikom, ale aj evanjelickým kňazom, kritikom literárnych a dramatických prác, publicista a taktiež prekladateľ.
Štúdiá a práca vychovávateľa
Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici. Živil sa súkromnými hodinami v meštianskych domoch. Táto cesta ho zaviedla do bohatej rodiny Pišlovcov, kde sa osudovo zaľúbil do ich dcéry Márie. V roku 1840 pokračoval vo svojich štúdiách v Bratislave, neskôr v Halle. Tu našiel inšpiráciu pri písaní filozoficko – reflexívnej básne Sôvety v rodine Dušanovej. V roku 1841 sa spolu so Samuelom Jurkovičom pričinil o založenie „slovenského národného divadla“ v Sobotišti. V rokoch 1842 – 1843 pôsobil ako vychovávateľ v Hodruši a po návrate z nemeckého Halle sa stal vychovávateľom v rodine Pavla Bezegha v Rybároch.
Nenaplnená láska zobrazená v básni Marína
Celý život veľmi ťažko niesol rozchod s milovanou Máriou, ktorá sa vydala za medovnikára. Na počesť tejto nenaplnenej lásky vzniklo jeho veľkolepé dielo Marína.
S vlastným osudom v nenaplnenom ľúbostnom živote, ale aj predsudkami niektorých Štúrovcov sa vyrovnal v známej básnickej skladbe Marína. Literárne dielo Marína je rozdelené na dve veľké časti. Prvá je zrkadlom nešťastnej lásky k Márii Pišlovej. V druhej časti ich láska nadobúda nadosobný, spoločenský charakter. V básni odhaľuje aj chvíle nenaplnenej lásky. Marína na nátlak svojej zámožnej rodiny dáva prednosť hmotnému zabezpečeniu. V ďalšej časti sa Marína mení na prelud. Autor spoznáva podstatu svojho života, pretože neskôr ľúbostný cit zamieňa za mladosť, túžbu ľudskej bytosti po kráse. Koniec básnikovho diela nevyznieva tragicky. Práve naopak. Lásku prirovnáva k diamantu, ktorý v hrudi nehnije. Sládkovič v básni využil rôzne básnické prostriedky a Marína sa stala ústredným dielom slovenského romantizmu.
…
Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!
Sládkovičov Detvan
Po Maríne napísal Sládkovič svoje druhé najslávnejšie dielo Detvan. Skladá sa z piatich spevov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka. Zameriava sa tu na dvoch hlavných hrdinov: detvianskeho mládenca Martina Hudecovie a kráľa Matiáša. Sládkovič bol s oboma predstaviteľmi vnútorne spriaznený. Obaja sú básnickým stelesnením sily a krásy slovenského národa.
Revolúcia, vysviacka i vyšetrovanie
Revolúciu v roku 1848 privítal hymnickou básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti. Hoci sa na revolúcii priamo nezúčastnil, maďari ho na istý čas uväznili. Sládkovičova tvorba je nesmierne rozsiahla. V spomínanej básni Sôvety v rodine Dušanovej využíval tak aj paródiu ako aj satiru. Týmto dielom chcel vytvoriť obraz, že rozum, pravda a túžba po slobode sú podmienkami osláveného ľudského ducha.
Rok pred revolúciou bol vysvätený za kňaza a ešte v tom istom roku začal pôsobiť ako evanjelický kňaz v Hrochoti. S nadšením vítal revolúciu v rokoch 1848 – 1849. Veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do vedomia národov a že budú smerodajné v širších spoločensko-politických a kultúrnych súvislostiach. Rok 1849 nebol v jeho živote šťastným, pretože bol zaistený a vyšetrovaný.
Slávni príbuzní
Andrej Sládkovič mohol byť právom hrdý na svojho syna Martina Miloša Braxatorisa, ktorý bol rovnako ako on evanjelickým kňazom. Zároveň tiež ako jeho otec známym básnikom, redaktorom a prekladateľom. Jeho vnukom bol libretista a textár Pavol Braxatoris. Rovnako sa mu neminul ani svet operety, pretože bol jej spoluzakladateľom a známym spolutvorcom operiet s Gejzom Dusíkom. Ďalším z potomkov Andreja Sládkoviča bola Alexandra Braxatorisová, slovenská dramaturgička, libretistka a prekladateľka. Manželom dcéry Eleny bol Jozef Jaroslav Hodža.
Ulice, múzeum, školy i planéta
V meste pod Urpínom, v srdci Slovenska hrdo nesie jeho meno jedno z banskobystrických gymnázií. Rovnako je tomu aj v jeho rodnej Krupine, kde po ňom pomenovali aj múzeum, ulicu a park. Možno nie každý z nás vie, že po tomto velikánovi literárneho sveta pomenovali aj planétku – 4151.
Od roku 1856 až do smrti pôsobil ako kňaz v Radvani nad Hronom, dnešnej časti Banskej Bystrice. Zúčastnil sa na memorandovom zhromaždení v Martine, kde zastával funkciu zapisovateľa. Rovnako bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom literárneho odboru, ale tiež posudzovateľom literárnych a dramatických diel.
V roku 1868 vážne ochorel na vodnatieľku a z tohto ochorenia sa už nevyliečil. Pochovaný bol na evanjelickom cintoríne v Radvani.
