Nadšenci  našej banskobystrickej „zmeny“ vyplynutej z minuloročných komunálnych volieb na mňa začínajú pôsobiť nejak skleslo. Môžu si za to sami. Ale nie preto, že by si zvolili zle. To len preto, že sú typickou väčšinou pravicových voličov na Slovensku – „Myslime triezvo, ale výsledky musia prísť hneď“. Potom sú sklamaní a o štyri roky radšej voliť nejdú, aby ich situácia o osem rokov zas donútila prísť k urnám.

No zaujímavé. Každopádne, aby na to nedoplatil aj náš nezávislo-stredo-pravý primátor so svojím tímom. Pretože veľké nádeje do neho nevkladali len ortodoxní pravičiari, tí sú síce prví čo lamentujú, ale to nebola hlavná voličská skupina Petra Gogolu. Hlavne to boli ľudia znechutení politikárčením, ktorí chcú konečne vidieť, že sa v tomto meste dá niečo robiť. V mnohom mladí, ktorí s ním poskakovali, a dodnes minimálne debatujú, v 77čke. Ľudia zo sídlisk, ktorí dúfali, že obyčajný človek žijúci so svojou rodinou rovnako v tomto meste vie, čo ich trápi. Ľudia radi veria v zázraky. Tie však politici nerobia.

Blog šéfredaktora BBonline.sk Filipa Roháčeka

Máme tri mesiace po voľbách. A práve títo ľudia ma zastavujú a pýtajú sa, dôverujúc novinárskemu vševedeniu, čo sa vlastne deje, keďže podľa nich sa nič nedeje. A ja im ako správny novinár – Vševěd Všudybyl odpovedám, že nič. Minimálne navonok sa reálne nedeje nič. Aj keď ticho, je často tichom pred búrkou.

Zo začiatku si nové vedenie  nášho malebného mestečka, ktoré je zrejme až na pár svetlých výnimiek pánu Bohu za chrbtom, povedalo, že situáciu prehodnotí a zavrelo za sebou dvere. Spoza dverí nevydáva poriadne ani slovka. Dôvod je na prvý pohľad jasný. Byrokracie neznalí nadšenci sa utopili v množstve papierov a povinností zabehnutého mamutieho systému využívajúceho niekedy praktiky doby kamennej. No nezávidím, ale ľudia primátorovi do kancelárie nevidia a ani nechcú vidieť.

Zastupiteľstvo minulého volebného obdobia nechalo na to nové ťarchu schválenia tohtoročného rozpočtu. Rozumné aj nerozumné zároveň, ale dnes najmä voda na mlyn súčasnej primátorovej opozície. Ten so svojím tímom totiž nestíha plávať z hlbín spomenutého systému tak rýchlo, ako by možno bolo žiadúce, minimálne podľa opozície.

Ľudia ale nechcú vidieť ani hádky v mestskom zastupiteľstve. My novinári sa tomu snažíme prikladať váhu, ale bežnému Banskobystričanovi môže byť s prepáčením tam, ako si na zastupiteľstve miestni papaláši detinsky vyhlasujú vojny, alebo sa, občas aj sami, nominujú do nejakých komisií.

Ľudia chcú vidieť čistejší chodník pred svojím domom, kde zároveň nájdu parkovacie miesto pre svoje auto a keď ním prejdú pár stovák metrov, ešte budú mať podvozok v celku. Ľudia sa chcú tým autom, alebo fungujúcou hromadnou dopravou dostať do svojej práce, ktorá prináleží ich požiadavkám, skúsenostiam a dostupne nadobudnutému vzdelaniu. Chcú, aby si mali kam ísť cez obed zajesť, alebo posedieť na káve, po práci ísť nakúpiť a večer sa kultúrne vyžiť. Samozrejme sme Slováci a tak musíme pridať aj podmienku, že to všetko pri vynaložení čo najmenších nákladov. Toto asi všetci očakávame a samospráva by sa mala postarať o to, aby sme si tieto naše potreby mali kde napĺňať.

Ak potrebuje Gogola čas pre kvalitu pripravovaných riešení, mali by sme mu ho bez reptania poskytnúť. I keď osobne neverím, že mestu nechodia mesačne aj nejaké tie nečakané faktúry, ktoré robia predpísanej dvanástine minuloročného rozpočtu nejaký ten problém. Ak sa nové vedenie mesta neutopilo úplne, možno očakávať, že z hlbín pomaly vytiahne na povrch zaujímavé veci.

Tento blog nechce poukázať na nič iné, ako na holý fakt, že ak sme Gogolu na konci minulého roka vyhlásili za osobnosť Banskej Bystrice za to, že je iný, tak práve aspekt inakosti po niekoľkých mesiacoch už prosto nestačí. Nastáva čas na veľké rozhodnutia a činy, ktoré sa zapíšu do kroník.

Prečítajte si staršie vydania Tak banskobystricky…
Prečítajte si profil autora tu…