Mladého a talentovaného Banskobystričana Martina Uhereka si podmanil jazz. Jazz si vybral jeho, nie naopak. Stáva sa, že keď hrá na svojom saxofóne, nemyslí vôbec na nič. Aj o tom je jazz.
Toto leto Martin nahral debutový album s vlastnými kompozíciami Walkin’ My Own Way, čo v preklade znamená „kráčajúc vlastnou cestou”. Album, ktorý je jeho osobnou hudobnou výpoveďou, vyšiel pred niekoľkými dňami pod hlavičkou Hudobného fondu.
Martin sa zdraví s prianím „všetkého najjazzovejšieho“. Jazzový bude aj náš rozhovor, ktorý asi nemohol vzniknúť inde ako v banskobystrickom Leroy Café, s príjemnou jazzovou hudbou ako kulisou.
Myslím, že prvá otázka vás ani neprekvapí. Prečo práve jazz?
Aj u mňa platí to známe, že nie ja som si vybral jazz. To jazz si vybral mňa. Aj keď som odmalička mal k hudbe vzťah, vážne som sa jej začal venovať až neskôr. Po skončení osemročného gymnázia, na podnet hudobného pedagóga a priateľa našej rodiny Tibora Sedlického, som išiel študovať na konzervatórium. Hneď v prvom ročníku konzervatória som začal zároveň študovať aj jazz u vynikajúceho klaviristu Klaudia Kováča, no a úplne som sa do tej hudby zbláznil.
Takže zbláznený do jazzu…
Vždy som inklinoval k jazzu, aj keď som ešte presne nevedel, čo to je. Ale páčil sa mi. Som človek, čo robí veci extrémne naplno, aj s džezom to tak bolo, zažral som sa do neho a už to išlo. Bral som jazz tak hlboko, venoval som sa mu a čím viac som sa mu venoval, tým viac sa mi páčil.
Čo ešte tak naplno robíte?
Asi všetko… ale nie, nie úplne všetko. Teraz som mal také obdobie, keď som mal viac času, začal posilňovať, učiť sa taliančinu… Ľahko sa nadchnem pre rôzne veci. Po skončení školy som pracoval v otcovej firme, ale od minulého roku sa naplno venujem už len hudbe. Mám teda viac času aj na iné aktivity.
Vráťme sa ešte k vašim hudobným začiatkom. Spievali ste aj v kostolnom zbore.
Ten zbor založili otec s mamou vo farskom kostole tu v Banskej Bystrici. Bolo to hneď po revolúcii v osemdesiatom deviatom a viedli ho celých dvadsať rokov, zhruba do roku 2010.(Dnes Detský spevácky zbor Úsmev pri Farnosti Banská Bystrica, pozn. red.). Sme štyria súrodenci, všetci sme chodili do zboru. A chodili sme tam radi, bola tam dobrá komunita. V zbore som hrával na klavíri, na gitare, spieval som…
A prečo napokon saxofón?
To bolo tak. Na „zuške“ som hral na flautu. Môj vtedajší učiteľ Ivo Petrík bol trubkár a prirodzene ma ťahal k trúbke. Aj som začal trošku na nej hrať, ale mama povedala, že na to sa nedá doma hrať, susedia by sa zbláznili. Takže som prešiel na klarinet, ten nebol až taký hlučný. Keď som trochu vyrástol, uprosil som rodičov, aby mi kúpili saxofón a z klarinetu som naňho prirodzeným postupom prešiel.
Koľko asi váži saxofón?
Hrám na tenor saxofóne, váži asi päť kilo. Mám ho zavesený na krku a držím ho jedným palcom. Fyzicky je to dosť náročné, ale to je nejakým spôsobom každý hudobný nástroj. Keďže na ňom hrávame každý deň niekoľko hodín, časom sa tá námaha ukáže.
Práve vám vyšiel debutový album. Treba povedať, že autorský. Všetky skladby na albume sú vaše. Napokon, napovedá to už jeho názov Walkin’ My Own Way, teda „kráčajúc vlastnou cestou“.
Áno, na albume sú len moje skladby. Je síce pravda, že jazz má množstvo krásnych skladieb, ktoré sa hrajú od začiatku dvadsiateho storočia, kedy v Amerike vznikol. Sú to takzvané jazzové štandardy. Všetci ich poznajú a hrajú sa už asi sto rokov. Mám tie skladby veľmi rád, obstáli „zub času” a aj po takej dlhej dobe sa ľuďom stále páčia, to niečo hovorí o ich hodnote. U nás, na Slovensku, je to žiaľ ale tak, že keď hráte jazzové štandardy, berie sa to občas ako niečo študentské alebo ako kopírovanie niečoho, čo už bolo. Podľa mňa to tak vôbec nie je, práve naopak, je to udržiavanie tradície. Stále som zástancom toho, že treba hrávať štandardy a držať džezovú tradíciu. Ale povedal som si, že keď už mám spraviť album, mala by to byť moja výpoveď, moje skladby. Štandardy si môžem zahrať kedykoľvek niekde v klube.
Moo For Sonny je mojou „tribute“ pre Sonny Rollinsa, ktorý patrí medzi moje najsilnejšie vzory. Pokúsil som sa v nej zachytiť Sonnyho špecifický spôsob hry, ktorým hrával v pianolles triu v 60. rokoch. Práve on ma už v roku 2012 inšpiroval ku hre v triu bez klavíra, v ktorom som začal objavovať nové harmonické možnosti.
Čím alebo kým ste sa pri tvorbe albumu inšpirovali?
A toto presne súvisí so spomenutou džezovou tradíciou! Napriek tomu, že sú to moje skladby, ktoré nikto predtým nehral, pri každej z nich, okrem jednej, dvoch, som sa inšpiroval niektorým hudobníkom. Je tam napríklad skladba venovaná Dexterovi Gordonovi a Sonnymu Rollinsovi, saxofonistom, ktorí ma veľmi ovplyvnili, alebo Duke Ellingtonovi, významnému klaviristovi a kapelníkovi. Každá skladba má svoj príbeh a je to napísané aj v albume. Má veľmi pekný booklet, dizajnoval mi ho môj brat. Albumom sa snažím povedať, že toto všetko tu už máme, toto je tá storočná tradícia, ktorej ďakujeme za to, že tá muzika, jazz tu je. Jazz by neexistoval, nebyť tradície. Ten kto hrá jazz, ale vyhýba sa tradícii, vlastne klame.
Skladba True Story vznikla ako reakcia na súčasnú newyorskú jazzovú scénu hlavne hudobníkov ako Aaron Goldberg alebo Eli Degibri. Oni ma presvedčili o tom, že jazz rozhodne nezaniká, a ide neustále vpred. A je to skutočný príbeh.
Dá sa jazz hrať na playback?
Teoreticky áno, ale stráca sa tým pointa jazzu. Lebo jazz je hlavne o improvizácii a interakcii medzi hudobníkmi. Tým sa líši od ostatnej hudobnej tvorby a aj preto ho niektorí považujú za vyššiu formu hudobného umenia ako ostatné žánre. V jazze to funguje tak, že ja zahrám tri zaujímavé tóny, klavirista na základe toho zahrá niečo iné, basista tiež niečo iné… a zrazu je tá muzika niekde úplne inde. A to sa nedá robiť na playback.
Jazz, ako hovoríte, je o improvizácii. Dá sa pri hraní myslieť aj na niečo iné, ako na to, čo hráte?
Je niekoľko situácií. Najhoršie je, keď musíte hrať napríklad z nutnosti, kvôli peniazom a navyše niečo, čo vás nebaví a nechcete to hrať. V takýchto prípadoch sa niekedy stane, že myslíte aj na niečo iné, rozmýšľate, čo budete robiť, keď budete doma. Ale to sa mi, našťastie, nestáva veľmi často, lebo ma baví hrať, baví ma tá muzika, baví ma improvizácia, čiže vždy sa snažím nájsť niečo pozitívne a hlavne to pozitívne dať ľuďom, lebo oni to cítia. Stáva sa, že nemyslím vôbec na nič. Sonny Rollins, môj veľký vzor, povedal, že hrá tak, aby na nič nemyslel, ani na to, čo ide zahrať. Proste, úplne si vyprázdniť hlavu a hrať. Podvedomie spojí hlavu s prstami. Páči sa mi tento prístup a tiež sa snažím tak hrať. Ale to sa nedá stále. Záleží aj na ľuďoch, či počúvajú, aká je atmosféra…
Meeting je o stretnutí, konkrétne stretnutí vplyvov dvoch saxofonistov, ktorí významne ovplyvnili vývoj jazzu – Charlie Parker a John Coltrane. Parker priniesol bebop a Coltrane moderný jazz. Zaujímavé je, že títo dvaja sa na pódiu nikdy nestretli – ale obaja sú v tejto skladbe.
A počúvajú?
Nie vždy. Nedávno na koncerte sme chceli zahrať moju baladu It’s Time To Go a ľudia boli dosť hluční. Je to pomalá, veľmi jemná skladba. Klavirista Klaudio Kováč mi hovorí, nehrajme to. Načo? Načo ty chceš dávať svoju krásnu výpoveď ľuďom, čo ťa nepočúvajú, rozprávajú sa, nemá to zmysel. V takých chvíľach sa ťažko nerozmýšľa…
Balada It´s Time To Go je tiež na vašom albume. Pre koho ste ju napísali, koho je to príbeh?
Môj a iste aj mnohých ďalších. Je to príbeh o rozchode. It’s time to go… je čas ísť. Keď ste vo vzťahu, ktorý sa pomaly blíži ku koncu, rozum vám hovorí, už som do toho investoval veľa času, zažili sme spolu veľa pekného a bolo by dobré zostať, načo odchádzať? Ale srdce vám hovorí, že je čas ísť. A srdce rozhodne. Aj keď to bude bolieť…
Ktorá skladba z vášho albumu by sa hodila k Vianociam?
Povedal by som, že asi žiadna. Alebo, možno balada, o ktorej sme práve hovorili. Tá je taká pokojná. Inak väčšina skladieb na albume je našľapaná. Ale v pohode by som si na Vianoce pustil napríklad jazz v podaní Billie Holiday, to je krásna speváčka.
Joy Steps je radostným vyvrcholením albumu a pre Martina je tým pocitom, kedy muzikanti vychádzajú na pódium a začínajú hrať. Nič nie je vopred určené a to, čo sa stane, závisí vždy len na každom hráčovi.
Tak už zostáva len povedať, s kým ste na nahrávaní albumu Walkin’ My Own Way spolupracovali.
Ako som hovoril, album je venovaný velikánom jazzu. A nahrával som ho s hudobníkmi, ktorí sú pre mňa tiež veľmi inšpirujúci. Špičkový jazzový klavirista Klaudio Kováč. Učil ma sedem rokov, vďaka nemu viem v podstate všetko, čo viem. Ďalej výborný saxofonista Rado Tariška a vynikajúci trubkár Juraj Bartoš. S kontrabasistom Petrom Kormanom sme sa spoznali na konzervatóriu, už dlho spolu hrávame, rovnako ako s Pavlom Blahom, ktorý hrá na bicie. Album sme nahrali koncom leta v Banskej Bystrici a o zvuk sa staral Peter Dobrík a jeho PJ Sound Studio.
Nech je ako chce, hovoriť o jazze, písať o jazze či čítať o jazze sa nevyrovná zážitku z počúvania jazzu. Takýto zážitok si môžete vychutnať v utorok 15. decembra v banskobystrickom jazzovom klube Quentin (Horná 12, o 20. hod.), kde Martin Uherek uvedie Príbehy jazzu. Tento trochu netradičný projekt má popri kvalitnej interpretácii známych a menej známych jazzových skladieb aj ambíciu rozprávať príbehy, ktoré sa týkajú jazzu, života jazzových muzikantov a vzniku jednotlivých skladieb.
Ako hovorí líder projektu Martin Uherek: „Príbehy jazzu majú za cieľ propagovať jazz a jeho krásu a odpovedať na mnohé otázky, ktoré možno laické publikum má, ale bojí sa ich spýtať…“
