Tento blog bude zdanlivo z kategórie tých, ktoré nemajú nič spoločné s komunálnou politikou a fungovaním nášho mesta. Začínam druhú stovku textov, tak poďme k veci.
Koniec prázdnin sme sa rozhodli stráviť na Žitnom ostrove. Teda tam, kde som v živote zablúdil, väčšinou služobne, len pár krát. Ohlasy verejnosti vyznievali pozitívne, tak sme vyrazili do Veľkého Medera. Popravde, neočakával som zázrak, ani nič mimoriadne. Jednoducho len pár dní na kúpalisku, dobré jedlo a pohodičku.
Vedel som, že ideme do prostredia, kde panuje maďarčina a kde majú ľudia úplne iné starosti ako u nás medzi horami. A veru, tak to aj bolo. Žitný ostrov je úplne iný, ako povedzme Horehronie. Mentalita, návyky, úcta ku kultúrnemu a historickému dedičstvu, nepredstierateľná súdržnosť, pokojné správanie a autentická vernosť k maďarskému národu. Nikdy som neodsudzoval to, že hovoria jazykom, ktorému nerozumiem. Vždy som k tejto situácii pristupoval s rešpektom a pokojom. Tanky na Budapešť, Maďari za Dunaj a podobné výkriky politických, často ožratých idiotov, som zásadne odmietal. Je to ich materinská reč a hotovo. Napokon, naše mesto bolo pred pár desaťročiami kozmopolitné, kde sa hovorilo maďarsky a nemecky. Moja mama ovládala obidva jazyky.
Čo bolo prvým prekvapením? Reštaurácia pri ceste, ktorá lákala na dobré jedlo. Tak sme vstúpili…ako prvé sa pýtame na záchod. Dievčinka za pultom evidentne nerozumela, tak som otázku zopakoval. Záchod? Nemáme. Je pokazený, odpovedala maďarským prízvukom. Obed zlý nebol, odhodlali sme sa zaplatiť. Platím kartou, hovorím. Zase akoby nerozumela. Platíme a akosi to nejde. Dievča priznáva, že to nevie. Vyberám hotovosť a platím. Nebola to výnimka, na mnohých miestach kartou nezaplatíte.
Hotel, ktorý sme si vybrali fungoval bezchybne. Kvalita a chuť jedla výborná. Wellness sme využili, tiež nemal chybu. Cena? Priznávam, vyššia ako sme čakali. Poviem len toľko, že za tú cenu by sme vo dvojici kúpili zájazd mimo sezónu kdekoľvek pri Stredozemnom mori.
Čo nás zaujímalo najviac? Termálne kúpalisko s názvom Thermal Corvinus, to bol skutočný cieľ nášho výjazdu. Často a rád skúmam veci a procesy, ktoré fungujú. A nielen tu, ale všade vo svete, kde som sa objavil. Areál nemá chybu. Všade plno zelene, nevidel som neopatrený strom. V črepníkoch svietili farbami skutočné kvety, ktoré prežili horúčavy. Všetko upravené, detaily dotiahnuté. Nevidel som nič hrdzavé, žiadne diery okolo bazénov, žiadne provizórium a nedokončenú opravu. Jednoducho nič dobabrané a odflaknuté. Bolo zjavné, že areál vznikal postupne. Boli časti, kde bola badateľná opotrebovanosť a naopak, nové atrakcie bezchybné a lákavé. Napokon v tomto odkaze to všetko môžete uvidieť.
Ako to vôbec môže takto fungovať? Jednoducho. Vlastníkom celého zariadenia je mesto Veľký Meder. Malé mestečko, ktoré má 8 700 obyvateľov. S výstavbou začali v roku 1974 a postupne pridávali atrakcie tak, ako získali financie. Žiadny zázračný investor v tom prsty nemá, jednoducho je to tak. Platili na čo mali, teda z príjmov a bankových úverov. Areál je otvorený celý rok a ročne ho navštívi cca 700 tisíc návštevníkov. Odhadujem ročný príjem vo výške 7 miliónov eur. Čo mňa prekvapilo najviac? Návštevníci hovorili väčšinovo českým jazykom. Odhadujem ich podiel 80%, čo znie neuveriteľne.
A ešte jeden poznatok. Jedlá a nápoje chutné, presne tak ako by to malo byť. Ceny? Normálne. Káva 1,50€, pol litra sódy 1€, zákusky o 40% lacnejšie ako v našom meste, osviežujúce nápoje 3€, výborná kapustnica, ktorej som úplne prepadol 4€ a langoš so syrom a kečupom 5€. Jednoducho turistické pasce sme tu nenašli, nie ako je tomu tak v našich končinách. Personál milý, nestretli sme zdutých a lenivých ľudí.
Čo dodať? Areál bezchybný. Moje pozorné oko nič nenašlo a to je čo povedať. Iná je už téma, ako to vyzeralo pred samotným areálom v priľahlom území. Rozbité cesty, asfalt striedal štrk a prach. Ulička, ktorú nazývajú promenádou bola vo veľkom protiklade s kúpaliskom. Žalostne biedna, akoby nedokončená. Jedno mesto a dve podoby. Tak tomuto som nerozumel.
Mali sme to šťastie, možno nešťastie, že sme si mohli užívať 36. ročník Svätoštefanských slávností. Pre Maďarov je sv. Štefan I. Uhorský symbolom štátnosti, ich jednoty a vzájomnosti. Aj keď vládol pred viac ako 1000 rokmi, uctievajú jeho pamiatku neuveriteľne spontánne, citovo a tak pravdivo. Hneď ma napadlo, prepáčte, to prišlo samo, porovnanie s naším Cyrilom a Metodom. Slávnosti trvali 3 dni a 3 noci. Hudba burácala do štvrtej ráno. Čo mne prekážalo? Na pódiu sa striedali moderátori a kapely (jediná slovenská Elán Tribute), avšak nepočuli sme takmer nič v našom, teda úradnom jazyku. Nezaslúžili sme si ani vetu po slovensky. Jednoducho kašľali na nás. Podujatie podporil aj minister Rudolf Huliak so svojím smiešnym ministerstvom. Keby tam zavítal, tak by nikomu a ničomu nerozumel. Vtedy som si uvedomil, ako zbytočne budujeme bariéru medzi našimi národmi. Ako sa neslušne a arogantne správame. Prekážalo mi to, avšak nič s tým nenarobím.
Výlet je za nami. Boli sme spokojní. Vyšlo nám počasie. Bolo už cítiť pokles návštevnosti, čo bolo prospešné. Žiadne davy a to nikde. Sme malá krajina, tak to o sebe hovoríme. Precestujete 200 kilometrov a ste v úplne inom svete. Všetko je akoby ste boli pri Balatone.
Text, ktorý ponúkam je taký prázdninový, voľnejší. Avšak určite pocítite podobenstvá, ktoré ponúka. Iný kraj, iná samospráva, iní ľudia, iné výsledky. Je o čom premýšľať, nemyslíte Bystričania?
