Dve vianočné tajomstvá je názov knihy Zuzany Kubašákovej, ktorá bola prednedávnom slávnostne pokrstená na Radnici v Banskej Bystrici. Toto čarovné dielko je výsledkom publikačnej a projektovej činnosti Verejnej knižnice Mikuláša Kováča a spolupráce dvoch výnimočných žien.
Zuzana Kubašáková sa narodila v Banskej Bystrici. Vyštudovala učiteľský smer anglický jazyk a história a je bývalou profesionálnou hráčkou basketbalu. Ako sa dostala k písaniu kníh, a ako vznikala jej nová kniha Dve vianočné tajomstvá, sa dozviete v našom rozhovore.
Ste spisovateľkou kníh pre deti a mládež. Boli ste ako dieťa vášnivou čitateľkou? Aké žánre vám boli blízke?
Ako dieťa som milovala rozprávky v každej forme. Čítala som knihy, počúvala rozprávkové platne, rozhlasové hry, sledovala animované filmy, milovala Neberte nám princeznú s Marikou Gombitovou, či Cesta do rozprávky s Darinkou Rolincovou. A samozrejme, poznala som piesne ku všetkým rozprávkam. Prečítala som tiež všetky rozprávkové knižky, ktoré sme mali doma a na Troch pátračov som chodila do knižnice.
Pamätám si, že v trinástich som začala čítať ságy od Virginie Andrewsovej. Prvú knihu Kvety v podkroví som hltala v autobuse cestou do letného tábora. Ako vychádzali jednotlivé časti, na všetky som od rodičov drankala peniaze, čítala ich a zbierala. Nazbierala som tri pentalógie. Stále som však milovala rozprávky. To mi ostalo doteraz.
Od čítania kníh k ich písaniu. V akom období ste začali písať a kto bol pri písaní vašou najväčšou inšpiráciou?
Vážnejšie písať som začala pred desiatimi rokmi, keď som sa po materskej dovolenke mala vrátiť do práce. Jazyková škola, kde som predtým učila, sa zlúčila pod inou jazykovou školou a v septembri pani riaditeľka nemala pre mňa žiadne kurzy. Stále mi radila vyčkať. Ako som vyčkávala, spísala som všetky rozprávky, ktoré sme pre syna s manželom vymysleli, kým bol maličký. Prišlo mi za tým obdobím ľúto. Vedela som, že ak rozprávky nezapíšem, o niekoľko rokov si ich už nebudem dobre pamätať. Inšpiráciou v písaní mi bol syn. Chcela som, aby mal pamiatku na naše spoločné príbehy.
Do práce som nastúpila až v novembri. Za tri mesiace som mala takmer hotovú knižku a začala som opatrne uvažovať, že ju ponúknem vydavateľstvám a rozmýšľala som aj o tom, ako by mohla vyzerať obrazová príloha.
Kedy vám vyšla knižná prvotina? Mali ste obavy z reakcií čitateľov?
Od prvého zapísania príbehov prešli štyri roky. Bol december 2016 a už som bola dvojnásobná mama sedemročného syna a trojročnej dcérky. Knihu vydalo vydavateľstvo TAKTIK a volala sa Škriatok v pyžamku a iné rozprávky. Vôbec mi nenapadlo sa niečoho obávať. Bola som rada, že sa z rukopisu narodí knižka. Že sa rodia príbehy, ktoré potešia iné rodiny a deti a my doma budeme mať pamiatku.
Čo to vlastne znamená ísť s kožou na trh, som zistila až neskôr. Ľudia sa k príbehom začali vyjadrovať. Písali recenzie, cinkali mi do telefónu správy od cudzích ľudí. Našťastie boli väčšinou pozitívne a neskôr si začali viacerí, nezávisle od seba, pýtať pokračovanie. Až vtedy som si uvedomila, že viem napísať aj ďalšie príbehy. To bol moment, kedy som precitla. Mojej duši sa konečne uľavilo. Pochopila som, že mám uvažovať o písaní vážnejšie, a nielen iba ako o občasnej činnosti.
Kniha, o ktorej sa rozprávame, vyšla zatiaľ v limitovanom náklade, a to z projektovej činnosti. Ako prvá, z vašich doposiaľ ôsmych kníh, sa nedostane hneď tento rok na knižné pulty.
Áno, kniha sa narodila zatiaľ v menšom náklade ako výsledok projektu, ktorý sme pred rokom zadefinovali a vznikla ako spojenie dvoch umelkýň, dvoch krajín, dvoch kultúrnych inštitúcii. Maliarka žijúca v Srbsku a spisovateľka žijúca na Slovensku sa spojili v knihe, ktorá má potešiť slovenské aj srbské deti v oboch jazykoch. Kniha vznikla, aby podporila insitné kovačické maliarske umenie v spojení so slovenskou autorskou rozprávkou.
Kto, okrem vás, sa na vzniku knihy podieľal?
Na knihe sme spolupracovali viacerí. Pani riaditeľka Verejnej knižnice Mikuláša Kováča Iveta Babjaková, bývalá projektová manažérka Soňa Šóky a terajšia projektová manažérka knižnice Jana Rapčanová. Za srbskú stranu pán Pavel Babka, ktorý je zakladateľom a riaditeľom Nadácie a Galérie Babka Kovačica. Významnými ľuďmi, spolupracujúcimi na knihe, sú Vieroslava Svetlik, insitná maliarka, ktorá knihu ilustrovala a Pavel Matuch, ktorý knižku preložil.
Ľudí, ktorí pri vzniku knihy pomáhali, je pravdaže ešte viac. Nebyť všetkých zúčastnených, kniha by sa nenarodila. Veľká vďaka patrí aj Katke Lehotskej Mikulákovej, našej marketingovej manažérke, s ktorou sme pripravovali krst knihy a slávnostný večer aj moderovala.
Kniha vznikla aj vďaka Fondu na podporu umenia kultúry národnostných menšín KULT MINOR a Nadácie a Galérie Babka Kovačica. Tu však podpora ani zďaleka nekončí.
My, na slovenskej strane, rozprávame o Vierke Svetlik a jej obrazoch a prezentujeme jej prácu v knihe. Pán Babka, na strane druhej, rozpráva o našej knižnici, ale aj o slovenskej autorke, ktorá ponúkla srbským aj slovenským deťom s ich insitnou maliarkou vianočné príbehy.
Kto je hlavným hrdinom vianočného príbehu?
V Dvoch vianočných tajomstvách sú príbehy dva. Prvý sa volá Tajomstvo poštovej schránky a hlavná hrdinka je snehová vločka. Rozprávka sa začína v krásny zasnežený večer. Vločky padajú z neba, tancujú pod pouličnou lampou a jedna náhodou zbadá čudnú búdku – poštovú schránku a spadne do nej. Tam sa začína jej nevšedné dobrodružstvo.
Druhý príbeh Lásky dar a tajomný sprievodca je o dievčatku, ktoré sa ako jediné na svete netešilo na Mikuláša. Čitatelia zistia, že prišlo o maminku a vyrastá s macochou a nevlastnou sestrou a ani Vianoce pre ňu veľa neznamenajú. Darmo sa ozdoby predbiehajú a cinkajú, aby si ich dievčatko všimlo. Pre ňu je stromček nepodstatný, hoci ľudia z ulice ho obdivujú a jasajú nad šťastným domovom, ktorý stromček navodzuje. Potom sa jednu noc dievčatku prisní sen, ktorý všetko zmení, pretože dostane odvážny nápad.
Prečo ste príbehy obdarili veršovanou verziou?
Vo veršoch sa mi rozprávky prihovorili, a tak som ich aj zapísala. Doteraz som žiadne svoje básne knižne nepublikovala. Môžu teda vyzerať prekvapivo a odvážne, keďže veľa čitateľov ma pozná len cez prózu.
Vďaka spolupráci s mestom Banská Bystrica, Verejnou knižnicou Mikuláša Kováča a Nadácie a Galérie Babka Kovačica bola nedávno na krste predstavená kniha Dve Vianočné tajomstvá v slovenskom aj srbskom jazyku. Už ste nám pred chvíľou zámer dvojjazyčnosti priblížili. Ale prezraďte nám ešte niečo viac o spolupráci na tomto diele?
To je otázka na dlhší rozhovor (smiech). Spolupráca bola zaujímavá a obohacujúca. Knihu ilustrovala Vierka Svetlik a jej cit pre rozprávku, farby a detail, bol pre knihu veľkým prínosom. Pre mňa je česť mať knižku, ktorú ilustrovala umelkyňa, ktorej obrazy boli vystavené po celom svete a reprezentuje umenie, ktoré čaká na zápis do svetového kultúrneho nehmotného dedičstva UNESCO. Postavičkám namaľovala príjemné a milé tváričky a náladu na obrázkoch vystihla rozprávkovo a vianočne.
S dielom vznikal súbežne aj srbský preklad. Aj kniha do grafiky sa nalievala ako dve rôzne knihy. Jedna v srbčine, druhá v slovenčine. V rámci šetrenia papiera a funkčnosti sme nechceli knihu duplikovať o strany, ktoré v cieľovom zameraní na Slováka ostanú v srbčine neprečítané a naopak. Deti v Kosove nebudú vedieť čítať slovenské strany. Preto sme volili dve samostatné knihy.
Na obálke sú dve dievčatká. Koho alebo čo symbolizujú?
Dve hrdinky môžu symbolizovať Srbsko a Slovensko. Jedna blond dievčina, druhá s tmavými vlasmi. Blond vlasy môžu symbolizovať farbu polí a rovín v Srbsku. Tmavá farba zas tmavé lesy a čierne zlato – uhlie Slovenska. Rok vydania knihy je 2022 a v tomto istom roku obyvatelia Kovačice oslávili 220. výročie od príchodu Slovákov na Dolnú zem. Dvojka sa nám vyskytuje v celom diele veľmi často a zaujímavostí je naozaj veľmi veľa.
Študovali ste učiteľstvo, ste mamou dvoch krásnych detí, vo Verejnej knižnici Mikuláša Kováča pracujete ako knihovníčka a svoj čas aj tu venujete najmä deťom a mládeži. Vyzerá to tak, že spojenie s detskými dušičkami si vás našlo a napĺňa vás.
Áno, napĺňa ma a asi je to na mne vidieť. Mám deti a prácu s nimi rada. Veľa ľudí mi hovorí, že som sa v práci našla. A prirodzene využívam aj vedomosti a skúsenosti z predchádzajúcej práce lektorky.
Ako vyzerajú vaše stretnutia s deťmi v knižnici?
Teší ma, že mi knižnica ukázala nový rozmer práce s knihou. Doposiaľ som ho poznala len zo stoličky besedujúceho autora. Odrazu rozprávam o iných autoroch, rozprávkových postavičkách, ale aj o bájkach, prísloviach a porekadlách.
Naša ponuka podujatí v knižnici je veľmi bohatá a zaujímavá. Vždy s kolegyňami pripomíname deťom bohatstvo kníh a mne sa veľmi páči, keď s deťmi prežívame príbeh na vlastnej koži. Ak sa dá, vtiahnem ich do rozprávky a ocitáme sa v inej krajine. Cítime vietor, keď fúka, zapierame sa nohami do zeme, aby nás neodfúkol. Keď prší a hrmí, dupeme a navodzujeme búrku. Keď treba, zmeníme sa na chrobáčikov. Keď potrebujem postavy, deti ochotne čítajú. Ak sa dá, použijeme aj malé rekvizity. Deti vyprevádzame z knižnice nabalené o zážitky, emócie a energiu. Veľakrát sa nám stalo, že dieťa bolo také nadšené z podujatia s triedou v knižnici, že už podvečer sme ho mali v knižnici opäť, ale tentokrát s jeho rodinou. Vtedy si vnútorne hovorím, že to robíme dobre.
Blíži sa čas Vianoc. Ako toto jedinečné obdobie prežívate u vás doma?
Zistila som, že veľa radosti máme už pred samotnými Vianocami. Keď sa o Vianociach a plánoch ešte len rozprávame. Keď sa prvýkrát rozžiari stromček, keď kupujeme darčeky a vymýšľame špeciálne drobnosti a potešenia pre blízkych. Počúvame vianočné piesne, púšťame platne, ktoré oprašujeme len na Vianoce. Mám rada to neviditeľné spojenie v úprimnej láske pri rozsvietenom stromčeku. Tým, že som pracovne veľmi vyťažená, mám anjela, moju maminku, ktorá mi pri vianočnom varení pomáha. Minulé roky som každé Vianoce robila rodinné vianočné fotografovanie pre nás a kamarátov u nás v obývačke. Natiahli sme si plátno, urobili vianočnú scénku. Ale už druhé Vianoce takto fotografovať nestíham a prikláňam sa k neštylizovanej fotografii.
Čím sú pre Vás Vianoce výnimočné? Čo najradšej cez Vianoce robíte?
Ak mám rozprávať o sebe, každé Vianoce napíšem novú vianočnú báseň alebo krátku rozprávku. Aj rozprávky k Dvom vianočných tajomstvám sa narodili v období dvoch rokov okolo Vianoc. Priznám sa, tento rok som ešte nezačala, ale určite niečo vymyslím (smiech).
Mám rada, keď pozeráme vianočné rodinné filmy, klasické rozprávky, navštevujeme blízku rodinu, zobkáme dobroty a obdarovávame sa. Aj prechádzky zasneženou krajinou sú super a takisto sánkovačky. Lyžiari s manželom nie sme. Deťom sa snažíme dopriať aspoň základy, no lyžujú s inštruktorom.
Niekde som raz napísala, že Vianoce sme vlastne my. Ako sa cítime, také Vianoce si spravíme. Na tom záleží najviac. Veľmi peknou vetou sa končí aj knižka Dve vianočné tajomstvá, o ktorej sme sa dnes zhovárali: „Napriek všetkým darčekom a bohato zdobeným stromčekom zostáva pre deti najväčším vianočným darom láska ich rodiny.“
Vianočný čas by sme mali prežívať najmä v kruhu blízkych a spríjemniť si tak vzácne spoločné chvíle. Po uponáhľanom predvianočnom období máme možnosť trochu spomaliť a prečítať si napríklad aj nejakú peknú knihu. Ak siahnete po knihe Dve vianočné tajomstvá od spisovateľky Zuzany Kubašákovej, určite neoľutujete a vaše deti si túto knihu dozaista zamilujú. Dobrou správou je, že ju čoskoro nájdete zapísanú aj vo fonde Verejnej knižnice Mikuláša Kováča.
