Počas veľkonočného víkendu sme sa opäť spojili so Slovákmi žijúcimi v zahraničí. V Prahe, v Nancy a Marange-Silvange vo Francúzsku a v Stoney Creek v kanadskej provincii Ontário.
Bez turistov je Praha ako bez života
Iveta Galbavá, rodáčka z Trenčína, žije v Prahe dvadsať rokov. O živote v Českej republike neuvažovala, no keď jej dcéru, vtedy ešte maloletú, prijali na tanečné konzervatórium v Prahe, rozhodla sa presťahovať. Žije v historickom centre Prahy a všetko, čo sa tu udeje, má v priamom prenose pod oknami.
„Táto vymoženosť mi dovoľuje pomerne často navštevovať divadlá, hudobné kluby, výstavy a rôzne zaujímavé podujatia, ktorých je v Prahe naozaj veľké množstvo. Zároveň je to jedno z historicky a architektonicky najzaujímavejších miest na svete. Priznám sa, že za celých dvadsať rokov, čo tu žijem, som ešte všetky nestihla navštíviť,“ hovorí pani Iveta.
Veľa svojho času venuje Medzinárodnému klubu Sloveniek, ktorý založila pred pätnástimi rokmi a ktorý združuje Slovenky a priateľov Slovákov v Prahe a v Čechách.
„Sú medzi nami aj cudzinky ktorým sa páčia naše programy, temperament, alebo majú partnerov Slovákov. Snažíme sa zviditeľňovať zaujímavých krajanov, či už formou besied, výstav alebo koncertov. Veľmi úzko spolupracujeme a sme prakticky i v dennom kontakte zo Slovenkami žijúcimi aj v iných krajinách, napríklad v Taliansku, Švédsku, Austrálii, Libanone, Rumunsku, Kanade, Nemecku a ďalších.“
Pani Iveta, ktorá je obdivovateľkou umenia, má v centre Prahy malú predajňu sklárskeho umenia zo sklárne v Lednických Rovniach. Predajňa je veľmi vyhľadávaná, no v tomto období je Praha ako bez života.
„Nikdy som toto veľkolepé mesto nevidela tak prázdne. Vzhľadom k tomu, že žijeme v hlavnom meste, ktoré v každom ročnom období navštívi niekoľko miliónov turistov, a máme tu aj medzinárodné letisko, naše obavy z koronavírusu boli skutočne veľké. Česká vláda však reagovala veľmi rýchlo. V sobotu štrnásteho marca ráno sme sa z televízie a rozhlasu dozvedeli, že okrem lekární a potravín je všetko zatvorené. Museli sme obmedziť vychádzanie a bez rúšok nebolo a ani nie je možné pohybovať sa po verejných priestoroch. Okamžite nastal problém s rúškami. Bol to absolútne nedostatkový tovar. Pamätám si, ako som si sadla a premýšľala, čo budeme robiť? Od Sloveniek žijúcich v Taliansku som dobre vedela, aký je Covid-19 agresívny. Ich strašnú situáciu sme preberali každý deň. Nemohla som ani odísť na Slovensko, pretože hranice sa postupne uzatvárali a do karantény som sa dostať nechcela. Ešte v ten večer som vytiahla šijací stroj a pokúsila sa ušiť pre seba moje prvé rúško, čo sa mi celkom podarilo. Sadla som k počítaču a uverejnila inzerát, že ušijem rúška pre tých, čo potrebujú. Bolo to vyslovene kvôli tomu, aby som sa z toho ničnerobenia nariadeného vládou nezbláznila. Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa mi ozve toľko ľudí! A tak som povyberala všetky látky, mnohé nakúpené ešte za dievčenských čias na Slovensku. Prišli pomáhať aj moje dospelé deti a ich priatelia, pretože situácia s rúškami bola naozaj kritická. Robili sme, čo sme mohli.“
Napokon rúška vylepšili tým, že do nich všívali tvarovacie drôtiky a ako jediní šili aj rúška čiernej farby. Prvoradé pri rozdávaní rúšok boli deti, starí ľudia a tí, ktorí boli ohrození. Mnohí spontánne trvali na tom, že chcú za rúška zaplatiť, aby pani Iveta mohla kúpiť aspoň ďalší materiál.
„Niektorí nám aj posielali fotky celej rodiny v našich rúškach. Našiel sa pán, ktorý chcel prekvapiť svoju ženu a priniesol kúsok látky z jej večerných šiat, či by sme jej dokázali z toho brokátového materiálu ušiť rúšku. A ušili sme…“
Iveta Galbavá žije v Prahe so svojimi dvomi dospelými deťmi. Majú už svoju domácnosť, ale v kontakte s mamou sú každý deň. Od začiatku veľmi svedomito dodržujú všetky nariadenia, aby ochránili svoje aj aj jej zdravie. Takže rodina je v poriadku.
„V celej Českej republike vláda vyhlásila karanténu od šestnásteho marca. Odvtedy sa nesmieme pohybovať na verejných priestranstvách, ani v skupinách viac ako dvaja ľudia, pokiaľ nejde o rodinu. Neodporúča sa zbytočne vychádzať von, iba v nevyhnutných prípadoch. Keď už musíte navštíviť verejný priestor, nutné je dodržiavať pravidlá odstupu a ďalšie. Kvôli vysokému počtu infikovaných boli úplne uzatvorené mestá na Olomoucku a v izolácii zostal Uničov a Litovel. Neskôr pribudli aj Kynice na Havlíčkobrodsku. Bolo úžasné sledovať, ako Česi a české firmy nosili k hraniciam izolovaných obcí potraviny a rôzne dary, ktoré polícia a hasiči odvážali do domácností. Očakávali sme sprísnenie nariadení počas veľkonočných sviatkov, ale okrem upozornenia, aby sme zvážili, či musíme cestovať a stretávať sa s príbuznými, vláda ďalšie obmedzenia nevyhlásila. Dokonca tesne pred sviatkami povolila cyklistom a bežcom mimo centra mesta nepoužívať rúška. Zároveň verejne vyhlásila, že po veľkonočných sviatkoch budeme môcť cestovať na Slovensko za príbuznými, no musíme počítať s tým, že každý, kto sa vráti do Česka, automaticky pôjde na štrnásť dní do karantény,“ hovorí pani Iveta a vzápätí priznáva, že v tomto „korona“ čase jej najviac chýbajú práve cesty na Slovensko, do Bratislavy a rodného mesta Trenčín, ktoré miluje, rovnako ako všetko, čo je slovenské. A chýba jej aj kultúra.
„Keď sme sa s kamarátkou rozprávali , kam pôjdeme hneď po ukončení karantény a zákazov, jednoznačne to bolo divadlo, kino alebo jazzový klub. Proste, najviac nám tu chýba kultúra. Nikdy by som však neverila tomu, že mi budú chýbať aj turisti. Preplnená Praha s všadeprítomnými turistami mi vždy skôr prekážala. Nedalo sa nikam rýchlo dostať, plné električky, metro, o chodníkoch ani nehovorím… Bez turistov je Praha ako bez života. Vizuálne je to síce krásny pohľad ale veľmi smutný. Musím konštatovať, že turisti sa stali súčasťou a zároveň koloritom tohto krásneho mesta.“
Vyše milióna Parížanov odišlo na vidiek
Nancy je univerzitné mesto na východe Francúzska s množstvom študentov a bohatým kultúrnym životom. Leží 150 kilometrov na západ od Štrasburgu a približne raz toľko kilometrov na východ od Paríža. V tichom predmestí Nancy žije od roku 1984 bratislavská rodáčka Oľga Freis. Vydala sa za Francúza. Ako farmaceutka si tu veľmi rýchlo našla prácu, najskôr pôsobila na farmaceutickej fakulte tunajšej univerzity, neskôr sa v súkromnej firme venovala výskumu v oblasti kozmetológie.
Francúzsko v súčasnosti patrí medzi krajiny najviac postihnuté koronavírusom. Denne pribúdajú stovky nových prípadov a, bohužiaľ, aj obetí.
„Sú to už viac ako štyri týždne, čo musíme dodržiavať prísny zákaz vychádzania. Francúzsko je tretou najviac postihnutou krajinou v Európe. Máme už viac ako pätnásťtisíc obetí koronavírusu. Napriek veľmi tvrdým opatreniam sa situácia viditeľne nezlepšuje, zvlášť dramatické je to v domovoch dôchodcov. Nových prípadov a úmrtí je stále veľa. Situácia bola najdramatickejšia na východe Francúzska, v Alsasku, kde sa vírus začal šíriť po jednom veľkom evanjelickom zhromaždení. V posledných dňoch je na tom ale horšie oblasť Veľkého Paríža. Mnohých pacientov prevážali lietadlami alebo vlakmi do iných, menej postihnutých oblastí, aby ich mohli napojiť na pľúcne ventilátory. Francúzsko zvýšilo počet JIS postelí zo štyritisíc na pätnásťtisíc, ale ani to nestačí. Pomohli aj susedné krajiny, Nemecko, Luxembursko a Švajčiarsko, ktoré prijali našich ťažko postihnutých pacientov,“ hovorí pani Oľga a vyzdvihuje záslužnú a obetavú prácu lekárov a zdravotníckeho personálu. Vo Francúzsku im podľa talianskeho vzoru ľudia každý večer tlieskajú z balkónov na znak podpory a vďaky. Ale ako zdôrazňuje, najlepšou podporou pre nich je, aby ľudia zostali doma a nevychádzali zbytočne von.
„Tiež mi nedá nespomenúť ohromné hnutie solidarity. Solidarity so staršími ľuďmi, ktorým susedia nosia domov nákup a položia ho pred dvere, solidarity s bezdomovcami, ktorých ubytovali v prázdnych hoteloch, solidarity veľkých reštaurácií, ktoré denne pripravujú a nosia do nemocníc jedlo lekárom a zdravotníkom, či módnych domov, ktoré namiesto modelov šijú lekárske plášte a rúška. Myslím že tento druh solidarity je teraz v každej krajine a hreje to pri srdci.“
Oľga Freis s manželom žijú v dome so záhradou, vďaka čomu, ako poznamenáva, sa cíti privilegovaná a zákaz vychádzania znáša celkovo dobre.
„Vždy, keď máme chuť, môžeme vyjsť von do záhrady. Obaja sme mladí dôchodcovia a naša terajšia situácia nie je dramatická. Manžel sa venuje úprave záhrady, ja čítam a venujem sa svojmu hoby, výrobe šperkov z bronzu. Nedá sa to vôbec porovnať s tým, čo prežívajú ľudia v malých bytoch bez balkónu. Majú to ťažké najmä rodiny s deťmi, musia rozmýšľať, ako ich zabaviť a ako im pomocou internetu zaistiť výučbu. Nie všetky deti majú prístup k počítaču a internetu. No mnohé podniky poskytli počítače práve týmto, znevýhodneným rodinám, aby tak zlepšili ich možnosti vyučovania počas karantény.“
V čase veľkonočných sviatkov sa vo Francúzsku už existujúce a dostatočne prísne nariadenia, viac nesprísnili. No pani Oľga si myslí, že sa zákaz vychádzania sa s veľkou pravdepodobnosťou predĺži.
„Mám dojem, že sa všetky opatrenia sa teraz dodržiavajú s väčšou zodpovednosťou ako na začiatku. Deň pred zavedením zákazu vychádzania sa vyľudnil Paríž. Podľa oficiálnych správ vyše milióna Parížanov odišlo do svojich prázdninových domov na vidiek. Je pochopiteľné, že je lepšie toto obdobie stráviť na vidieku. No miestne obyvateľstvo týmto fenoménom, samozrejme, nebolo nadšené.“
Podobne ako v iných krajinách, aj Francúzom sa epidémia Covid-19 spočiatku zdala vzdialená, nikto nepredpokladal, že sa tak rýchlo rozšíri po celom svete.
„Pri repatriácii našich krajanov z Číny a ich následnej karantény sme si mysleli, že to budú snáď jediné prípady na našom území. A tak hrozne rýchlo sa situácia zmenila! Ešte vo februári nám vláda hovorila že Francúzsko je pripravené na epidémiu. Skutočnosť však bola iná. Neexistovala žiadna zásoba rúšok pre zdravotnícke zariadenia. Z veľkých zásob, čo malo Francúzsko v období chrípky H1N1, nezostalo takmer nič. Zdalo sa to také jednoduché! Keď budeme potrebovať, objednáme z Číny. Zásielky však nedošli a nám povedali, že rúška nie sú potrebné. Len pre pracovníkov zdravotníctva,“ spomína pani Oľga na začiatky epidémie vo Francúzsku.
Dnes je situácia iná, rétorika sa mení a po zrušení zákazu vychádzania zrejme aj tu bude nosenie rúšok povinné pre všetkých. Vláda sa snaží byť transparentná, každý večer informuje o vývine situácie.
„Veľkým problémom vlády teraz je, ako zvládnuť zrušenie zákazu vychádzania tak, aby sme sa vyhli druhému vrcholu infekcie. Myslím, že na uvoľnenie opatrení ešte nie sme pripravení. Čakáme, kedy budú správy a štatistiky lepšie.“
Tak ako asi všetkým, aj pani Oľge a jej manželovi je smutno za najbližšími. Majú dve dcéry a každá žije so svojím partnerom v inom meste.
„Veľmi mi chýbajú, rada by som ich mala pri sebe, aby som ich mohla objať. Stretávame sa cez Skype, aby sme sa aspoň trochu videli. Zatiaľ obidve dcéry pracujú z domu a tiež vychádzajú von len na nákup. No napriek tomu… človek sa vždy obáva o svojich blízkych. Samozrejme, že mi chýba aj spoločenský kontakt, a moje aktivity, ktoré sú teraz „stand by“, ale to nie je až také dôležité. Dôležité je, aby sme prekonali toto krízové obdobie, aby bolo čo najmenej obetí na životoch, a aby sme sa postupne vrátili do „normálnych koľají“. Aj keď zrejme to „potom“ bude trochu odlišné od toho, ako to bolo „predtým“.
Bronzový niagarský hrdina s rúškom
Keď v roku 1981 emigroval z vtedajšieho Československa, netušil, že zakotví v Kanade. Najprv žil v utečeneckom tábore Traiskirchen pri Viedni. Od prvých dní v emigrácii poctivo pracoval a pôvodne sa chcel usadiť vo Viedni. Osud ho však zahnal až k Niagarským vodopádom. Paul Stacho sa narodil v Novákoch, no už takmer štyridsať rokov žije v Stoney Creek v kanadskej provincii Ontário.
„Trvalo mi to desaťročia, ale dnes sa už v Niagarskej gubernii cítim ako doma. Stoney Creek leží v blízkosti priemyselného polmiliónového veľkomesta Hamilton, ktoré spolu s okolím nazývajú hlavným mestom sveta vodopádov, vodopádičkov, kaskád a kaskádičiek. V mojom najbližšom okolí je ich vyše sto a Niagarské vodopády do toho vôbec nerátam. Je tu nádherná príroda, aj keď provincia Ontário je v podstate rovina ako pri Dunajskej Strede. Vyrastal som pod Vtáčnikom na Hornej Nitre. Tu je to „kapánek“ nižšie. Najvyššie položené miesto Niagarského pohoria je vo výške len okolo tristopäťdesiat metrov, kým Vtáčnik je o tisíc metrov vyšší. Ale keď má človek od Pána Boha obrovský dar, oči, tak všade na svete dokáže nájsť krásu,“ začína svoje rozprávanie Paul Stacho.
Rokmi prežitými v Kanade dospel k životnému presvedčeniu, že každé zlo je na niečo dobré. Z jeho pohľadu je to tak aj s epidémiou koronavírusu.
„Osobne si myslím, že politici, teda naši vládni činitelia, túto epidémiu hlboko podcenili a dovolím si tvrdiť, že mali dostatok času na to, aby začali konať. Presviedčajú ma o tom dokumenty kanadských tajných služieb, ktoré sa nedávno dostali na verejnosť. Vyzerá to tak, že niekto mal záujem, aby korona bola korunnou záležitosťou tohto roku. Množstvo ľudí pôjde finančne ku dnu, ale nájdu sa ľudia, ktorí situáciu zneužijú a obohatia sa.“
Aj preto v súvislosti s korona vírusom používa slovo „koruna“ a hovorí, že táto epidémia zasiahne ľudstvo nielen na zdraví, živote a duši ale aj finančne.
„Budeme určite spomínať na „zlaté časy“ pred koronou. Veľa ľudí, najmä vo vyspelých západných krajinách, sa malo skutočne veľmi dobre. Život sa stal materiálnym. Zabudli sme si vážiť prírodu, starších ľudí, učiteľov či zdravotníkov… Epidémia nás naučí najmä pokore.“
Čo si všeobecne u Kanaďanov a Američanov cení, je veľké srdce. Nie je im cudzia charita a pomoc ľuďom, ktorí to potrebujú. Majú to proste v krvi.
„Kanada patrí k najsociálnejším štátom sveta. Ľudia tu pomáhajú všade, kde sa dá. Pred rokmi som pracoval ako dobrovoľník s alkoholikmi a drogovo závislými, preto si to dovolím tvrdiť. Aj my pomáhame v rámci našich možností. Moja manželka Elena šila rúška a ja pomáham ako dobrovoľník v stredisku pre ľudí s chorobami z povolania. V minulosti som bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a prekonal som sériu pracovných úrazov. Využívam teda aj svoje mnohoročné skúsenosti a pomáham ľuďom či už ako fotograf alebo v administratívnych záležitostiach.“
Paul Stacho má priateľov v mnohých krajinách sveta, väčšinou sú to zahraniční Slováci. Vďaka nim, no najmä vďaka priateľom z „krajiny medzi Tatrami a Dunajom“ sa informácie o šírení koronavírusu dostali k nemu skôr ako k ostatným Slovákom žijúcim v Kanade a k miestnym obyvateľom. Mnohí mu za informácie poďakovali.
„Informoval som aj kanadské médiá, dokonca som im poslal aj videoklip z Česka, ako si bez šitia urobiť jednoduché rúško, no ignorovali ma. Rozdiel medzi Kanadou a Slovenskom je v tom, že na Slovensku sú ľudia oveľa disciplinovanejší. Kanadský predseda vlády Justin Trudeau a jeho hlavná poradkyňa, doktorka Teresa Tam tvrdia, že rúško je hlúposť a nemá opodstatnenie. Hlavní politici Kanady sa prezentujú bez rúšok a sociálneho odstupu. Kopírujú USA a Trumpa. Každý deň čakám, že im dôjde, že aj po domácky zhotovené rúško je lepšia prevencia ako vôbec nič.“
Pred pár dňami Paul Stacho, ktorý je náruživý fotograf, nafotil v Stoney Creek sochu miestneho niagarského hrdinu Augustusa Jonesa (1757 – 1836). Niekto pravdepodobne v noci vyliezol na bronzovú sochu a nasadil jej rúško. Asi aby išiel príkladom, keď politici v Ottawe rúška nepovažujú za potrebné.
V súčasnosti sú v Kanade nariadenia v súvislosti s epidémiou podobné ako na Slovensku. Teda, až na tie rúška. Na uliciach sú policajti a kontrola funguje aj pomocou dronov a helikoptér. Ľudia pracujú väčšinou systémom home office, vychádzanie na ulicu je obmedzené len na nevyhnutné nákupy a návštevy lekára a lekární.
„Mnohí ľudia, hlavne však mladá generácia, dodnes nepochopili, čo znamená sociálny odstup. Primátori Toronta a Hamiltonu preto tlačia na policajné zložky, aby bez váhania dávali vysoké pokuty ľuďom, ktorí v tejto mimoriadnej situácii porušujú nariadenia vlády.“
Napriek všetkému v rodine Paula Stacha vládne dobrá nálada. Jemu a jeho manželke, pôvodom Ruske, ani v ťažkých chvíľach nechýba zmysel pre humor a ako vraví, majú stalingradský syndróm prežitia.
„Vďaka informáciám od kamarátky Lucie z Talianska sme sa na túto situáciu vopred pripravili. Naplnili sme špajzu, postarali sme sa o mimoriadny prísun vitamínu C a najmä sme si dobre nastavili psychiku. Mnohí Kanaďania sú teraz extrémne vystresovaní, nespia, lebo zrazu prestali chodiť do práce, úplne sa im zmenil život, nevedia využívať voľný čas a hlavne si nedokázali ušetriť financie na „rainy days“, dni keď môže pršať a nezarobíme žiadne koruny. Nám, vďakabohu, nič nechýba. Čo mi chýba, je zdravý sedliacky rozum u politikov, či už v Kanade, Amerike, v Bruseli alebo na Slovensku. Správny politik, keď spraví chybu, ospravedlní sa. Ospravedlnenie som zatiaľ nepočul.“
Tohtoročná Veľká noc bola aj pri Niagare iná ako obvykle. U Paula Stacha mala však už tradične slovenskú príchuť. Nechýbal domáci antivírusový chlieb s ingrediencami ako prírodný vápnik (škrupiny organických vajíčok rozomleté v kávovom mlynčeku), ruská altajská čaga, namiesto vody pivo, talianske olivy a iné dobroty. Sviatky jari oslavujú Stachovci dvakrát. Pravoslávna ruská Veľká noc sa slávi o týždeň neskôr, ako tá naša, slovenská.
Na Slovensko chodí Paul pravidelne. V Bratislave má brata, známeho umeleckého fotografa Ľubomíra Stacha a medzi Tatrami a Dunajom množstvo bratrancov a sesterníc.
„Ale aj turistických priateľov, „krasistov“, teda čitateľov časopisu Krásy Slovenska. Tento najdlhšie nepretržite vydávaný časopis v histórii Slovenska naštartoval v roku 1921 môj dedo Pavol Stacho spolu s Milošom Janoškom. V máji som mal letieť do Európy, ale realita je taká, že kvôli korone nemôžem. Modlím sa však, aby som sa skôr či neskôr opäť vrátil do rodného kraja. Čím som starší, tým viac ma chytá nostalgia za Slovenskom. Keď som tam, „doma“, vyhľadávam len slovenské maškrty, držkovú či bryndzové halušky. Chcel by som od Niagary, spolu s mojou manželkou, srdečne pozdraviť všetkých v Banskej Bystrici a, samozrejme, prikladáme aj želanie zdravia a šťastia.“
Oni dvaja ešte nie sú úplne zdraví
Aj maliarka a reštaurátorka Viera Pridalová D’Agostini sa vydala za Francúza. So svojím manželom už viac ako štyridsať rokov žijú na severovýchode Francúzska, v dedinke Marange-Silvange neďaleko mesta Metz (Lotrinsko).
„V živote mi nikdy nenapadlo, že by som mohla opustiť Slovensko a žiť niekde v zahraničí. Keď som ale spoznala Honorého a zaľúbili sme sa do seba, museli sme sa rozhodnúť, ako ďalej. Vtedy nám prišlo ako samozrejmé využiť medzinárodné právo, ktoré hovorí, že manželka môže nasledovať manžela tam, kde on žije,“ spomína pani Viera, ktorá sa síce narodila v Čechách, ale od šiestich rokov žila na Slovensku, v Bratislave. V tom období (1976) vôbec nebolo jednoduché vydať sa za cudzinca a odísť za ním do zahraničia. Ale to je iný príbeh, než ten, ktorý pani Viera a jej rodina prežívajú teraz, v čase korony.
Na Veľkonočnú nedeľu pani Viera napísala: „Dnes prišla naša malá vnučka Gizelka domov ako náš najväčší veľkonočný darček. Ale nesmie nás ešte kontaktovať, len cez okno, aby na nás nepreniesla chorobu. Oni dvaja ešte nie sú úplne zdraví…“
Oni dvaja, rodičia Gizelky, to je Vierkin syn s manželkou. Obaja sa nakazili vírusom Covid-19. Bývajú spolu v jednom dome, no kvôli korone sa vyhýbajú osobným stretnutiam.
„Nevesta mala záchvat astmy a ani po dvoch týždňoch jej nebolo lepšie. Urobili jej test a zistili, že je pozitívna na koronavírus. Syn chodil do domu dôchodcov a keď im to tam povedal, tiež si musel urobiť testy. Aj on bol pozitívny. Testov je málo a robia ich len tým, čo musia pracovať. Syna aj nevestu hneď vypísali na štrnásťdňovú maródku. Dostali lieky na horúčku. Inak to vraj prejde samo…
V rodine D´Agostini mala byť koncom apríla svadba. Sny sa mal ženiť. No zišlo z toho… A v dedine bývajú ešte dvaja súrodenci Vierkinho manžela a ich deti s rodinami. Až siedmi z nich sú pozitívni na vírus Covid-19!
„Najdlhšie je chorý synovec. Pred týždňom ho po troch týždňoch previezli z Francúzska do Nemecka ako ťažký prípad. Mali ho už odpojiť z dýchacích prístrojov, no teraz vo štvrtok ho operovali a cez hrdlo a hrtan mu potom znovu zaviedli dýchaciu trubicu. Je tridsať kilometrov od Berlína, no navštíviť ho nemôžeme. Synovec je hasič, prevážal súrne prípady. V začiatkoch epidémie nemali ochranné prostriedky a nemysleli na to, že by si ich mohli vyrobiť aj sami. Teraz si ich už ľudia vyrábajú.“
Situácia vo Francúzsku je kritická a mení sa každý deň. V stredu 15. apríla vo Francúzsku zomrelo na koronavírus ďalších takmer 1 500 ľudí. Doteraz podľahlo nákaze celkovo viac ako 17-tisíc ľudí. Prísne opatrenia naďalej trvajú.
„Lekárne vydávajú lieky cez okienko. Počet ľudí v našich obchodoch je obmedzený na maximálne päť, predavačky pri pokladni majú bariéru z plexiskla a mnohé obchody prešli na predaj na základe emailových objednávok. Z obecného úradu nám pravidelne telefonujú, či nepotrebujeme s niečím pomôcť. V slávnych módnych domoch ako Dior, Armani či Vuitton šijú masky na tvár, odevy pre lekárov. Také, čo možno prať, pretože jednorazové oblečenie spôsobuje množstvo odpadu, no nestačia ho ani vyrábať. Mnohí ľudia, nielen krajčíri a krajčírky, šijú rúška a mnohí darovali látky.“
Pani Viera sa snaží dobre variť, ale musí šetriť, lebo na nákup sa môže ísť len raz za týždeň, aj to len jedna osoba, a nakúpiť len to najnutnejšie, maximálne po jednom, dvoch kusoch. Keď sa s manželom po troch týždňoch karantény prvý raz vybrali na nákup, navštívili aj svojho lekára. Trval na tom, že ich musí vidieť. Obaja sa dlhodobo liečia na srdce, tlak a k tomu ešte koronavírus v ich rodine.
„K lekárovi sme museli prísť v určený čas. Čakali sme na ulici a do ordinácie sme mohli vojsť len po jednom. Lekár medzitým zamkol dvere. Vyšetril nás, dal nám lieky na ďalší mesiac, rúška aj rukavice. Mnohí lekári fungujú len cez telefón, ale všetko sa nedá počuť či vidieť na diaľku.“
No potešujúce je, že situácia sa niekedy mení aj k lepšiemu. Hoci Francúzsko predĺžilo karanténne opatrenia do 11. mája, nádejné sú správy, že po tomto termíne už možno začnú fungovať niektoré prevádzky, firmy a školy.
„Zatiaľ ale žiadne lietadlá, autobusy, autobusy, vlaky, ani autá … Ani ľudia nechodia po vonku. Sledujú nás aj dronmi a vždy, keď vychádzame z domu, musíme mať okrem občianskeho preukazu aj priepustku s údajmi kam ideme, prečo tam ideme a kedy sa vrátime. Lekárne vydávajú lieky len cez okienko, mnohé obchody predávajú „drayf“, na základe emailových objednávok. Počet ľudí v našich obchodoch je obmedzený na maximálne päť, predavačky pri pokladni majú bariéru z plexiskla a z obecného úradu nám pravidelne telefonujú, či nepotrebujeme s niečím pomôcť. V slávnych módnych domoch ako Dior, Armani či Vuitton šijú masky na tvár, odevy pre lekárov. Také, čo možno prať, pretože jednorazové oblečenie spôsobuje množstvo odpadu, no nestačia ho ani vyrábať. Mnohí ľudia, nielen krajčíri a krajčírky, šijú rúška a mnohí darovali látky.
O koľko sa v tomto období znížil počet nehôd a obetí na cestách sa nehovorí, ale ako konštatuje pani Viera, vyskytli sa krádeže rúšok na tvár a v obchode niekoho zabili. No najsmutnejšie bolo, keď stíchol smiech detí na dvore…
„Ja som si vymyslela sekať sochu z kameňa na dvore, aby som mohla byť vonku. Manžel a nevesta, ktorá sa má u lepšie, striedavo záhradníčia. Syn s Gizelkou išiel na chvíľu do lesa a vzal so sebou aj dve vnúčatá Honorého sestry. ich mama už vyzdravela a opäť išla pracovať do röntgenologického laboratória, kde robia röntgeny pľúc,“ hovorí pani Viera a spomína aj svoju mamu, ktorá má 97 rokov. Žije na Slovensku a zatiaľ sa drží.
