Quantcast

V článku, ktorý pred niekoľkými dňami vyšiel na našom portáli, ste si mohli prečítať, ako v tomto období, keď v podstate celý svet zasiahol koronavírus Covid-19, žijú banskobystrickí rodáci v zahraničí.  Dnes prinášame príbehy Slovákov z Talianska, Austrálie, Luxemburska a Rakúska.

Strážia nás už aj dronmi

Lucia Kubicová Torchio žije v Taliansku dvadsaťpäť rokov. Vydala sa tam. Jej domovom je mesto Asti v regióne Piemont na severozápade Talianska. Tento región patrí medzi koronavírusom najviac postihnuté oblasti. Podľa posledných štatistík je Taliansko tretím najväčším ohniskom  nákazy vírusom COVID-19 na svete (po USA a Španielsku).

„O epidémii sa u nás začalo hovoriť asi v polovici februára. Tretieho marca zatvorili školy v Piemonte a ôsmeho marca sme sa, neočakávane, ocitli v červenej zóne karantény spolu s Lombardiou a ďalšími štrnástimi okresmi v štyroch krajoch na severe Talianska. Od dvanásteho marca je v karanténe celé Taliansko,“ hovorí pani Lucia a na otázku, aká nálada vládne v týchto dňoch v meste, odpovedá, že netuší.

„Dva týždne sme nevytiahli päty z domu. Naposledy sme boli vonku, a to rýchlo, v banke, lekárni a supermarkete. Naši talianski susedia a priatelia sú veľmi demoralizovaní, vystresovaní, depresívni, tak po fyzickej ako aj po psychickej stránke. Veľmi zle sa vyrovnávajú s touto situáciou. Nám sa veľmi osobný život nezmenil. Manžel je krátko na dôchodku a ja pracujem „freelance“ z domu, nemusíme dochádzať do práce. Moje sestry na Slovensku pracujú z home office, deti sú zo školy doma a švagor musel prerušiť prácu vo svojej firme. Najhoršie je na tom manželov brat, teda môj taliansky švagor. Pracuje ako primár v Turíne, v najväčšej krajskej nemocnici Molinette – Città della salute, čo znamená Mesto zdravia. Pred mesiacom museli prepustiť všetkých pacientov domov, boli zrušené všetky dlho dopredu plánované zákroky a operácie. Jeho oddelenie ako prvé, a potom aj ďalšie tri oddelenia, prestavali na podpornú hospitalizáciu pre pacientov s koronavírusom, čím v nemocnici pribudlo stodvadsať lôžok.“

V prvé dni, ako ďalej hovorí pani Lucia, lekári nemali primerané ochranné prostriedky. Vybavili ich len chirurgickými rúškami a malými rukavicami, ktoré sa im pri pokuse o navlečenie trhali. Až po pár dňoch dostali vhodné zdravotnícke ochranné prostriedky. Aj preto v Taliansku zomrelo tridsaťdeväť lekárov z prvých línií boja proti koronavírusu.

„Keďže oddelenie, kde švagor pracuje, nie je oddelenie intenzívnej terapie, nemajú tam k dispozícii respirátory. Pacientov môžu len intubovať. Dennodenne vidia umierať oveľa viac  ľudí, ako je bežné. Môj švagor, podobne ako desaťtisíce iných ľudí, dochádza do práce takmer šesťdesiat kilometrov vlakom. Má s cestovaním obrovské problémy, večer musí čakať aj dve hodiny na stanici, lebo väčšinu takzvaných robotníckych vlakov zrušili. Ráno odchádza na vlak pred šiestou a domov sa vracia v noci. Má denné aj nočné služby. Za štyri týždne nemal pol dňa voľna na oddych. Nevideli sme ho najmenej dva mesiace, komunikujeme spolu len po telefóne a každú noc nám hlási, či je aj dnes v poriadku. O neho máme najväčší strach a obavy.“

Všeobecne, zatiaľ do veľkonočného pondelka, platí v Taliansku prísny zákaz vychádzania, resp. zákaz cestovania mimo miesta svojho bydliska, s výnimkou pracujúcich ľudí a naliehavých rodinných alebo zdravotných situácií.

„No už teraz sa hovorí, že zákaz potrvá do konca mája. Môžeme ísť raz do týždňa na nákup a do lekárne, a to len jeden člen rodiny. Banky sú už tiež zatvorené. Vybavujú výlučne objednaných klientov a pracujú len dva, maximálne tri dni v týždni, aj to len na štyri hodiny doobeda. Máme používať bankomaty a bezhotovostný platobný styk. Na opustenie domova potrebujeme autocertikáciu, vládou nariadený formulár, kde vyplníme svoje osobné údaje a čas pohybu. Zároveň musíme čestne prehlásiť, že nepodliehame karanténnemu opatreniu a nemáme pozitívne testy na COVID-19. K tomu potrebujeme aj  kópiu identifikačnej karty. Keby nás polícia kontrolovala, musíme pred nimi formulár podpísať a odovzdať im ho aj s kópiou karty.“

Policajti s vojakmi strážia na cestách a kontrolujú autá, overujú informácie uvedené vo formulári. V prípade nepravdivých údajov hrozí finančný postih od 400 do 3 000 eur, ako aj zápis do trestného registra za porušenie viacerých ustanovení vládneho nariadenia. Tento zákon platí v Taliansku od 25. marca 2020.

„Neposlušných ľudí, ba dokonca provokatérov, sa nájde dosť. Doteraz, teda asi za dva týždne od vydania zákona, bolo pokutovaných okolo stotisíc  „neposedných“ občanov. Preto nás strážia už aj dronmi. Akonáhle drony zaevidujú nejaký pohyb, vzápätí na miesto dorazí polícia s ozbrojeným vojakom. No pred týždňom nám premiér povolil vyjsť vonku, maximálne do vzdialenosti dvesto metrov od domu, nadýchať sa čerstvého vzduchu, vyvenčiť psov, či zašportovať si aspoň v rámci tohto limitu.“

Lucia, rovnako ako mnoho ďalších, sa snaží pomáhať. Šije rúška. Počas prvého aprílového víkendu ušila pre nemocnicu v Asti šestnásť chirurgických rúšok.

„Zdravotníctvu môžeme najviac pomôcť tak, že zostaneme doma. Uvažovala som, čím by som mohla pomôcť štátu, samozrejme, okrem finančných a potravinových zbierok. A tak som s radosťou reflektovala na výzvu združenia Con Te (S tebou) pri diecéze v Asti a prihlásila som sa ako dobrovoľníčka na šitie rúšok pre nemocnicu v našom meste. Za pár dní sa nás nazberalo asi tridsaťpäť dobrovoľníkov. Najväčší obchod s látkami v meste nám poskytol látky a šnúrky, aj strih s video návodom na šitie, materiál nám doviezli domov. Aspoň takto pomôžem dobrej veci.“

S rodinou, priateľmi či spolužiakmi na Slovensku je pani Lucia v dennodennom spojení. A nielen na Slovensku a v Taliansku ale aj vo svete, od Austrálie, Česka, Srbska, Rakúska, Nemecka, Francúzska, Švajčiarska, Ruska, až po USA a Kanadu. Priateľov a známych, bývalých spolužiakov architektov a urbanistov, ale aj výtvarníkov má aj v Banskej Bystrici.

„Na WhatsAppe máme zopár skvelých skupiniek bývalých spolužiakov a priateľov, s ktorými sa niekoľko hodín denne kontaktujeme. Najprv sme si vyjadrili solidaritu, na začiatku sme si spolu poplakali na prvých obetiach koronavírusu, prebrali správnu a účinnú ochranu, ako aj príznaky tejto vírusovej choroby, oprášili sme si talianske dejiny umenia a architektúry, potom varíme obedy a večere, pečieme torty aj domáci chlieb, medzitým sme navrhli a ušili niekoľko typov rúšok a masiek a zdokonalili ich o rôzne výmenné filtrové vložky, preberieme denné správy a počty nakazených na COVID-19 v domovských štátoch a aj na ostatných svetadieloch, aj si zapolitizujeme, potom zase záhradníčime, medzitým si trénujeme logické rozmýšľanie, precvičujeme si aj cudzie jazyky, zaspievame staré aj nové hity, no a najviac sa spolu nasmeje na vtipoch a videách, ktorých aj v tejto dramatickej situácii, našťastie, obieha dosť. Nepoznáme nudu. Skrátka, udržujeme sa navzájom v psychickej pohode a dobrej nálade, aby sme neprepadli panike či ponorkovej chorobe, a aby sme túto pohodu mohli preniesť aj na ostatných členov svojich rodín a na priateľov, ktorí v tejto chvíli potrebujú podržať. To je asi najdôležitejšia úloha, ktorej sa musíme čo najlepšie zhostiť v momentálnej situácii.“

Zatiaľ žiadny prípad nakazenia koronavírusom

Takmer štrnásťtisícové mesto Bruneck (Brunico) je známa dovolenková destinácia. Leží v provincii Bolzano – Horná Adiža na severe Talianska a je jedným z najkrajších v dovolenkovej oblasti Južné Tirolsko. Tiež je jedným z mála miest, kde sa do prvého aprílového víkendu nepotvrdil žiadny prípad nakazenia či úmrtia v dôsledku COVID-19.

No ako hovorí Banskobystričanka Vlasta Lunterová, ktorá v Brunecku žije s priateľom a dcérou, opatrenia nariadené vládou tu musia dodržiavať rovnako ako všade inde v Taliansku.

„Všetci sme doma, v karanténe. Obchody, okrem potravín a lekární, sú zatvorené, musíme držať odstupy dva metre. Takže aj my chodíme len na nákup potravín. Pohľad na ľudí s rúškami a rukavicami, čakajúcim v radoch pred obchodmi, je smutný. Dovnútra nás púšťajú len po jednom. S priateľmi sa nestretávame, je to zakázané. No nič mi nechýba, mám tu svoju rodinu, sme zdraví, šťastní a sme tu jeden pre druhého, ľúbime sa,“ hovorí Vlasta a dodáva: „Rada sa však aj s dcérkou vraciam domov do Banskej Bystrice, na návštevu k mame a priateľom. A potom sa zase rada vraciam do Talianska, ktoré je mojím druhým domovom…“

Pokiaľ to nie je nutné, vonku nechodíme

Až do ďalekej Austrálie sa vyberieme za manželmi Muškou a Igorom Molitorovcami.  Rodáci z Košíc sú v Sydney od roku 1997. Žijú v oblasti Northern Beaches (Severné pláže).

„Nám sa tu vždy páčilo, najmä kvôli nádhernej prírode a životnému štýlu, človek sa tu cíti ako na dovolenke. Bývame priamo vo vtáčej rezervácii v dome s výhľadom do subtropického údolia. Takže sa ráno budíme na „spev“ vtákov, čo znie romanticky, pokiaľ ste nikdy nepočuli zvuky, čo vydáva kookaburra, alebo škrek cockatoo.  Pracujeme ako architekti a po večeroch pripravujeme anglickú verziu našich kníh, čo nám trvá oveľa dlhšie, ako by sme chceli,“ hovoria.

Prvé správy o koronavíruse sa tu objavili začiatkom januára. Čína je dosť blízko a v Sydney žije veľa Číňanov. Médiá prinášali podrobné spravodajstvo o tom, čo sa dialo v čínskom Wuhane.

„Vtedy sa nám zdalo neuveriteľné, že v Číne uzavreli miliónové mestá a nevedeli sme si predstaviť, že by k tomu mohlo dôjsť aj tu. Samozrejme, spôsob ako to prebiehalo tam, bol veľmi odlišný. Tu polícia nezvára vstupné dvere do bytoviek a nehrozí nebezpečenstvo, že by vám vrazili do bytu, každému odmerali teplotu a tých, čo ju mali zvýšenú, nasilu odvliekli preč. Austrálčania, ktorým sa nepodarilo načas odísť, posielali odtiaľ správy a to, čo bolo v nich, bolo hrozné.“

Austrálska vláda najprv zareagovala rýchlo a zastavila cestovanie z a do Číny,  ale potom sa to akosi zaseklo a trvalo pomerne dlho, kým vláda zaviedla prísne pravidlá. Tie sú v platnosti až od pondelka 30.  marca.

„Čo si ľudia mimo Austrálie veľmi neuvedomujú je, že Austrália je federácia a trvalo chvíľu, kým sa vlády štátov a federácie skoordinovali. Odrazilo sa to aj na tom, že nie všetci to brali vážne a pláže či kluby boli plné. Teraz to polícia sleduje a v Novom Južnom Walese (New South Wales) vám môžu dať až tisíc dolárov pokutu a šesť mesiacov väzenia. Zdá sa, že to tu berú vážnejšie. Ale aj tak, na ulici či v obchode zriedka vidíte človeka s rúškom na  tvári. Pomerne intenzívne sa však testuje.“

Aj v Austrálii platia prísne opatrenia. Vonku, ak to nie sú príbuzní, čo spolu bývajú, môžu byť len dvaja ľudia. Vychádzať z bytu sa môže len v nevyhnutnom prípade, na nákup potravín, k lekárovi  či do lekárne a do práce, ale aj kvôli cvičeniu – zo zdravotných dôvodov.

„My, tak ako väčšina ľudí, čo môžu, pracujeme z domu. Je trochu nepríjemné chodiť teraz na nákup a snažíme sa nechodiť von, pokiaľ to nie je nutné.  Samozrejme, chýbajú nám stretnutia s priateľmi, spoločenské udalosti. Mnohé koncerty a predstavenia boli zrušené, človek si nemôže sadnúť na kávu na pláži a podobne. Ale to sa dá vydržať. Dúfame, že tu nedopadneme tak ako v Číne, Taliansku, Španielsku či v USA. No ako všetkým emigrantom aj nám chýba hlavne rodina. Náš syn je momentálne v Prahe a veľmi sa o neho obávame. Naši bratia a švagriné sú lekári a máme strach i o nich. Snažíme sa byť v kontakte čo najviac a podporovať sa navzájom s príbuznými aj s priateľmi. Tento rok bude pre mnohých ľudí na celom svete najťažším rokom v ich živote. Na Slovensko myslíme každý deň a sledujeme, čo sa tam deje. Držíme palce novej vláde a dúfame, že sa Slovensko dostane cez túto krízu s čo najmenšími problémami. Naposledy sme boli doma v júni minulého roku. Chodíme tam, bohužiaľ, oveľa zriedkavejšie, ako by sme chceli. S trochou šťastia sa nám podarí prísť tam opäť na budúci rok.“

Nikto nevie, kedy a ako to skončí a aké to bude potom

Luxembursko je malá krajina, no „korona“ si našla aj ju. Podľa informácií  z prvého aprílového víkendu, počet prípadov nakazenia vírusom COVID-19 je tu o niečo vyšší ako rozloha krajiny v štvorcových kilometroch.

V Luxembursku žije a pracuje Veronika Vyšná, ktorá pred časom ako dobrovoľníčka strávila deväť mesiacov v peruánskom pralese, kde okrem iného robila monitoring vydier obrovských, papagájov, kajmanov a pralesných cicavcov, v Španielsku zachraňovala sokola bielopazúravého, v Seattle v USA sa podieľala na odstraňovaní  inváznych rastlín a vysádzaní  pôvodných druhov stromov, krov a bylín, v Austrálii študovala revitalizáciu vodných ekosystémov… Teraz je v Luxemburgu, pracuje v štatistickom úrade, kde sa zaoberá štatistikou životného prostredia.  Hovorí, že už nie je až taká svetobežníčka ako bývala a najčastejšie cestuje domov na Slovensko, do Liptovského Mikuláša. Doma mala byť aj v týchto dňoch. Chystala sa, ale… korona.

„Mali sme s kamarátmi naplánovanú výsadbu remízok. To je taká naša záľuba. Príroda a biodiverzita a jej obnova. Chceli sme „na tie naše“ polia a lúky priniesť trochu viac pestrosti a života. Tým, že sa na okraje rozsiahlych, jednotvárnych polí zasadia kry a stromy, vznikne domov pre mnohé živočíchy a krajina sa vráti do lepšieho stavu. No odložili sme to na  jeseň.“

Keď sa v januári objavili v médiách prvé správy o epidémii koronavírusu, bolo to pre Veroniku niečo, čo je ešte ďaleko.

„Prvý moment, kedy to naplno zaujalo moju myseľ, bola nedeľa večer dvadsiateho prvého februára. Vtedy sa už hovorilo o rozšírení vírusu v severnom Taliansku. Totižto, neďaleko Milána máme projektových partnerov, s ktorými sme mali naplánované stretnutie. No a odvtedy sa mi tieto informácie stali v podstate každodennou súčasťou.“

Veronika nie je v „naozajstnej“ karanténe, ani nebola. No ako poznamenáva, istým spôsobom sme v karanténe všetci.

„Mám dosť šťastie v tom, že môžem robiť veľa z vecí, ktoré by som robila aj „normálne“ a zase nemôžem robiť veci, ktoré by so normálne až tak často nerobila. Konkrétne, môžem chodiť von, do parku do prírody, na bicykel, pravdaže v patričnej vzdialenosti od ostatných ľudí, teda dva metre. Môžem si ísť nakúpiť potraviny, regály sú v zásade plné. Môžem robiť čokoľvek doma. Mám internet a to je na karanténu ako výhra v lotérii. Mám umožnené pracovať, čo mi príde tiež dôležité, veď ako hovorí stará mama, človeku sa tak skôr čas minie… Z vecí, ktoré by som určite tieto dni za normálnych okolností robila, ale nemôžem, je to korčuľovanie na štadióne, kino, občas možno reštaurácia. Zároveň tým, že je Luxembursko pomerne malá krajina, človek skôr či neskôr, najmä keď sa ide previesť na bicykli, narazí na hranice a chce nakuknúť ďalej. To sa teraz nedá. Keď to zhrniem, máme tu asi rovnaké podmienky ako na Slovensku a teda miliónkrát lepšie ako na miestach, kde je úplný zákaz vychádzania. To by bolo veľmi ťažké a dúfam, že ľudia sa budú správať rozumne a k ničomu takému nedôjde.“

Pred asi trinástimi rokmi si Veronika z pralesa v Peru priniesla domov nebezpečnú chorobu leishmaniózu. Vraví, že o život sa vtedy nebála, lebo to bola tá miernejšia forma choroby, život neohrozujúca. Aj keď, ideálne to nebolo. A teraz? Má strach?

„Nemyslím si, že mám strach. V podstate nikto nevie, čo sa z toho nakoniec „vyvrbí“, kedy a ako to skončí a aké to bude potom. Stačí si však prečítať pár príbehov z najviac zasiahnutých oblastí Španielska alebo Talianska, aby si človek uvedomil, že možno netreba veľa nesprávnych rozhodnutí, aby sa to vymklo spod kontroly…“

Bála sa návratu domov, na Slovensko

V poslednom príbehu zostaneme na Slovensku, aj keď hovoriť budeme o tom, ako to vyzeralo v Rakúsku, keď sa opatrovateľka Mária Blšáková mala po turnuse vrátiť domov.

Mária je opatrovateľkou takmer celý svoj dospelý život, ale profesionálne sa tejto práci venuje deväť rokov. Pracuje vo  Wieselburgu v Dolnom Rakúsku.

„Celý čas v práci som pozorovala správy a vravela si: Vďaka Bohu, u nás to ešte nie je. A potom zrazu bum! Štyri dni pred návratom ohlásili na Slovensku prvý pozitívny prípad. Keďže disponujem nadmerne hyperaktívnou fantáziou, viete si predstaviť, aké hororové scenáre sa mi premávali v hlave. Rakúsko malo v tom čase okolo dvadsiatky nakazených. Mala som pocit, že si z toho ťažkú hlavu nerobia. Ak mal na ulici niekto rúško, s veľkou pravdepodobnosťou to bola slovenská opatrovateľka.“

Bála sa návratu domov, bála sa, že sa nedostane k svojim blízkym. V ten deň od polnoci boli avizované kontroly na hraniciach, meranie teploty.

„Bola som si istá, že mi teplota vybehne už len od stresu! Ale na hraniciach sa nič nedialo. Žiadne kolóny, žiadne odstávky, žiadne merania…  Vrátila som sa domov, do spoločnosti, ktorá má strach, no i zodpovednosť. Každý šil rúška. Pôsobilo to na mňa upokojujúco. Celkovo sa mi zdá, akoby sa ľudia zomkli a napriek izolácii boli viac pozorní a chápaví.“

Na Slovensko prišla desiateho marca. Nariadenie o povinnej karanténe vstúpilo do platnosti dvanásteho. Patrične zababušená doplnila zásoby a od nariadenia uzavrela domácnosť. Čo bude ďalej, kedy a či sa vráti do práce v Rakúsku, to nevie.

„Moja kolegyňa ťahá už štvrtý týždeň a vôbec jej nezávidím. Rada by som ju vystriedala, lebo táto práca vie vyčerpať aj za dva týždne. Zároveň priznávam, že je veľmi ťažké odchádzať od ľudí, ktorých milujem. Obavy mám tak ako každý. Ak by nie, mohli by ma vystaviť na námestí ako výnimočný exemplár. No upokojuje ma zodpovednosť našich ľudí. To, s akou  vážnosťou pristupujú k ochrane seba i iných. S kolegyňou vo Wieselburgu som v častom  kontakte. Práca opatrovateľky nie je len o slede úkonov. Každá z nás sa snaží udržať klienta v takej psychickej kondícii, aby nepocítil absenciu rodiny. Usmievame sa, spievame, vtipkujeme, aj keď sme v myšlienkach pri deťoch, partneroch, rodine.  V kútiku duše dúfam, že príbuzní opatrovaných osôb sú si vedomí, čo v tejto dobe tisícky opatrovateliek, ktoré sú týždne bez svojich blízkych, pre nich robia.“

Na izoláciu, strach a neistotu má účinný liek, ktorý zakaždým zaberie. Píše. Mária Blšáková je autorkou viacerých úspešných kníh. Tá aktuálna, práve rozpísaná, bude mať príznačný názov. Karanténa.

„Všetkým ľuďom prajem, nech tento zložitý čas prežijú čo najprínosnejšie a hlavne v zdraví. Verím, že keď toto všetko pominie, uvidíme svet inými očami a všetko, čo bolo doposiaľ samozrejmosťou, si budeme viac vážiť,“ odkazuje Mária.