Quantcast

Stavala diaľnice i mosty. Potom presedlala na umeleckú tvorbu. Takú, kde treba píliť, rezať, brúsiť, leštiť, natierať, zamazať si ruky. Jej obrazy odhaľujú dušu dreva. Sú pomenované po mužoch, ktorí majú dôležité miesto v jej živote.

„Pracujem s kusmi dreva, ktoré sú nedokonalé. A takými ich aj nechávam. Často sú nedobrúsené, s ryhami. Majú svoj charakter. Každý kus som chytila, odrezala, vytvarovala, dala som mu formu, upravila, vybrúsila, ošetrila, natrela, naglazovala, namaľovala, odfotila. Žiadny kus nevyrobil stroj a nevypadol z formy. Preto nie sú ideálne a symetrické. Sú organické, nedokonalé, ale sú ľudské…“

Banskobystričanka Jana Kánová hovorí, že drevo je materiál, ku ktorému sa stále vracia. Tiež priznáva, že z letokruhov nevie vyčítať nič výnimočné a drevo najradšej necháva také aké je, teda prirodzené.  Viac o jej tvorbe a práci, ako aj výstave jej drevených obrazov v Kaviarni Dúšok, sa dozviete v našom rozhovore.

Ste rodáčka z Prešova, vyštudovali ste košickú Technickú univerzitu. Kto alebo čo vás doviedlo do Banskej Bystrice?

Po skončení vysokej školy sme sa s manželom túlali po českých a slovenských mestách a  stavbách. Rozhodli sme sa usadiť v Banskej Bystrici. Žijeme tu už asi dvadsať rokov.

Na ktorých stavbách ste pôsobili po skončení univerzity?

Najskôr to bola česká firma Stavby mostů Praha. Dva roky som pracovala na stavbe diaľnice Plzeň – Rozvadov. Keď firma založila svoju dcérsku spoločnosť na Slovensku, presunuli ma do firmy Stavby mostov Slovakia, kde som potom pracovala pätnásť rokov.

Pod ktoré stavby na Slovensku ste sa podpísali?

Tie najvýznamnejšie stavby boli diaľničný úsek Mengusovce – Jánovce či rýchlostné cesty R2 Ožďany, R1 Žarnovica – Šášovské Podhradie, Banská Bystrica – severný obchvat.

No a potom ste „presedlali“ na umenie…

Áno, presedlala. Vždy ma bavilo niečo vyrábať. Stavebníctvo som opustila, keď sa narodili naše deti, dvaja synovia. No a keď podrástli, začala som sa obzerať po nejakej ďalšej činnosti. Chvíľu som „hľadala“, že čo asi.  No a najzmysluplnejšie mi prišlo posunúť záľubu na vyššiu úroveň. (Úsmev.)

Ako dlho sa venujete umeleckej tvorbe?

Mám pocit že odjakživa, len som tvorenie mala ako zábavu, relax či psycho hygienu. Podľa toho, čo som práve potrebovala.

Vaším materiálom je najmä drevo ale aj hlina, kov… všetko prírodné materiály. S ktorým z nich pracujete najradšej?

Naj je drevo. (Úsmev.) To je ale teraz. Keď som bola na kurze drôtovania, mala som „kovové“ obdobie. No a chvíľu som šila tašky a kabelky pre všetkých naokolo. Tu sa ukázala moja praktickosť. Drevo je ale materiál, ktorý sa mi nikdy nezunuje a stále sa k nemu vrátim.

Drevo je aj motívom vašej výstavy v priestoroch Kaviarne Dúšok. Séria jedenástich drevených obrazov nesie názov Brat Strom. Všetky majú mužské mená. V čom tkvie ich odkaz?

Sme jeden celok na planéte Zem. My, ľudia, nie sme nadradení nad zvieratami a rastlinami. A preto symbolicky je strom náš brat. Radšej by som ich videla stále niekde rásť!  Pretože ako jeden organizmus žijeme, dýchame a stromy nám produkujú kyslík pre každý nádych…  Prírodné národy ak potrebujú drevo, chodia po lese, ich šaman či vodca hľadá strom, ktorý by bol vhodný a „súhlasí“ s tým, že ho zotnú. Ako to robí, neviem. Možno cíti energiu daného stromu… Najviac sa mi pozdávalo drevo z jablone, ktorá sama spadla na záhrade mojej mamy. Bolo to jasné, strom spadol a mohla som ho použiť. Obrazy som pomenovala podľa mužov z rodiny a okolia. Podľa mužov, ktorí majú v mojom živote nejaké dôležité miesto. Jednoducho, „moji bratia“.

Kde všade hľadáte a nachádzate materiál na tvorbu? Trojica obrazov Rastislav, Richard a Tomáš je z poriadneho duba. Musia byť aj ťažké…

Najčastejšie hľadám spadnuté či odrezané kusy dreva v záhrade alebo v lese. No pre výstavu Brat Strom som potrebovala väčšie, až sošné kusy. Ten dub som našla na píle, ktorá dodáva drevo pre podlahárov. Tam boli takí láskaví, že mi z jedného kmeňa odrezali tri kruhy.  A áno, sú ťažké! Niektoré časti procesu tvorby týchto obrazov boli naozaj nad moje fyzické sily, a tak mi pomáhal manžel, jeden z mužov v mojom živote. Má aj on svoj obraz. Kusy brestu sú zo stromu, ktorý musel byť vypílený, pretože bol bútľavý.

Okrem duba sú na výstave obrazy z orgovánového, brestového, orechového aj agátového dreva. S ktorým z nich sa vám najlepšie pracuje?

Agát a orech zrezali za naším domom elektrikári pri údržbe pod vedením. Sú to výnimočné dreviny, tvrdé drevo, výrazná farba. Orgován som získala nečakane a mala som ho prvý krát. Aj po obrúsení a povrchovej úprave je drevo stále svetlé. To je pekné. Brest má zvláštnu vôňu a farbu. Ťažko však povedať, s ktorým drevom sa najlepšie pracuje. Nikdy som to takto nehodnotila, ani som nad tým nerozmýšľala. To „naj“ je pre mňa vždycky to posledné, čo robím.

Každý z vystavovaných obrazov predstavuje drevo, strom, v jeho prírodnej podobe a práve to ich robí výnimočnými. V čom konkrétne spočíva vaša práca na tvorbe obrazu, čo musíte urobiť, aby dielo vyzeralo tak, ako vyzerá?

Túto prvú časť mám rada! Najprv potrebujem drevo. To je základ. Všetko sa odvíja od jeho veľkosti, tvaru, farby. Drevo je jedinečný materiál. Každým rezom môže byť iné a aj dva kusy z jedného kmeňa sú rozdielne.  Potom k drevu dolaďujem podložku. Jej veľkosť, farbu, rám… to je časť dizajn. Za dizajnom prichádza časť zvaná tvrdá práca. (Úsmev.) Rezanie, brúsenie, leštenie, natieranie… zamazať si ruky, to je zábavná časť. Nakoniec všetko skompletovať a je to.

Všetko robíte ručne. Nie je to pre vás ťažká práca?

Nie, je to pekná práca. No a ak je niečo ťažšie dvihnúť alebo odpíliť, pomôžu mi chlapi. Mám ich doma troch. (Úsmev.)

Viete čítať z letokruhov?

Čítať z letokruhov? Počet rokov? Severná a južná strana? Či napojenie na strom a čítanie informácií? Nič výnimočné čítať z letokruhov neviem. Skôr sa pozerám na tvar a štruktúru dreva. Nechávam ho čo najviac také aké je, prirodzené.

Svojmu ateliéru ste dali meno ennacca. Čo toto slovo znamená a čo znamená najmä pre vás?

Ako píšem na svojej stránke, slovo ennacca v žiadnej reči nenájdeme. Hľadala som na internete a nenašla som ho v slovníkoch. Páčilo sa mi ale spojenie písmen, ten zvuk. Keď ho napíšem malými písmenami, je malebné. K názvu patrí silueta vtáčika ako symbol voľnosti a vetra. Pre mňa teda znamená voľnosť a neviazanosť k významu slova, názvu. Je to ľahkosť bytia. K ničomu sa neviazať.

Neuvažujete o tom, že sa vrátite k svojmu pôvodnému povolaniu?

Oslovila ma kolegyňa zo stavbárskych čias, ktorá hľadala do svojho tímu spolupracovníkov. Tak som sa dala nahovoriť na čiastočný návrat na stavbu. Presvedčilo ma to, že ide o pozíciu pre environment a ochranu životného prostredia, súzni to so mnou.

Na akej stavbe vás budeme môcť stretnúť?

Som súčasťou tímu na stavbe R2 Kriváň – Mýtna. Začíname v týchto dňoch.

A budete sa aj popri práci naďalej venovať svojej vášni, tvorbe? Alebo sa popri tvorbe budete venovať práci?

No vyzerá to, že sa popri tvorbe budem venovať práci. (Úsmev.) Aj keď tvorba je pre mňa zábava, vášeň a aj práca. Jednoducho život…

Výstavu drevených obrazov Jany Kánovej Brat Strom v banskobystrickej Kaviarni Dúšok (OC Terminal) si môžete pozrieť do októbra tohto roku.