Prinášame vám prvú poviedku od mladého banskobystrického spisovateľa Marcela Páleša. Tá tohto týždňová bude kratšia, no mimoriadne zaujímavá. Prvú časť vám prinášame dnes, jej pokračovanie nájdete na našej stránke už zajtra.
Hladná nádej
Spomedzi stromov, tam hore, kde vraj sídli aj Boh, sa obloha otáčala a brala so sebou i potrhané malé biele chuchvalce. Vtáky spokojne vysedávali na konároch a hľadiac dolu na ľudí možno premýšľali nad ich osudmi. Všetko má svoj splav, podobne ako tá obloha, aj rieka potichu žblnkoce a odnáša listy, konáre, niekedy aj pohľad človeka.
Loto a Pako hľadeli na tok rieky pred sebou. Práve mali jednu z mlčanlivých chvíľ, kedy sa každý sám odovzdával svojim myšlienkam, ktoré zväčša nikam neviedli. Niekomu by sa zdalo, že sú zrastení s ostatným prostredím, ako dve muchy, ktoré niekto zabil krvilačnou mucholapkou priamo na nejakom absurdnom obraze.
„Kurva, už ma ani žiť nebaví! Ten zasratý vlak nám – ako vždy – aj tak nič neprivezie! Poď kade ľahšie,“ prebudil sa z prázdneho zamyslenia Loto, vyčítavo vrhol pohľad na Paka, ale ten sa práve plavil spomienkami na lepšie časy.
„Sa zober a choď, nikto ťa tu nedrží. Nádej skapína posledná a teba prežije asi trikrát! Ja si ešte chvíľu počkám,“ odpovedal mu a neustále sa, zahľadený na splav rieky, držal tých pekných obrázkov mozaiky, ktorú tvorili jeho momentky z minulosti.
Loto pokrútil hlavou, vypľul hladný chrcheľ a opäť sa zahľadel na nemú rieku. Do spomienok sa mu votrela tvár jeho syna. Ktovie, čo je s ním? Myslel na neho často.
V diaľke sa ozvalo trúbenie a o pár sekúnd pred nimi zabrzdila vlaková súprava. Dva vozne zdobili nepodarky začínajúcich sprejerov. Občas sa ich Loto s Pakom snažili vylúštiť, ale ostávalo to pre nich rovnakým tajomstvom ako keď pred opitého Slováka položíte list od fínskeho lazníka, taktiež toho času procesu písania v podnapitom stave.
Vlak došiel, no ako vždy, nepriniesol im nič okrem toho ničoho. Loto si znova odpľul, a tak sa mohli pobrať. Napred. A vlastne nikam. Zdeněk Svěrák by v nich našiel krásny námet na film o stratenom živote, o nádeji, ktorú nechcú nechať umrieť, napokon o ľudskom putovaní, ktoré nemá ani smer, ani chuť, niekedy dokonca ani tú slinu na odpľutie.
„Kam ideme?“ spýtal sa Loto, ktorý sa medzičasom zmieril s tým, že opäť raz čakali na stanici zbytočne. Už neraz to Pakovi vyčítal, že márne čaká na syna, že ten už možno ani nevie, kde je Slovensko. Odišiel raz do Austrálie, za lepším životom. Zdá sa, že ho našiel a predošlý život vníma ako takmer zabudnutú predohru. S otcom sa dohodli, že sa stretnú na tejto stanici na obed v posledný deň niektorého z nepárnych mesiacov. Roky ubehli a Pako v umierajúcej nádeji navštevoval stanicu každý deň. Stalo sa mu to akousi rutinou. Veď človek na ulici väčšinou i tak nemá nič na robote.
„Skôr, čo ideme? Často sa cítim tak, ako by som už ani neexistoval,“ s povzdychom priznal smutný Pako. Oči mu zvlhli, ale prehltol pachuť zronenia, zaklipkal nimi a zdvihol hlavu k nebesiam. Odtiaľ čerpal silu nezabiť poslednú nádej, s ňou zároveň seba a všetky tie „krásne“ dni, ktoré ho ešte s Lotom čakajú.
„Hen, pozri, tam je Vladimír! Poďme za ním, ktovie čo má na robote on,“ navrhol Loto a nadšene ukázal prstom. Na perách mu poihral úsmev akoby v diaľke zbadal poštárku, mávajúcu mu v diaľke s obálkou, v ktorej ho akýsi starý priateľ pozýva do lepšieho života, k listu je pritom pribalená veľká trojlitrová fľaša domácej slivovice.
„Nemám lepší nápad, poďme teda za Vladimírom. Ak nám neujde ako minule, možno nás niekam aj zavedie,“ prikývol Pako a skontroloval si svoje staré hodinky vo vrecku, ktoré už dávno ukazovali len jeden čas – obed. Kúpiť si baterku by bol luxus, ktorý by mu vzal celodennú stravu.
Vladimír bol dobrák, malej postavy, i keď bol tiež na ulici, páchol z neho vždy úsmev. Aspoň sa tak javil. Rád sa o človeka obtrel, postál, popozeral a opäť sa vydal zháňať potravu. Vlastne, mal bežný život túlavého psa, dokonca ešte stále nosil aj obojok. Bol to ich najlepší priateľ, mlčanlivý a zlo neprajúci.
„Chcel by si byť pes?“ začal zrazu Loto. Väčšinou sa na hlúposti pýtal on. Z nich dvoch mal toho odpité viac, možno na tri životy dopredu. Na zmysluplnejšie otázky a rozhovory jeho myseľ pripravená nebola. Pridali do kroku, lebo Vladimír si to rezol cez premávku smerom k bytovkám. Chystal sa na inventúru odpadkových košov, najmä ich okolia. Autá, neveľmi nadšené, vytrubovali a znel z nich krik na dvoch bláznov, križujúcich štvorprúdovú premávku. Dvaja nemajetní starí chlapi si boli vedomí svojej stratenosti v živote a prípadnej smrti sa už ani nebránili. Niekedy ju neúspešne privolávali. Asi jej ušiel vlak.
„Pes?“ pokrčil obočím Pako a oprel svoj nechápavý pohľad na svojho spolupútnika. „Troška ti znova sneží v gebuli?“ pokrútil hlavou, ale dal tomu šancu. Predstavil si život psa a pouvažoval, či by mu nebolo aj lepšie. Vladimír je možno šťastnejší než oni obaja dokopy. „Možno aj hej, pes veľa nepýta. Ani truhlu,“ zakončil Pako.
„Kúúúrva, pozri, zbadal mačku a letí jak šíp toho oného – Húda, Robina Húúúda,“ zastavil sa Loto a krútiac hlavou, mraštiac obočie, ukazoval na unikajúceho Vladimíra.
„Mám nápad!“ nadšene zdvihol prst Pako a druhú ruku si položil na Lotovo rameno, ktorý len mrdol bradou nahor na znak toho, že počúva, pričom stále sa pozeral za Vladimírom, ktorý sa čochvíľa stratil za rohom jednej zo starých bytoviek.
„Poďme sa na ľudí usmievať. Aspoň zistíme, za čo nás majú, či už sme fakt len takou mŕtvou súčasťou okolia alebo ešte je nádej na znovuzrodenie,“ natešene mu predostrel svoj plán.
„Tebe z toho Boha už asi načisto preskočilo!“ nechápavo zhodnotil Loto, ale ako slabšia osobnosť z nich dvoch sa podvolil. I tak nemal v terminovníku nič dôležitejšie.
A tak sa túlali mestom a vrhali usmievavé pohľady na okolitých ľudí. Väčšina ich vidieť nechcela, poprípade si o nich pomysleli, že sú načisto prepití odpadlíci ulice. Niektorí ľudia im úsmev opätovali, čo im pozdvihlo sebavedomie a skrášlilo celý deň.
„Chlapci, vy sa tak pekne usmievate, kiežby boli takí aj ostatní ľudia,“ poznamenala prastará tetuška pomalým krokom sa nesúca chodníkom.
Keď slnko prekrižovalo oblohu a chystalo sa odísť zo scény, Pako poznamenal tak, ako každý deň, že nadišiel jeho čas. Znamenalo to, že on sa vydá za svojou poslednou nádejou a Loto má zatiaľ voľnú vychádzku podobne ako tie lepšie prípady na psychiatrii. Pako zamieril do chrámu božieho, kde pobudol dlhé minúty. Loto za ten čas zakúpil dve fľaše najlacnejšieho čúča a okamžite si svojho „boha“ otvoril a nechal si ním ovlažiť vnútro. Deň sa chýlil ku koncu, no čas pre týchto dvoch znamenal zväčša len niečo nepotrebné, už pre ich život zbytočné.
…Prečítajte si pokračovanie poviedky tu…
– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – — – – – – – – – – – – — – – – – – – – – – – –
Autorov profil na Facebooku: Marcelíno Páleš
