Quantcast

Prinášame druhú časť poviedky Marcela Páleša – Hladná nádej. V prípade, že ste si včera nestihli prečítať prvú polovicu, nájdete ju TU.

Hladná nádej

„No čo ti poradil ten hore? Že sa máš modliť, až kým neskapeš?“ podpichoval ho podnapitý Loto a odpíjal si už len z poloprázdnej literapolky obľúbeného čúča.

Sedeli na námestí pod sochou Panny Márie, ktorá majestátne vypínajúc sa vysoko nad nimi sledovala osudy ľudí a často mala chuť zísť dolu, premeniť sa v anjela a podať tým slabým pomocnú ruku. Tma sa usadila v meste ako samopozvaný pravidelný hosť a jesenná zima sa im vplazila do duše.

„Náhodou dnes bola dobrá kázeň. Kňaz prirovnával mnohých ľudí k Titaniku. Vraj nejeden z nás raz narazí na veľký ľadovec, niektorí aj viackrát. Mnohé sny a sily v nás sa utopia, ale ostane máličko nádeje. A táto, ak ju budeme udržiavať pri živote, môže vyklíčiť opäť do veľkého diela,“ tlmočil mu Pako a tiež si otvoril fľašu čúča, potreboval si pred nocou troška oklamať vnútro.

„Riadne sračky! Ten kňaz je skrachovaný poet alebo asi nikdy nenarazil na taký ľadovec ako my,“ zamietol mu rečičky o nádeji Loto a postupne nastupoval na loď vína, ktorá ho odnášala do výšin spokojnosti, kde ľadovcov nieto.

„Keď ťa tak pozorujem, ty sa ponáraš ku dnu každým dňom hlbšie a hlbšie. To už vôbec neveríš v lepšie časy?“ opýtal sa ho Pako, pričom si vo vrecku šúchal staré hodinky, roky ukazujúce obed – znázorňovali jeho život, ktorý už dlho stál na jednom mieste. On však veril, že ak sa ešte niekedy postaví na vlastné, hodinky budú jednou z prvých vecí, ktoré spolu so svojim životom oživí nanovo.

„Pozri – do väčších sračiek, v akých sme my dvaja, sa už zísť asi ani nedá. A dostať sa z nich von sa takmer nikomu nepodarí. Tú tvoju nádej si môžem strčiť do zadku a poriadne si prdnúť,“ odchlipol si zo svojej tekutej nádeji a spokojne privrel oči. Tváril sa ako skúsený šedivý profesor, ktorý práve vyriekol veľmúdrosť, ktorej oponovať je pre každého márne.

„Tak si ver čomu chceš. Hen Laco bol ešte pred rokom s nami na ulici a pozri, kde je teraz. Má prácu, má bývanie a jedlo tiež. Zázraky sa dejú, zlatý môj,“ predsa sa mu nedal Pako.

„Nechceš mi povedať aj nejakú rozprávku, keď už tak veríš na zázraky?“ odvrkol mu ironicky a pokračoval: „Laco mal kamaráta, ktorý ho z týchto sračiek dostal. My nemáme takého, takže snívaj ďalej. Raz sa zobudíš mŕtvy a dosnívaš,“ zakončil Loto lámanou rečou a odhodil prázdnu umelohmotnú fľašu kamsi do tmy v obrovskom parku.

„Ja si myslím, že toto je skúška. Síce ťažká, ale ja sa nechcem dať potopiť. Chcem to ešte skúsiť, zabojovať. Zajtra zájdem za Lacom a spýtam sa ho za nejakú brigádu. Verím, že ešte máme šancu rozchodiť to,“ nevzdával sa Pako. Odkedy našiel cestu k Bohu, niečo sa v ňom preplo a zatúžil žiť. Dovtedy sa pohrával s myšlienkou skorého konca, neraz plánoval samovraždu.

„Mne je jedno, rob si. Som zvedavý, kto už zoberie starého žobráka z ulice,“ zakončil beznádejne unavený Loto a schúlil sa do deky, aby po pár sekundách upadol do bezstarostného spánku.

V noci sa Loto prebral, vzal si nedopitú Pakovu fľašu a vybral sa na potulky nočným mestom. Bola mu zima a krútila sa mu hlava. Vtedy najčastejšie chodil ulicami a pozoroval to nočné mŕtvo a ticho.

„Vážený, mohol by ste odtiaľto láskavo odísť,“ zazneli slová mohutného policajta. Pako mal akurát krásny sen a myslel si, že je to jeho syn. Realita ho trošku sklamala. Vstal a pobral sa preč. Tušil, že Loto sa v noci asi znova vybral na nejaké potulky s fľašou v ruke, bol na to zvyknutý, presne tak, ako bol zvyknutý Loto na to, že Paka nájde vždy na obed čakajúceho na stanici. Tak tomu bolo aj v tento deň.

Loto však neprišiel. Cestou na stanicu Pako pozoroval z mosta nad riekou policajtov a záchranárov, ktorí vyťahujú bezvládne telo Lota a nakladajú ho v igelite do auta. Umrel tak ako jeho nádej.

„Tak a teraz som sám, nechal si ma v tom samého, kamarát,“ vyslovil Pako hľadiac na listy, ktoré odnášal prúd vody a mlčanlivo tam zotrval dlhú chvíľu.

„Vyhasla – tá tvoja nádej, už úplne vyhasla. Urobím to aj za teba, Loto. Ja budem žiť a bojovať do samotného konca. Možno sa čoskoro uvidíme. Dúfam však, že tak čoskoro nie. Ahoj, drahý môj kamarát,“ dodal smutne a zapľul hladný chrcheľ dolu do vody – tak to robieval vždy Loto. Napokon pozdvihol oči k nebesiam, prežehnal sa a išiel si sadnúť na malú železničnú stanicu.

Na obed dorazil posprejovaný vlak, ale Pakovho syna opäť nepriviezol. Pako bol trošku smutný, ale nádej nestrácal – jeho viera bola pevná, tvrdnúca zo dňa na deň ako Lotova pečienka. Napokon sa mu to vyplatilo. Minútu po vlaku prišlo luxusné auto a vystúpil z neho úhľadne upravený muž.

„Predsa som ťa našiel, otec! Tak si mi chýbal,“ zastavil pred Pakom a ten chvíľu nechápajúc spamätával sa a snažil sa pochopiť to, čo sa práve udialo.

Nádej umiera posledná…

Niečo ďalšie s Marcelovej tvorby nájdete na BBonline.sk už o týždeň!

– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – — – – – – – – – – – – — – – – – – – – – – – –

Autorov profil na Facebooku: Marcelíno Páleš