Tradícia zlatníctva v Banskej Bystrici siaha hlboko do histórie. A aj to je jeden z hlavných dôvodov, prečo spracoval historik Filip Glocko veľký kus zlatého obdobia nášho mesta do knihy Zlatníctvo v meste Banská Bystrica v 18. a 19. storočí.
Slovenský historik Filip Glocko nám porozprával, prečo si za cieľ svojho výskumu zvolil zlatníctvo a ako dlho pracoval na najnovšej knihe. Poodhalil tiež život v zlatníckych cechoch a prezradil, či sa môžeme tešiť na knižné pokračovanie.
Stredoslovenské múzeum a výskum
Ako dlho pracujete v Stredoslovenskom múzeu v Banskej Bystrici? Kedy ste sa výskumu so zameraním na zlatníctvo začali venovať?
V Stredoslovenskom múzeu pôsobím už dvadsaťštyri rokov. Nastúpil som v roku 2000 a hneď pri nástupe som sa začal primárne zaoberať históriou remesiel a históriou baníctva v okolí Banskej Bystrice. Za ten čas som spoluautorom dvoch stálych expozícií v Matejovom a Thurzovom dome, ale vždy som sa rád motal najmä okolo remesiel v Banskej Bystrici. No a človek, ktorý dlhodobo pracuje v múzeu, má na výber. Buď bude pracovať na všetkých remeslách okrajovo a bude z toho taký ucelený záver, ale nie úplne podrobný pri tom množstve remesiel alebo si vyberie jedno, prípadne dve remeslá, a spracuje ich detailne. Ja som sa rozhodol pre tú druhú možnosť asi v roku 2017 s tým, že spracujem nielen výrobky, ale aj majstrov a celé fungovanie a hierarchiu v cechu. No a vybral som si pre mňa najvznešenejšie remeslo. Zlatníctvo.
Čím vám zlatníctvo a výskum zlatníctva v Banskej Bystrici tak učarovali?
Asi tým, že som chodil okolo dielne majstra Samuela Libaya, ktorú máme kompletne v múzeu zachovanú a pozeral som sa na artefakty, o ktorých som vedel, že ich kedysi držal v ruke a pracoval s nimi, ale nevedel som veľa o jeho živote. O tom, aký bol človek, akú mal rodinu, ani ako detailne vyzeral jeho remeselný život. Bolo pre mňa výzvou, začať sa o tieto skutočnosti zaujímať viac z odborného hľadiska múzejníka – historika.
Aký je proces výskumu a hľadania informácií?
Proces je v podstate dvojsmerný. Vždy sú to reálne artefakty – zbierkové predmety, ktoré sa zachovali. Ako som spomínal, v múzeu máme zachovanú celú Libayovu zlatnícku dielňu. Niekoľko stoviek razidiel, ale aj jeho umelecké diela. Najprv som ich spracovával v rámci katalogizácie, čiže ako sa k nám dostali, ako sú značené, ako dané výrobky vyrábal. No a potom som samozrejme pátral aj v archívoch.
Čo ste v archívoch našli?
V Štátnom archíve v Banskej Bystrici som narazil na dva dokumenty. Prvým bola Účtovná kniha z rokov 1817 až 1875, kde boli popísané ekonomické transakcie v cechu. Druhým bol Protokol z rokov 1641 až 1872, kde je zaznamenaný ich interný remeselnícky život. Kedy, kde a na akom poste ktorý zlatník pôsobil, ktorých učňov si k sebe privolal a ako sa k sebe správali. Bola to zaujímavá druhá etapa tvorby, ktorá mi odkrývala remeselný život v zlatníckom cechu. No a samozrejme som pátral aj v zahraničných archívoch vo Viedni a spolupracoval som so zahraničnými múzeami ako napríklad Iparművészeti múzeum v Budapešti, Magyar Nemzeti Múzeum Budapesť alebo Banské múzeum v Bochume.
Cechy a remeselnícky život
Existovala v cechoch určitá hierarchia?
Pravdaže. Každý mal svoju funkciu. Na čele stál cechmajster. Pod ním boli starší a mladší majstri a ešte pod nimi tovariši. Na tom najnižšom stupni boli učni.
Ako dlho bol budúci zlatník na stupni učňa?
Učeň bol prvý a zároveň najnižší stupeň učenia. Podpísaná zmluva medzi rodičmi a majstrom stanovovala podmienky učenia, medzi ktoré patrili poplatky, ošatenie, povinnosti učňa, dĺžka učňovstva. To trvalo spravidla päť až osem rokov. Ak bol učeň zlatníckym synom alebo nadpriemerne nadaný, dĺžka učenia sa skrátila.
Kto sa mohol stať zlatníckym učňom?
Desať až štrnásťročný chlapec, syn slobodného mešťana bezúhonného pôvodu, pochádzajúci z poctivej lóže, čiže zo zákonného manželstva, čo musel doložiť rodným listom. S učňom museli prísť dvaja ručitelia, takzvaní krstní otcovia. Tí sa u majstra zaručili, že učeň z učenia neujde. Učeň býval v dome majstra, dostával stravu, obuv, šaty a znalosť remesla. Majster mu bol druhým otcom, garantoval aj mravnú a náboženskú výchovu. Učni mali v cechu najťažší život. Vykonávali často aj podradné práce. Upratujú dielňu, zapaľujú sviečky, majstrovej manželke robia nákupy, starajú sa o dom, a popritom stále chodili do dielne, kde sú v kontakte s majstrom a pozorujú ho pri práci. Keď zavŕšia stupeň učňovstva, stanú sa tovarišmi.
Čo v cechu robia tovariši?
Tovariš už pracuje s majstrom, ale nie samostatne, iba v dielni majstra. Pomáha mu ťahať strieborný drôt, vyrába jednotlivé jednoduché časti a je viazaný záväzkami. Okrem sviatkov pracovali tovariši až šestnásť hodín denne. Za prácu dostávali mzdu, ktorej výšku určoval cech. Za priestupky platili pokuty a za časté priestupky voči majstrovi, mohli byť zverbovaní do vojska. Majstra však zaujíma nielen remeselný život tovarišov, ale aj ten súkromný. Najmä, či sa správa podľa regúl cechu. Tovariš sa nemohol oženiť a jeho súkromie bolo prísne kontrolované.
Ako sa stal tovariš majstrom?
Aby sa tovariš mohol stať majstrom, musel absolvovať niekoľkoročnú vandrovku. Rozšíril si tak svoje zručnosti a jazykové znalosti. V mieste budúceho pôsobenia absolvoval majstrovský rok a potom požiadal cechovú organizáciu o zloženie majstrovskej skúšky. Tou bolo vyhotovenie majstrovského diela, takzvaného Meisterstück, ktorým preukázal svoju spôsobilosť v kovotepectve, šperkárstve a v rezaní pečatidla.
Akým spôsobom tovarišská vandrovka prebiehala?
Vandrovka kedysi zahŕňala niekoľko mesiacov až rokov vandrovania po Uhorsku. Zlatnícky tovariš si vyberal mestá, kde bol zlatnícky cech a k danému zlatníckemu majstrovi sa prihlásil. Mohlo sa však stať, že ho neprijal. Ak áno, tovariš mal vandrovnú knižku, kde mu prácu a jeho správanie v cechu cechmajster zapísal. Po ukončení vandrovania sa tak mohol tovariš rozhodnúť, kde zakotví.
Ako to bolo s vandrovaním Samuela Libaya?
Samuel Libay pochádzal z Modry, neskôr jeho rodina žila v Pezinku a študoval v Bratislave za zlatníka u Jána Michala Tirtscha. V rámci svojej vandrovky sa pohyboval po Uhorsku a bol dokonca aj vo Viedni. Po dokončení povinnej vandrovky sa usadil v roku 1805 v Banskej Bystrici. Slobodné kráľovské mesto sa stalo dvadsaťtri ročnému mladému zlatníkovi celoživotným bydliskom. Naše mesto malo vtedy okolo päťtisíc obyvateľov a bola tu silná evanjelická aj meštianska komunita, čiže predpoklad na dobrých odberateľov pre jeho diela.
Čo ešte musel Samuel Libay absolvovať, kým ho prijali do banskobystrického zlatníckeho cechu?
Svoj majstrovský rok absolvoval v Banskej Bystrici u zlatníka Ondreja Kolbányho a po tomto roku požiadal o vyhotovenie majstrovského diela. Ako dvadsaťpäť ročný vstúpil 15. augusta 1807 do banskobystrického zlatníckeho cechu. Z dobového dokumentu sa dozvedáme, že na zasadanie cechu sa dostavil s výučným listom a so svojím ručiteľom, banskobystrickým stolárskym majstrom Ondrejom Grillom. Preukázal zvládnutie zlatníckej profesie, povinné absolvovanie vandrovky a predniesol prosbu, aby mu cech na základe zvyklostí udelil majstrovské právo a prijal ho medzi cechových majstrov. Ako majstrovskú prácu vyhotovil striebornú vysokú kávovú kanvicu.
Knihy venované zlatníkom a zlatníctvu v Banskej Bystrici
Pred pár rokmi ste napísali knihu Samuel Libay – život a dielo banskobystrického zlatníka. Na svete je vaša nová kniha Zlatníctvo v meste Banská Bystrica v 18. a 19. storočí. V čom sa od prvej knihy líši?
Druhá kniha sa už sa netýka len jedného človeka, iba zlatníka Samuela Libaya. Je to súborné dielo, ktoré opisuje zlatníckych majstrov a ich zlatnícky život v Banskej Bystrici v 18. a 19. storočí. Spracoval som teda dvesto rokov tohto remesla. Logicky som šiel možno trochu iným smerom. Mal som začať od 14. storočia, od prvých zmienok a zápisov o zlatníkoch, ale mne sa práve popri Libayovi otvárali nové poznatky o ostatných majstroch v cechu. Jeho spolupracovníkoch, zlatníkoch, ktorí tu pôsobili aj ako vidiecki zlatníci. Tak som si povedal, že to skúsim opačne.
Aký bol váš pôvodný zámer, čo sa spracovania obdobia týka a ako to napokon dopadlo?
Najskôr som si odhryzol veľký kus koláča. Myslel som si, že spracujem šesťsto rokov zlatníctva v Banskej Bystrici, ale zistil som, že by to boli dlhé roky práce. Tak som prácu rozdelil na tri časti po dvesto rokoch a spracoval som najskôr 18. a 19. storočie, kde v tom devätnástom pôsobil aj Libay, ale odkryl som aj osobné a remeselné príbehy ďalších zlatníckych majstrov, ktorí v tom čase v Banskej Bystrici pôsobili. Prepracoval som sa až k zániku cechov v roku 1872, ale tiež k manželkám zlatníkov, pretože aj ony boli neoddeliteľnou súčasťou cechov. Neboli majsterkami, no keď im manžel umrel, pokračovali a remeslo udržali. Síce iba na jednoduchej báze, že sa venovali učňom a tovarišom, ktorí ale na preskúšanie museli ísť k miestnemu majstrovi, alebo k majstrom do iného mesta.
Natrafili ste pri písaní knihy na niečo výnimočne zaujímavé?
Pri písaní tejto knihy, aj napriek tomu, že skúmané storočia sa nazývali úpadkovými remeselným storočiami, som zistil, že bolo zlatníkov stále ešte dosť a aj neskôr produkovali ďalších a ďalších zlatníckych majstrov. Napríklad to, že dokázali v 18. storočí vychovať nových šesťdesiat šesť budúcich adeptov na zlatnícke remeslo, bolo pre mňa veľmi pozoruhodné. A povznášajúcim pocitom bola aj spolupráca s Umelecko-priemyselným múzeom v Budapešti, kde sa nachádza v zbierkach niekoľko desiatok diel od banskobystrických zlatníkov. Mal som tú česť pracovať hlavne so zamestnancami – kurátormi zbierok tohto múzea, ktorými sú Ildikó Pandúr, PhD, Miklós Gálos a Dr. Zsombor Jékely, PhD.
Koľko rokov ste na knihe pracovali?
Šesť rokov. Tieto veci sa nedajú uponáhľať. Pre mňa bolo podstatné nielen všetko zhromažďovať, ale aj porovnávať s viacerými zdrojmi informácií. Neberiem všetko hneď takpovediac „na prvú“. Informácie treba overiť, a to zaberie veľa času. Ale som veľmi rád, lebo som pracoval s archívnymi prameňmi, kde je naozaj relatívne vysoká miera objektivity a informačnej bázy zachovaná.
Napísali ste knihu presne podľa vašich predstáv?
Mal som zámer, aby kniha nebola príliš nudná, vymyslieť si napríklad ako asi tí zlatníci vyzerali. Chcel som si trošku vyfantazírovať ich povahy a dať to celé do takej rozprávkovej terminológie. Ale zistil som, že potom by bolo veľmi ťažké oddeliť rozprávku od pravdivosti. Zostal som teda pri archívnej faktografii, ktorá je stopercentná.
Knihu ste nedávno pokrstili. Idete teraz oddychovať alebo už pripravujete pokračovanie?
Veľmi neoddychujem, ale to najmä preto, lebo mne táto kniha energiu nezobrala. Práve naopak. Dodala. Baví ma to. Robím to rád. Keď niečo hľadám, zisťujem a vydám, ľudia sa potešia a nadobudnú bystrické sebavedomie, pretože zistia, koľko tu bolo v minulosti naozaj múdrych ľudí, od ktorých si môžeme brať príklad. Takže aktuálne pracujem na tých ďalších dvesto rokoch, na šestnástom a sedemnástom storočí, kedy bol u nás hlavný rozkvet zlatníckeho remesla.
Čo zaujímavé ste doteraz zistili?
Že v tomto období – dvesto rokov bolo v Banskej Bystrici až deväťdesiat dva zlatníkov, kým v porovnaní s ďalším storočím, ich bolo už len dvadsaťdva. Je tu viditeľný úpadok remesla, čo sa týka aj počtu fungujúcich majstrov.
Ako sa po vydaní novej knihy cítite?
Je to určité zadosťučinenie. Vydať knihu alebo urobiť výstavu, či expozíciu, je asi to najviac, čo môže kurátor v múzeu dokázať. A mne a mojim kolegom sa to darí, takže sme radi a sme veľmi spokojní. Tiež som rád, že projekt podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia a knihu podporil aj náš zriaďovateľ Banskobystrický samosprávny kraj. A budem rád, keď sa kniha bude páčiť, predávať a hlavne čítať.
