Minulý týždeň uzrela svetlo sveta nová publikácia, kniha Orbis Urbis, ktorá zachytáva na fotografiách život Banskej Bystrice a jej okolia. Autorom fotografií je fotoreportér TASR už desať rokov pôsobiaci v Banskej Bystrici, Dušan Hein. O jeho fotografických začiatkoch, ale aj o tvorbe samotnej knihy sa dočítate v našom rozhovore.
Ako ste sa dostali k fotografovaniu, spomínate si na svoje začiatky?
Ako dieťa som niekde doma objavil fotoaparát. Nepamätám si podrobne tie úplné začiatky, ale viem, že to bola dvojoká zrkadlovka Flexaret na zvitkové filmy. Pri fotografovaní sa pozeralo na matnicu zhora a obraz bol zrkadlovo obrátený, takže aj pohyb išiel naopak. Ak pred objektívom niečo prechádzalo sprava doľava, vo fotoaparáte som videl pohyb zľava doprava. Spomínam si, aké ťažké bolo fotiť holuby, ktoré vždy „odišli“ z obrazu opačným smerom, než akým som sa otáčal. Môj Flexaret nemal nijaké meranie expozície a musel som sa naučiť nastaviť správnu clonu a čas ručne. Nehľadiac na to, som povaha, ktorá potrebuje vždy vedieť čo najviac o tom, čo práve robí. Preto ani pri fotografovaní mi nestačilo len tak „cvakať“. Siahol po múdrych knihách a začal sa učiť fotografovať. To učenie trvá dodnes.
Čo vás na reportáži najviac baví, čo fotíte najradšej?
Najsilnejším zážitkom je vždy tá výzva, ktorú fotoreportérska práca prináša: každú situáciu treba zachytiť tak, aby vznikla obrazová správa pre niekoho, kto tam práve nie je. Bez ohľadu na podmienky a dianie, fotoreportér sa musí rýchlo prispôsobiť, hľadať najlepšie, alebo neraz aspoň nejaké možné, uhly záberu. Musí pochopiť, čo sa pred ním odohráva a správne to preniesť na obraz. To, čo píšuci novinár má čas sledovať, spracovať v mozgu a potom opísať, musí fotoreportér robiť často bleskovou rýchlosťou. Je to ako šprint na sto metrov, od napätia pred štartom až po finiš sú to neraz len sekundy.
Každá minca má dve strany, čo pri fotení nemáte v obľube?
Najväčším utrpením je počúvanie hlúpostí a nezmyslov z úst politikov. Na rozdiel od televízie sa nedajú počas tlačových konferencií vypnúť a nemôžem ani odísť. Niekedy sa mi podarí nevnímať, ale veľakrát tomu tak nie je. V extrémnych prípadoch mám neraz chuť namiesto fotenia prísť k nim a poslať ich preč, najlepšie naspäť do školy, rovno do kúta, aby si odkľačali tie nezmyselné reči.
Ako fotoreportér musíte byť takmer 24 hodín denne 7 dní v týždni v strehu. Nie je to niekedy náročné, keď vám z agentúry zavolajú, že sa niečo deje a vy musíte nechať všetko tak a ísť pracovať?
Nie vždy je mi to pochuti. Zákon schválnosti je, že ma „povel“ ísť fotiť zastihne na nejakom príjemnom stretnutí, alebo hladného pred jedlom, prípadne unaveného po celodenných povinnostiach. Vtedy aj zašomrem, ale v podstate iba tak naoko. Práve ten adrenalínový pocit z ďalšej výzvy, ale aj pocit osobitosti a akejsi subjektívnej dôležitosti je tým, pre ktorý svoje povolanie milujem. Myslím, že podobne sa môžu cítiť v čase pohotovosti hasiči alebo záchranári.
Určite sa vám vo vašej dlhej kariére pritrafilo zopár „kiksov“. Spomeniete si na nejaký?
Najbežnejším a zároveň najhorším, ktorý sa však občas stane aj po rokoch, je nesprávny popis k fotografii. Ja sa mu snažím vyhýbať všetkými silami, pretože som novinár a mojou povinnosťou je prinášať presné informácie. Napriek snahe a dôslednosti v kontrole svojej práce sa mi však raz či dvakrát už „podaril kiks“ s nesprávnym menom človeka na fotografii. Potom to vyzerá tak, že na tréning prichádza futbalista, ktorý podľa informácie v súvisiacom článku už nie je v mužstve…
Prejdime ku knihe, prečo ste sa rozhodli práve pre tému Banskej Bystrice, nie je už podobných publikácií dosť?
Chceli sme urobiť knihu, ktorá by nebola taká, ako všetky pred ňou. Knihu, ktorá by nielen dokumentovala architektúru, štandardné pohľady na Múzeum SNP, námestie, vežu, kostoly a podobné veci, ktoré sú síce pekné, no mali sme pocit, že sú istým spôsobom opozerané. Chceli sme urobiť niečo, čo by ukázalo Banská Bystricu cez život, ktorý je v nej. Možno nie ako New York, 24 hodín denne, ale po celý rok. Myslím si, že sa nám podarilo, pretože v knihe sa nájdu fotografie zo všetkých možných udalostí, od jarmoku cez vernisáže až po športové podujatia.
Vyše 180-stranová kniha sa určite nerodila ľahko. Aké boli prvé prekážky, ktoré ste museli prekonať?
Orbis Urbis je síce monografia, ale v skutočnosti má autorov dvoch: fotografie sú moje, no koncepcia knihy a samotný nápad urobiť ju patria Martinovi Úradníčkovi. On si ma vybral, aby som dal jeho ideovému dieťaťu obrazový obsah. Teda to dôležité „urobenie z ničoho niečo“ vyriešil on, na mne bolo, aby som tomu „niečomu“ dal formu a vzhľad. Martin ma oslovil začiatkom roka a vzhľadom na to, že kniha musela vyjsť ešte pred jeho koncom, čo určovali podmienky dotácie od ministerstva kultúry, mi bolo jasné, že významnú úlohu pri tvorbe zohrá môj archív fotografií. Pretože sme, samozrejme, nechceli čitateľovi predostrieť obraz Banskej Bystrice od februára do októbra – chceli sme príbehy z kompletného roka. Preto prvou úlohou, ktorá pred nami stála, bola akási inventúra archívu. Prekážkou by som to však nazval iba z časového hľadiska, inak to bola v podstate veľmi príjemná exkurzia do minulosti – mesta i mojej osobnej. Hľadanie a vyberanie vhodných obrázkov bolo teda fajn, iba nájsť v hustom programe fotoreportéra na to čas bola fuška. Začínal som pri fotografiách z roku 2004 a kým som sa dostal do súčasnosti, prešli mi pred očami doslova tisíce záberov. Časovo to bolo naozaj náročné a kvôli tejto úlohe som si kúpil aj nový počítač.
Kniha vychádza v predvianočnom období, čo si od jej vydania sľubujete?
Ako som spomínal, kniha musela vyjsť pred koncom roka aj z administratívnych dôvodov, ale áno, pri uvažovaní o termíne sme brali do úvahy tiež spoločenské rituály predvianočných nákupov. Ja osobne si myslím, že kniha, akéhokoľvek druhu, je aj v digitálnom veku jedným z najlepších darov. Avšak Orbis Urbis nemá ambíciu byť bestsellerom. V tomto smere sme veľké oči vôbec nemali a ani teraz si nesľubujem nejaké návalové predaje. Išlo nám hlavne o to, aby sme urobili niečo kvalitné – nápadom aj jeho realizáciou.
Verím, že ak urobíte niečo kvalitné, ono si to skôr alebo neskôr svojich priaznivcov a kupujúcich nájde.
Minulý týždeň prebehol krst knihy spojený s vernisážou fotografií. Prečo ste knihu pokrstili práve vodou z Hrona a medovinou?
Dve „krstiace“ tekutiny a dvaja krstní rodičia sú opäť výsledkom toho, že za knihou je tandem autorov. Voda z Hrona bola mojou voľbou, rovnako ako krstný otec, fotograf Jozef Ďurník, môj predchodca na poste fotoreportéra TASR v Banskej Bystrici.
Hron a Banská Bystrica sú v mojom vnímaní jeden celok, jedna bytosť. Pozrite sa na mesto z okolitých kopcov, z lietadla, alebo si otvorte mapu a uvidíte, že Hron vlastne toto mesto vyformoval. Prejdite sa ulicami a uvedomíte si, ako veľmi rieka na život mesta vplýva. Pokrstiť knihu o živote mesta vodou z rieky, ktorá ním preteká, sa mi zdalo byť tou najprirodzenejšou vecou na svete, ani som nad tým vlastne nemusel premýšľať – jednoducho mi to vhuplo do hlavy samé od seba okamžite, ako som si uvedomil, že tá kniha naozaj vyjde a že ju teda zrejme budeme krstiť. Mimochodom, keď som Jožkovi povedal, čím bude novú knihu uvádzať do života, bol nadšený. Vedel som, že naše vnímanie a cítenie je veľmi podobné – ako sa hovorí, sme na jednej vlne – a opäť sa mi to potvrdilo.
Čo sa týka medoviny, tá sa zase „priliala“ z Martinovej strany. Je to nápoj, ktorý sa v Banskej Bystrici teší obľube pri mnohých príležitostiach, medzi nimi aj na predvianočných trhoch, ktoré boli v čase krstu už pred bránami a hriata medovina tak výborne „sadla“. Okrem toho sa ale Martin, pre neho typickým spôsobom, pohral s názvom a z medoviny sa stala kvôli krstu „meďovina“, čím dostala ďalší rozmer: nápoj medenej Bystrice. Historici by o tom síce možno viedli polemiku, ale o akademickú debatu predsa teraz nešlo, skôr o pomyslené úradníčkovské žmurknutie okom. Meďovinu dostala do pohára na pokrstenie knihy viceprimátorka Katarína Čižmárová a z môjho pohľadu bola napokon celá tá kombinácia krstných rodičov a krstných tekutín výborná. Bez veľkého dohovárania sa všetko klaplo, ako malo.
Aké sú vaše plány do budúcnosti? Môžeme sa tešiť o pár rokov na voľné pokračovanie?
Tak to teda v tejto chvíli ani len netuším. Úprimne. Na druhej strane, takto pred rokom som netušil, že bude na svete vytlačená kniha s mojím menom, takže ktovie. Každopádne, momentálne plán na pokračovanie Orbis Urbis nie je. Kniha začala svoj život a uvidíme, ako sa jej v ňom bude dariť, čo jej i nám budúcnosť prinesie. Autorsky som robil prvú knihu pred šiestimi rokmi, volala sa Zo srdca Slovenska a fotili sme ju dokopy traja. Teraz prišla Orbis Urbis, no a už o niekoľko dní, na Mikuláša, vyjde ďalšie dielko, v ktorom mám prsty, kniha o maliarovi Dominikovi Skuteckom. Keď to spočítam, za šesť rokov sú to tri publikácie a ako človek, ktorého hlavná fotografická činnosť nespočíva v tvorbe kníh, nemôžem byť nespokojný. Ak by to takto išlo aj naďalej, určite sa nebudem sťažovať. V súčasnosti ale na žiadnej ďalšej knihe nepracujem, ale fotografie mi, samozrejme, pribúdajú denne a nápady takisto. Je to všetko postupný, na pohľad živelný, pohyb vpred, mix nápadov a tvorby, ktorý môže hocikedy zásahom okolností dostať konkrétnu formu: knihu, výstavy, kalendára alebo niečoho iného. Tematicky sa tiež neobmedzujem, napríklad vlani som začal viac fotiť tenis a nesmierne ma to baví. Snažím sa cez fotoaparát sledovať slovenské reprezentácie, mužskú na zápasoch Davisovho pohára a v Pohári federácie zase Danielu Hantuchovú s Dominikou Cibulkovou a spol. Zatiaľ sú z toho fotky v novinách a časopisoch, ako tomu bolo počas dlhých rokov fotografovania života v Banskej Bystrici. Uvidíme, možno sa raz stretnú v nejakej „Orbis Tenis“.
Hrajte o publikáciu Orbis Urbis
Na portáli BBonline.sk vám prinášame pravidelné súťaže o zaujimavé publikácie a táto banskobystrická novinka nie je výnimkou. Vďaka jej autorom čaká knižka v tomto prípade hneď na dvoch víťazov a to i s podpismi autorov. Stačí sa zapojiť do našej súťaže, v ktorej sa pozrieme na vaše znalosti latinčiny. Pýtame sa vás, čo v latinskom preklade znamená spojenie Orbis Urbis. Pomôcku môžete nájsť aj v našom prvom článku o vydaní knižky. Svoje odpovede nám zasielajte do nedele 9. decembra 22.00 h. A ak by ste nemali šťastie v našej súťaži, knižku si môžete už dnes kúpiť v kníhkupectvách Duma alebo Artforum na Dolnej ulici či v kníhkupectve Remedium na Hornej ulici.
Súťaž je ukončená. Víťazmi sa stali Michael Falát a Kristína Alakšová.
