Včera sme vás informovali o Denných letných integračných táboroch, organizovaných Občianskym združením PONS (Pomoc osobám neschopným samostatnosti). Správa o Zážitkových hrách pre hendikepované deti podnietila našu čitateľku Ľubicu Tomkovú, ktorá sa na realizácii tejto dobrej veci priamo podieľala, aby nám niekoľkými riadkami opísala svoje dojmy z vlastnej skúsenosti.

Toto leto som zažila stretnutie, s ktorým by som sa s vami chcela podeliť. Bol to týždeň stravený v dennom tábore PONS s deťmi, ktoré trpia rôznymi poruchami, či už telesného alebo mentálneho charakteru.

Občianske združenie už funguje veľa rokov a spríjemňuje deťom takýmto spôsobom letá. Ja som sa k nim dostala len teraz, ale ako sa hovorí „Radšej neskoro, ako nikdy“.

Tábor navštevujú detičky, ktoré sa už roky poznajú a nevedia sa ho dočkať. Každé leto sú pre nich zorganizované 4 turnusy, dva v júli a dva v auguste.

Každé z detí má svojho asistenta, ktorý mu pomáha pri všetkých aktivitách, pri ktorých si nevie poradiť samo. Ale je to hlavne o komunikácii, spoločnosti a o dobrých akciách, ktoré spolu absolvujeme.

Asistenti pracujú ako dobrovoľníci a pri ich práci je radosť sa na nich pozerať. Kopec úsmevov, energie, ktorá sa tu odovzdáva, ale vzápätí recipročne dostáva, je úžasná.

Pokiaľ som sa sama nestala členkou tohto tímu, nevedela som si ani predstaviť, aká úžasná sila tu prúdi. Od skorého rána až do neskorého popoludnia spolu zvládame jazdu na koníkoch, plávanie v bazéne, modelovanie, zásahy požiarnikov, či záchranárov, ukážky divadelníkov, spievanie, tancovanie, maľovanie či hranie na hudobných nástrojoch a kopec ďalších aktivít.

Len vtedy si človek naplno uvedomí, akú veľkú silu tieto deti v sebe majú. Napriek rôznym zdravotným postihnutiam sa usmievajú, pracujú, nesťažujú sa, keď sa niečo nedarí, ale skúsia to znova …. a vždy s úsmevom. A tým vlastne dávajú aj silu nám, zdravým kamarátom.

Týždeň strávený v PONSe bol náročný, plný slnka a tepla, ale zároveň plný energie. Až v piatok poobede, keď ma autobus unášal preč som si uvedomila, čo mi táto detská spoločnosť dala. Zrazu som cítila prázdno, pocit, že sa skončilo niečo, čo určite bude vo mne rezonovať ešte dlho. A viem, že aj v deťoch. Našťastie, táto melanchólia z konca niečoho netrvala dlho. Uvedomila som si, že pred deťmi sú ešte dva turnusy táborov, takže sa majú na čo tešiť, a že sa z nás stali priatelia, takže spoločné stretnutia sú vždy možné.

Teraz, keď som už našla, čo chcem aj ďalšie letá robiť, iba dúfam, že táto skvelá myšlienka PONS táborov prežije, a že sa vždy nájdu peniažky na ich realizáciu. Možno sú ľudia, ktorí nemajú čas na takéto aktivity, ale majú financie. Lebo ľudia, čo to chcú s láskou a radosťou robiť tu sú….

____________________________________________________________________________________

Rubrika Perom Bystričana je tu pre vás! Napíšte čo vás v našom meste zaujalo, alebo nahnevalo! bbonline@bbonline.sk