Prvého decembra minulého roku vyšla kniha známeho slovenského investigatívneho novinára Mareka Vagoviča s názvom „Vlastnou hlavou“ a s podtitulom „Ako predal Fico krajinu oligarchom“. Kniha vyšla v náklade 13 000 kusov a doslova v priebehu niekoľkých hodín sa vypredala. Aj mne sa knihu podarilo kúpiť až z dotlače tesne pred Vianocami, ale zato ju mám aj s podpisom autora. S Marekom Vagovičom som sa osobne stretla na besede k jeho knihe, ktorú v jednej z bystrických kaviarní zorganizovalo kníhkupectvo Artfórum.
Ešte pred oficiálnym začiatkom diskusie som mala možnosť chvíľu sa s Marekom Vagovičom rozprávať a moja prvá otázka znela, či sa pri písaní knihy nebál o vlastnú bezpečnosť a či sa mu náhodou niekto nevyhrážal. Odpovedal, že strach nemá a že nikto sa mu zatiaľ nevyhrážal. Celkom ma to prekvapilo, lebo fakty, ktoré Vagovič v knihe uvádza sa týkajú najvplyvnejších ľudí tejto krajiny.
Kniha „Vlastnou hlavou“ v podstate faktograficky a bez emócií mapuje celú politickú kariéru Róberta Fica – od jeho začiatkoch v SDĽ, cez založenie vlastného politického subjektu v roku 1999 – strany Smer až po súčasnosť. Marek Vagovič krok po kroku na základe jasne doložených faktov čitateľovi ukazuje, ako sa z politickej strany stala akciová spoločnosť a ako si jej akcionári (sponzori strany) vyberali svoje dividendy z peňazí nás všetkých, daňových poplatníkov: „Každý investor očakáva za svoj vklad nejakú protihodnotu, čomu rozumel aj sociálny demokrat Fico. „Povedal mi, že je normálne, ak si sponzori za peniaze, ktoré dali strane, budú po víťazných voľbách robiť nároky na štátne zákazky,“ spomínal Hanzel.“ (jeden zo zakladajúcich členov strany Smer a bývalý blízky Ficov spolupracovník).
Smer začal, podľa Vagoviča, vychádzať svojim mecenášom v ústrety už v roku 2006, keď sa dostal prvý raz k moci.
Vagovič postupne, pekne chronologicky a čitateľovi zrozumiteľne, odkrýva pozadie jednej smeráckej kauzy za druhou a samozrejme neobchádza ani kauzy týkajúce sa aj iných politických strán ako SNS, SDKÚ, HZDS. V knihe sa nám odkrýva aj jasné prepojenie Smeru a HZDS: „Tých prepojení je naozaj dosť. Podnikatelia, ktorí predtým parazitovali na HZDS, sa teraz ( rok 2005) presunuli k Ficovi.“
Ako to fungovalo v praxi? Vagovič píše: „ Sponzorskú zmluvu, ktorú mal podpísať Fico s „akcionármi“ Smeru, dodnes nikto nezverejnil. No väčšina zdrojov sa zhoduje, že Smer uviedli do života piati oligarchovia: Juraj Široký, Vladimír Poór, Ivan Kiňo, Ján Gabriel a Jozef Brhel. … Keď Smer v roku 2006 prvý raz vyhral voľby, pre mecenášov Ficovej strany nastali zlaté časy. Ich firmy vyhrávali lukratívne tendre ako na bežiacom páse, lebo o nich rozhodovali spriaznení politici a štátni úradníci. Pešiaci oligarchov boli dosadení aj do orgánov strategických podnikov.“
Podľa Vagoviča počas prvej Ficovej vlády v rokoch 2006- 2010 sa firmy z okruhu Poór, Široký, Brhel podieľali na zákazkách so štátom za cca 760 miliónov eur.
A ak chcete vedieť ako taká zmluva medzi sponzorom a politickou stranou Smer vyzerá, fotokópia originálu je k nahliadnutiu v knihe na strane 135.
K útlmu biznisu so štátom a mecenášmi Smeru došlo počas dvojročnej vlády Ivety Radičovej v rokoch 2010- 2012, avšak už po voľbách v roku 2012, ktoré Smer jednoznačne vyhral, sa spoločnosti blízke sponzorom Smeru podieľali, podľa Vagoviča, na štátnych zákazkách za približne 2 miliardy eur.
Marek Vagovič Ficovo vládnutie v rokoch 2012-2016 opisuje takto: „ Po voľbách 2012 sa akciová spoločnosť Smer úplne odrthla z reťaze. Po dvojročnej pauze, keď vládla pravica na čele s Ivetou Radičovou, si oligarchovia začali vyberať dividendy veľkou lyžicou. Postupne ovládli zdravotníctvo, energetiku , dopravu, obranu či IT sektor. Stavali diaľnice aj futbalové štadióny, čerpali rôzne dotácie. Biznis dokonca začali robiť samotní politici Smeru, ktorí im dovtedy ochotne vychádzali v ústrety. Robili to bez škrupúľ, pretože sa mohli spoľahnúť na kľúčových ľudí vo vedení polície a prokuratúry. Správali sa ako nedotknuteľní. Predstavitelia zlatej mládeže s veksláckymi spôsobmi, ktorí sa na verejnosti prezentovali ako ctihodní občania.“
Pamätáte sa ešte na kauzy ako Kovošrot, Pandur, Veľký Slavkov, Čierna voda, J&T a jachta v Monaku, Tipos, Nástenkový tender, Emisie, Gorila, Mýtny tender, predražené CT, Tunelovanie Vojenskej spravodajskej služby,Váhostav, Podvody s DPH … Ak nie, kniha Vám rýchlo a jasne oživí pamäť.
A ako každá jedna kauza skončila? Finančným víťazstvom vyvoleného oligarchu alebo politika a prehrou radového občana tohto štátu, ktorý sa živí dennodennou poctivou prácou. A samozrejme beztrestnosťou pre „vyvolených“.
Približne v polovici knihy mi prišlo z toho všetkého, z každej tej jednej kauzy, normálne zle, musela som knihu odložiť a ísť si vyvetrať hlavu.
Ku knihe som sa vrátila na druhý deň a nebolo to o nič lepšie. Lebo napríklad aj takéto vety, ktoré opisujú charakter nášho špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, sa nečítajú ľahko: „Je tragédiou, keď špeciálny prokurátor, ktorý nehľadá spravodlivosť, ale chráni mocných, bude vo fuknkcii až do roku 2021.“ Alebo je frustrujúce si prečítať, čo hovorí bývalý vysokopostavený policajt, ktorého Smer odstavil potom, čo sa snažil vyšetriť jednu z veľkých korupčných káuz, na adresu ministra vnútra a jeho podriadených: „ Treba si uvedomiť, že keď nebude polícia riešiť závažné kauzy, časom sa to prejaví v náraste bežnej kriminality.“
Na záver knihy sa autor venuje aktuálnej kauze Bonaparte a svoju knihu uzatvára slovami, z ktorých mrazí: „ …Vo vzduchu však cítiť, že sa niečo zlomilo. Politická garnitúra, ktorá v koalícii s obchodníkmi v pozadí uniesla štát, si uvedomuje, že zašla priďaleko. Aj preto sa množia pokusy o diskreditáciu politických protivníkov a kritických novinárov. A eliminujú sa policajti a prokurátori, ktorí chceli poctivo vyšetriť podozrenia z konšpiračných bytov a luxusných rezidencií. Studená vojna sa zmenila na otvorený spôsob boja. Bez zábran a pravidiel. Zdá sa, že niekomu ide o všetko.“
V knihe sa dočítate ako a kam zmizli tie milióny a možno až miliardy eur zo štátneho rozpočtu, ktoré teraz tak citeľne chýbajú všade: v zdravotníctve, v školstve, v sociálnej oblasti …. jednoducho všade tam, kde to bežný občan potrebuje.
A zároveň sa dozviete ako si pár našich „vyvolených“ spoluobčanov poľahky zarobilo na drahé autá, pompézne mramorové vily, luxusné hodinky…
Knihu Mareka Vagoviča by som zaviedla ako povinné čítanie pre všetkých voličov strany Smer, ale aj pre študentov na školách, na hodinách dejepisu, v rámci osnov týkajúcich sa moderných dejín Slovenska, aby sa už aj mladí ľudia dozvedeli ako sa pekne a potichu dá v priebehu pár rokov ukradnúť ľuďom ich vlastný štát a aby si aj oni uvedomili fakt, aká dôležitá je pre spoločnosť mravná bezúhonnosť politikov, ktorá tak veľmi v našej krajine chýba.
Keďže v našom Mestskom zastupiteľstve má väčšinu strana Smer -SD a aj vedenie nášho mesta má v rukách Smer- SD, bola by som rada, aby si aj oni túto knihu prečítali, dočítajú sa tam totiž o aktivitách svojich spolustraníkov, ktorých určite osobne poznajú. Ale možno sa nič nové v knihe nedozvedia, pretože sami veľmi dobre vedia, záujmy akej strany v našom meste presadzujú. Ale im to evidentne vôbec nevadí. A to je na tom to najhoršie. Ten ich tichý súhlas s tým, čo sa v našom štáte deje…
A postupný nárast extrémizmu, tak badateľný v našom kraji, je len výsledkom tohto všadeprítomného smeráckeho tvárenia sa, že je všetko OK. Ale ono nie je…
