Predseda Národnej rady SR Richard Raši rozhodol. Tentoraz je to z kategórie rozumných a očakávaných rozhodnutí. Rozhodol o termíne komunálnych a regionálnych volieb. Bez fanfár, bez patetických a oslavných prílepkov. Jednoducho a jasne, 24 októbra si budeme vyberať poslancov, primátorov, starostov a županov na ďalšie obdobie.
Ak dobre počítam, tak v našom meste ideme do 10. volieb v poradí. Prvé boli v novembri 1990 a zrkadlili vtedajšiu spoločenskú situáciu. Politické strany len vznikali, všetko bolo otvorené. Dominovali dve hnutia, Verejnosť proti násiliu a Kresťansko-demokratické hnutie (KDH). Prvý primátor mesta, ktorý bol kandidátom práve týchto dvoch hnutí bol Stanislav Mika. 
Nepodarilo sa mi zistiť, kto boli jeho protikandidáti a s akým výsledkom zvíťazil. V tom období bola samospráva skúpa na svoje kompetencie. Boli veľmi biedne, ale v zastupiteľstve sedelo 56 poslancov. Zložito sa rodili nové dokumenty, samospráva hľadala svoju podobu, poslanci sa učili svojmu novému a nepoznanému poslaniu. Do týchto takmer pokojných vôd tuho a nekompromisne zasiahla malá privatizácia. Bola to politická priorita, ktorá mala aj v našom meste veľa úskalí. Do privatizácie sa dostali objekty, ktoré si v akciách „Z“ postavili sami občania a o ktoré mali prísť. Štartovali ´90 roky, vôbec to nebolo jednoduché. Primátor mesta chápal politickú objednávku, zároveň však vedel, že mesto stráca majetok a to neraz úplne zbytočne.
Druhé voľby sa uskutočnili v novembri 1994. Za 4 roky sa politická situácia zmenila, už tu boli strany, ktoré chceli hovoriť aj do komunálnej oblasti. Vtedy a po prvé sa vytvorili vtedy zjavné a zrozumiteľné bloky ľavice vs. pravice. 
Zvíťazil s 36% Igor Presperín s podporou Strany demokratickej ľavice (SDĽ), Združenia robotníkov Slovenska (ZRS) a Sociálne demokratickej strany Slovenska (SDSS). Druhým v poradí bol môj priateľ, bývalý hokejista Dušan Jankovský s voličskou podporou 31%. Už si celkom nepamätám, ktoré strany ho podporili, ale určite viem, že vtedy tá, ktorú som reprezentoval, teda Demokratická únia. Tretím v poradí bol Stanislav Mika.
Tretie voľby boli tiež v novembri roku 1998. Igor Presperín sa na radnicu nevrátil. Bol zvolený za poslanca NRSR za Stranu občianskeho porozumenia, ktorú vtedy založil bývalý primátor Košíc, Rudolf Schuster. 
Igor Presperín bol 4 roky podpredsedom NRSR. Jeho miesto zaujal ďalší reprezentant ľavice, Ján Králik. Získal 31% a podporili ho strany SDĽ, SDSS a Komunistická strana Slovenska (KSS). Druhým v poradí bol tiež reprezentant ľavice, avšak vtedy v koaličnom kabáte. Pavol Sečkár získal 21% a podporili ho strany Slovenská demokratická koalícia (SDK), Demokratická únia (DÚ), Kresťansko-demokratické hnutie (KDH) a Demokratická strana (DS). Žiada sa mi doplniť, že Pavol Sečkár bol posledným predsedom Mestského národného výboru až do volieb v roku 1990.
Je prospešné si pripomenúť, že práve v tomto roku prevzala ľavica mesto Banskú Bystricu pod svoj vplyv a len s jednou prestávkou je tomu doteraz. Koalícia obetovala mesto ľavici, prednostom Krajského úradu bol menovaný práve Pavol Sečkách.
Nespomínal som účasť voličov v komunálnych voľbách. Nikdy nebola dramaticky iná, vždy, teda od roku 1990 až do roku 2022 sa pohybovala v rozmedzí 30-40%. Neviem zistiť, ako tomu bolo v roku 1990, ale najvyššia bola v rokoch 2010 (39%) a v roku 2022 (39,7%).
Štvrté voľby boli v decembri 2002. Primátor Ján Králik zopakoval svoj triumf a zostal v kresle prvého muža mesta. S mohutnou podporou strán Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), Hnutie za demokraciu (HZD), KSS, Nový občiansky samosprávny nezávislý prúd, SDĽ, SDSS a ZRS zvíťazil veľkým náskokom s 53% podpory voličov. Ponížil pravicu, porazil ich krutým, ale predvídateľným spôsobom. Že prečo? Druhým v poradí bol Peter Múkera (SDKÚ) s podporou takmer 15%. Tretím bol Peter Lačný (KDH) s výsledkom 13% a štvrtým bol Miroslav Toman (DS) s podporou 13%. Všetci dokopy, teda pravica nezískala toľko, ako ľavicový kandidát Ján Králik. Potupné a hlúpe. Zvíťazil politický egoizmus, nerešpektovanie komunálnej stratégie a utopenie sa kandidátov vo svojich ilúziách. Zmenil sa počet poslancov Mestského zastupiteľstva, kedy sa znížil ich počet zo 56 na 31. Tento počet platí doteraz.
Ideme ďalej. Piate voľby boli v decembri 2006. Prichádza ďalší kandidát ľavice, tentoraz predseda Konfederácie odborových zväzov Ivan Saktor. Jeho podpora bola dobre vyskladaná. Získal 37% hlasov z tých, čo prišli voliť. 
Podporila ho strana SMER, vtedy strana tretej cesty, Slovenská národná strana (SNS) a Strana zelených (SZ). 
Osobne ho podporil Robert Fico a Ján Slota. Druhým v poradí bol kandidát SDKÚ Ján Chladný, ktorému som osobne robil kampaň. S podporou sa pridalo HZDS, KDH a DS. Dodnes si vyčítam, čo sme zbabrali, čo sme podcenili. 
Nechýbalo veľa, škoda niektorých tvrdohlavých rozhodnutí. Súboj to bol náročný, prehrali sme však zaslúžene. Tretím v poradí bol Ján Králik s podporou 10% a na scéne sa objavil Zdeno Haring, ktorý bol štvrtý a získal podporu 7%.
Šieste voľby boli v novembri 2010. Z ľavej strany prichádza veľký favorit, na komunálnej scéne sa objavuje minister dopravy Ľubomír Vážny. Druhým kandidátom som bol ja s podporou strany Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ), Sloboda a solidarita (SaS) a Konzervatívni demokrati Slovenska (KDS). Peter Gogola nezávislý poslanec s podporou KDH a časti kolaborujúcich členov SDKÚ. 
Tretím kandidátom bol Zdeno Hraring, ako nezávislý kandidát. Zvláštne, dodnes pre mňa nepochopiteľné. Členovia strany dvíhali ruky za mňa a pritom podporovali Petra Gogolu. Tretím kandidátom bol Zdeno Haring, ako nezávislý kandidát. Zvíťazil Peter Gogola s výsledkom 53% a kruto porazil sebavedomého Ľubomíra Vážneho, ktorý získal 40% hlasov a s podporouHZDS, SNS a SMER. Ponúkam druhé ponaučenie a komunálnu poučku, ktorá zaberie takmer vždy. Trojica Gogola, Baník a Haring sa na môj podnet začala stretávať na jeseň pred voľbami každý týždeň. Hľadali sme riešenie. Bol som to práve ja z tejto partie, ktorý zdôrazňoval, že favorita dokáže poraziť len jeden z nás. 
Ak pôjdeme do volieb všetci traja, Ľubomír Vážny zvíťazí a my opakovane sklameme pravičiarov našom meste. Bolo nás vtedy naozaj v meste dosť. Vo voľbách do NRSR sme spoločne aj s KDH dosiahli cca 55% podporu od voličov. Pravica tu žila a očakávala úspech. Čo sa udialo? Dali sme si vypracovať dva nezávislé prieskumy. Obidva dopadli takmer rovnako. Víťazom v nich bol Peter Gogola. Rozhodol jeden základný parameter, ktorý ukazoval, že ak sa vzdá Gogola, tak jeho voliči mňa nebudú voliť a opačne, ak sa vzdám ja, tak moji voliči Petra Gogolu voliť pôjdu. Bolo rozhodnuté. Večer, symbolicky 17. novembra sme na námestí oznámili, že Martin Baník a Zdeno Haring odstupujú od volieb a žiadajú svojich voličov, aby volili Petra Gogolu. Podarilo sa, zvíťazila zodpovednosť a pochopenie jediného, že vlastné ego a bezhraničná trúfalosť voľby nevyhráva. Čo bolo potom, to je už iný príbeh, to sem teraz nepatrí.
V poradí siedme voľby boli opäť v novembri 2014. O priazeň voličov sa uchádza riaditeľ detskej fakultnej nemocnice, Ján Nosko. Ľavica poučená, zmobilizovaná a odhodlaná objavila pána riaditeľa a lekára, ktorý bol ochotný vstúpiť do služieb mesta. Podporu získal od strany SMER, SDKÚ, SNS a Strany moderného Slovenska (SMS), ktorú založil a viedol Milan Urbáni. 
Kampaňou prešiel hladko, namazaný stroj zostavený zo straníkov hlavne strany SMER zafungoval a výsledok sa dostavil. Ján Nosko získal 46% hlasov, druhý Peter Gogola 20% a tretí Pavol Bielik, dlhoročný poslanec MsZ 10% hlasov. Zaujímavé bolo sledovať ako sa Noskov tím obával sily Petra Gogolu. Predpovedal som jeho neúspech, nezanechal mesto v najlepšom stave a dopomohli mu aj osobné zlyhania. Mňa vtedy prekvapil Paľo Bielik. Mal vtipnú a kreatívnu kampaň, myslel som, že skončí druhý.
A ideme k záveru. To už sme v období éry Jána Noska. Voľby boli tiež v novembri 2018. Voliť prišlo 25 000 voličov. Mal to byť triumf primátora a tak sa aj stalo. 
Ján Nosko získal rekordných 75% voličov, druhý v poradí Igor Kašper s výsledkom 25%. Kandidáta Kašpera podporilo SaS, Sme rodina, OĽaNO, KDS a Progresívne Slovensko (PS). Nebolo pochýb, že Ján Nosko požíval neskutočnú priazeň Bystričanov, voľby to len potvrdili. Pravica zlyhala úplne, odvtedy akoby v meste nebola. Je to fakt, nič si nevymýšľam. Pravicové strany v meste pôsobili akoby v ilegalite. Nik nepoznal ich reprezentáciu, boli a tak si myslím, že stále sú v tieni. Keď sa ma pred voľbami Igor spýtal, ako to vidím, tak som odpovedal…Nosko bude mať 70% a tak aj bolo.
A už sme v závere. Boli to deviate voľby. Uskutočnili sa už v októbri a opäť kandidoval kandidát ľavice, Ján Nosko. Tentoraz takticky ako nezávislý kandidát. Verejne však bolo známe, že s podporou tých istých strán, ako pred štyrmi rokmi. Poraziť primátora sa rozhodla nezávislá Diana Javorčíková. Zvíťazil Ján Nosko. Získal 66% voličov. Mladučká kandidátka takmer 25%. Partia okolo nej si dalo meno Bystrica má na viac, čo je milé, ale na víťazstvo to vtedy nestačilo. Ako som to videl a ako to vidím doteraz, tak to si môžete prečítať.
Deväť volieb a skóre ľavica vs. pravica 7:2. Kruté, ale pravdivé. Ľavica, aj keď dnes to už veľmi neplatí, ale povedzme s prižmúrením oboch očí stále ľavica, hrala o triedu lepšie. Dôstojný súboj dokázal predviesť len Stano Mika v roku 1994, Dušan Jankovský v roku 1998 a Janko Chladný v roku 2006. Taká je bilancia, nič sa nedá robiť. Alebo inak, možno aj dá, ale nesmie zvíťaziť prístup, ako nám predviedol Peter Múkera, Peter Lačný a Miro Toman v roku 2002. Sebectvo, vlastné preceňovanie síl, pocit jedinečnosti a neznalosť komunálnych procesov, to bude vždy nahrávať tým, ktorí sa dokážu týchto škodlivým prejavov vyvarovať a teda víťaziť.
