Pred časom som ponúkol Bystričanom text, ktorým som chcel pripomenúť ako to bolo a tým mladších, ak majú záujem, tak tých informovať, čím si prešlo naše mesto v minulosti.
Všetci máme obľúbené lokality, ale poznáme aj také, ktoré len rýchlo prebehneme a chceme ich mať čo najskôr za sebou. Dynamika doby a plný batoh povinnosti usmerňuje našu koncentráciu iným smerom, ako je prostredie, s ktorým sa takmer denne stretávame a ktoré nám tak zovšednelo a zošedivelo, že ho vôbec nevnímame.
So železnou pravidelnosťou sa na verejnosti objavuje vlna rozhorčenia a kritiky, ktorá smeruje na našu samosprávu a hlavne na hlavu prvého muža mesta. 
Jama pri úrade, bývalé TESCO a kino Hviezda, nie nezabudnem na Dom kultúry a najnovšiu tému, ktorou je bezpochyby Medený hámor. Jeden parameter majú všetky rovnaký, nepatria mestu a ich vlastníkom je niekto úplne iný. Všetky objekty prešli svojou sieňou slávy, postupne ich cveng zovšednel a lesk vybledol. Dostali sa na perifériu, odkiaľ kde tu vykuknú a rozpútajú živú diskusiu. Jeden radí to, druhý ono, tretí chce kupovať, ďalší búrať a posledný už hotuje pytačky. Mnohokrát pomýlené a nepresné informácie rozrábajú vášne, ktoré aj keď ostro gradujú, stoja na hlinených nohách. 
Čo nám nepatrí, čo nevlastníme, to je mimo náš vplyv. Žiadny aj ten najšikovnejší primátor nedokáže prikázať a donúť vlastníka nehnuteľnosti, aby zrýchlil a urobil to, čo v minulosti sľúbil. Arzenál donucovacích zbraní, ktoré môže využiť sú tak biedne a neúčinné, že aj menej šikovný vlastník alebo investor sa s ich razanciou okamžite vyrovná. Keď haníte a nadávate, že prečo už nevlastníme Dom kultúry a povedzme, prečo už TESCO nie je zbúrané a prečo už nerenovujeme Medený hámor, tak zvažujte, prosím, aké sú možnosti. 
Nemyslím, že vyriešiť tieto problémy je nemožné, ale zároveň viem, že existujú finančné limity, ktoré nabádajú na opatrnosť a zodpovednosť. Získať majetok s tým, že bude potom rovnako chátrať len už vo vlastníctve mesta nie je riešením a vytvára neuvážený záväzok. Ak nedokážeme ponúknuť riešenie ako s ním naložíme, aké budú ďalšie kroky a konečné využitie, tak hrozí, že budeme prestupovať z nohy na nohu a len krčiť plecami. Často mi nechýba A, ale veľmi to povestné B, C…
Ponúkam inú kategóriu vlastníctva, pretože na území mesta fungujú aj inštitúcie a organizácie štátu, ktoré si až tak nevšímame a berieme ich stav taký aký je. Necítiť, ani len v náznakoch ambíciu, niečo zmeniť a konečne po mnohých rokoch dokončiť.
Niekedy v sedemdesiatych rokoch sa stranícke a štátne orgány rozhodli, že zbúrajú časť Radvane. V roku 1974 zlikvidovali Radvanskú ulicu a v roku 1979 kasárne, 
Modrotlač a pár rodinných domov. Na ich miesto sa rozhodli posadiť veľkú betónovú krabicu, ktorá bude sídlom Krajského národného výboru. Miesto vyberali veľmi starostlivo, pretože objekt mal pôsobiť reprezentačne, ako protiváha sídla straníckych orgánov na druhom konci mesta.
Projektu sa ujal arch. Jozef Chrobák. Realizácia nekonečná, rovnako ako pri výstavbe Nemocnice a Domu kultúry. Výstavba sa naťahovala 13 rokov a až v roku 1985 bola odovzdaná do používania. Do objektu sa vstupovalo zadným vchodom cez dvor, neexistovala kongresová sieň a o zemných úpravách ani nehovoriac. 
V pôvodnom návrhu boli zakreslené parkoviská a parkové úpravy, vstupy do ich priestorov schodiskom a cestičkou, tak ako býva zvykom v normálnych mestách a krajinách. Konečné hodnotenie? Po 35 rokoch používa štátna administratíva v našom meste objekt, ktorý je nedokončený a ktorý bol tak nekvalitne postavený, že musel v roku 2004 podstúpiť generálnu rekonštrukciu obvodového plášťa a výmenu okien. Kongresová sála bola dobudovaná až v roku 1988 a hlavný vstup o pár rokov neskôr. Keďže investor už viac šetril, ako bolo uvedené v pôvodnom projekte, boli tieto dorábané prvky objektu v skromnejšej podobe.
Sídlo prefekta, hejtmana, gubernátora a iných reprezentantov štátu v iných krajinách býva spravidla vizitkou danej krajiny a spravovaného regiónu. 
U nás to tak nie je, sme asi skromnejší a hlavne ľahostajní a povrchní.
Okolie objektu sídla Okresného úradu je plochou, ktorá nereprezentuje žiadnu stavebnú kvalifikáciu. 
Je to pozemok s rozlohou takmer 6500 m2, ktorý bol v pôvodnom projekte určený pre výstavbu parkoviska a ktorý mal byť prístupný nielen z objektu, ale aj z verejných priestorov schodiskom a prístupovou cestičkou. Okrem parkovacích miest, mala byť vybudovaná aj parková úprava. Celý pozemok až na jednu nepodstatnú plochu je vo vlastníctve štátu, teda Slovenskej republiky.
Aká je realita po 35 rokoch? Blato, burina, kaluže stojacej vody, neošetrené stromy a kríky, hrdzavé provizórne zábradlia a napojenie schodiskom k zastávke MHD a kamenný kopček, z ktorého sa nekonečné roky kotúľa štrk… Žiadny chodník, len vydupané cestičky smerujúce k úradu, resp. dolu kopcom k chodníkom. Žiadne označenie, že parkujete na parkovisku, žiadne označenie, že naň vstupujete.
Tento objekt nemal nikdy iné využitie. 
Od roku 1985 dodnes je sídlom úradov, ktorých zamestnanci reprezentujú štát a mali by chrániť jeho záujmy cez zákony, ktoré platia v našej krajine. Skúsim porovnanie. Ako by asi dopadol investor, ktorý by postavil povedzme hotel so 60 lôžkami a chcel by ho skolaudovať s takýmto parkoviskom? Ako by sa zachovali napr. úradníci, ukrytí v tejto budove? Čo myslíte, Bystričania?
Okresný úrad nemá parkovisko a tá neoznačená plocha, čo sa len tak tvári, je nelegálne parkovanie. Aký to rozdiel, naša radnica objednáva projekty a celú potrebnú dokumentáciu, keď chce vylepšiť situáciu a vytvoriť pár parkovacích miest. Niekto musí a niekto nie…
