Quantcast

Krajina je rozkývaná ako suchý lístok vo vetre. Raz sem, potom zas tam, už len čakať, kedy sa odtrhne a spadne na zem. Poskladaná koalícia nastúpila do služby, nominanti vyhľadali hlavný vchod, výťah a postupne aj svoje sekretárky a kancelárie. Mnohí po prvé, ale o to s väčšou razanciou a odhodlaním. Opozícia zaslúžene opustila bojisko, politici pozapínali soláriá, napustili bazény a zaniesli obleky do čistiarne. Bystrická úderka sa prepojila s tou z východu a doteraz úspešne rozdáva úsmevy a teší sa z grafov podpory voličov. Pán Kiska zmizol a partia, ktorá už chystala premiéra sa postupne vyparila tiež. Je tak ako je, toto sme pravdepodobne chceli, takto sme volili.

Výhra teší, hreje pri srdci, nadnáša a odpúšťa. Explózia nadšenia sa miešala s nečakaným prekvapením. Bol tu gejzír radosti. Neveril som, že si tak verí, že si trúfne, že si to strihne. Ani len omylom som nemyslel, že sa postaví do čela vlády. Trápenie, prepáčte, neviem to inak pomenovať, pokračuje. Niekedy úsmevné, často prekvapivé až zahanbujúce. Nie je čas mudrovať, nemáme predsa hľadať chyby a zlyhania, máme veriť, len nám nikto nepovedal komu a čomu.

Dosť bolo, v tomto priestore nič dobré neodkukáme, ničomu sa nepoučíme, strácame len čas a koncentráciu k tomu, čo prežívame v našom meste a okolí. Nie nechcem o Kovide, pretože tomu nerozumiem a stále si myslím, rovnako ako pred desiatkami rokov, že čisté ruky, zakrytie tváre a obmedzené kontakty sú tak prirodzenou ochranou, že by ju mal pochopiť každý. Samozrejme viem, že termín každý nie je reálny a preto to ľahké nebude.

Naše mesto je v kondícii športovca, ktorý denne trénuje, plní príkazy svojho tímu, má silné ambície a túžbu víťaziť. Porovnáva sa s tými najlepšími, aj sa tak oblieka, usmieva, aj zvonenie v mobile má rovnaké. Nečakane sa prevalí, že tu a tam niečo nedodrží, niekde niečo odflákne, nesplní sľub a do médií vytára to, čo je utajené od začiatku kariéry. Zrazu prepad, panika, nervozita, výčitky…. Z premianta je priemer, už nebzučia kamery a nepribúdajú krásky na Instagrame.

Banská Bystrica je v strede krajiny, má neopakovateľnú podobu, malebné krivky okolitých hôr, bájny kopec pár krokov od námestia, čudesnú a často skúšanú rieku Hron, ktorá akoby nám prekážala. Má históriu, ktorú nik nemusel vymýšľať a modelovať podľa priania mocných, pretože je v komunitách vzdelancov dostatočne známa a obdivovaná. Mesto bolo prajné k mnohým, ktorí sem prichádzali. Zmes kozmopolitných zvyklostí a zručností bolo podmienkou toho, že sme boli úspešní.

Novodobé dejiny, teda vznik ČSR, neskôr Slovenský štát, socializmus a napokon November 1989 k nám neboli skúpe, preto nevďak a taká obyčajná suchá samozrejmosť všetkého, čo sa podarilo, by nemala patriť k výbave hrdého Bystričana. Predovšetkým sme boli mestom baní, hút a moderného hospodárenia. Spolu s okolitým svetom sme udávali smer a trendy. Čriepky, ktoré toto obdobie dokumentujú sme starostlivo zničili a roztrúsili po smetiskách. Teraz chceme vstať z popola a presvedčiť Bystričanov, že toto je náš grunt, že toto bola a teda aj má byť identita nášho staručkého mesta. No uvidíme, pár nadšencov sa usiluje, ale či to bude stačiť, ukážu až budúce roky.

Po vzniku ČSR nastalo pokojné obdobie, kedy mesto objavovali turisti a prví športovci, kedy hýrilo farbami a čistotou. Bolo to obdobie, kedy sa mestu darilo a bolo to na ňom aj vidieť. Čo považujem ja za kľúčové a čo je chvalabohu a rukolapne prístupné je fakt, že sme boli sídlom Povstania. Boli a to už nik a nikdy z histórie nevyškrtne. V meste a v okolí boli hory a doliny plné povstalcov, ktorí nešli kosiť a hrabať na lúky seno a chystať drevo na zimu, ale povstali proti fašistom, či už v nemeckých alebo slovenských gardistických uniformách. Z koaličného partnera Nemeckej ríše sa obratom stal protivník, ktorí dislokáciou v horách komplikoval nemeckej armáde úsilie povstanie potlačiť. Tento čin, toto odhodlanie, všetky obete, útrapy a ťažké prírodné podmienky pomohli oslabiť Wehrmacht tak, že Slovensko viazalo časť ich armády tam, kde o tom nikdy neuvažovalo. Dejinný obrat, ktorý cení celý demokratický svet a ktorý našu krajinu akoby zázrakom presunul medzi víťazné mocnosti.

V novembri 1989 bola Bystrica súčasťou administrácie ČSSR ako jedno z 10 krajským miest. Stranícki funkcionári vyvíjali veľké úsilie k tomu, aby sme mali viac ako 100 tis. obyvateľov a tým sa zaradili na 3. miesto v rámci Slovenska. Ponúkali priemysel, za ktorým sa k nám dotiahlo množstvo ľudí z Horehronia a širokého okolia. Mohutná výstavba bytov zničila obce Radvaň, Podlavice a Skubín, zabrala lúky Sásovčanom a Rudlovčanom. Občianska vybavenosť pozostávala zo ZŠ a MŠ, pár provizórnych obchodov a zdravotných stredísk. Postavilo sa viac ako 20 tis. bytov, takže bývať a pracovať bolo kde. Tento divoký mobilizačný proces ako tak minul historické centrum, ktoré už vtedy bolo vyhlásené za Mestskú pamiatkovú rezerváciu. Určite by sme nemali zabúdať na tých, ktorí riskovali, ale zachránili centrum mesta od divokých asanácií. Málo sa o tom hovorí, ale je to tak.

Končiaci socializmus usilujúc o chozrasčot, plný nezmyselných záväzkov odovzdával objekty, kde kolaudácia bola len príležitosťou vypiť fľašu vodky a odniesť si chlebíček. V bytoch už bývali celé rodiny, dorábali svoje byty, aby boli obývateľné, nefungovali výťahy a o chodníkoch a cestách ešte dlhé roky len snívali. Autobusy MHD premávali len tam, kde bolo vidieť cestu, pretože inde bolo len blato a kaluže. Nekonečnou stavbou bola nemocnica, vtedy KÚNZ, dnes koncová fakultná nemocnica F. D. Roosevelta. Úplne podobný osud mal aj Dom kultúry, kde sa tesne pred otvorením k 35. výročiu SNP buldozérom zakopávali zbytky materiálu. Finišovalo sa po nociach, brigádnikov verbovali kde sa dalo. Osud týchto pre mesto a región dôležitých stavieb bol a je poznačený touto dobou, vlastne nikdy neboli dokončené.

A prišiel November…štrngali sme kľúčmi, náruživo sme po nociach sledovali politické diskusie, hltali sme informácie ako dobehneme Rakúsko. Zasadali okrúhle demokratické stoly, menili sa riaditelia. Zbytok KSS sa premenil na SDĽ a súdruhovia počítal majetky. VPN hľadalo, kde sa uchýliť a kde sa stretávať. Zvláštna, dramatická doba, nebolo takých, ktorí zapochybovali. Prišli prvé komunálne voľby, zvolili sme Stana Miku a 56 nádejných komunálnych politikov, poslancov MsZ.

Netrvalo dlho a realita narazila na nadšenie a smelé plány. Neboli skúsenosti, každý mal chuť hovoriť, často aj k tomu, čomu vôbec nerozumel. Chýbali odborníci a samozrejme peniaze.

Mesto a to sme si nechceli priznať, bolo v dezolátnom stave. Rozpadajúce sa historické centrum, nefunkčná infraštruktúra, znečistené všetko, na čo pomyslíme, námestie plné smradľavých Ikarusov, sídliská, kde sme žili len preto, lebo nebolo kde inde. Hrdza, špina, prach a blato….to boli parťáci, ktorí boli všade navôkol. Kde a ako začať, ako sa posunúť medzi civilizovanú Európu?

Robili sme niečo zle, inak a horšie ako v iných mestách? Máme právo nadávať a trvalo byť naštvaní? Neboli sme iní, ani horší, ani lepší. Prešli sme si kľukatú a často kostrbatú etapu, zažili sme pády aj úspechy.

Za 30 rokov sa podarilo niekoľko realizácií, ktoré znesú hodnotenie aj v širšom historickom kontexte. Určite ním je výstavba obchvatu mesta a potiahnutie R1 až do hlavného mesta. Likvidácia cementárne, čomu by nik z Bystričanov pred rokmi neveril. Rekonštrukcia a elektrifikácia železničnej trate v smere do Zvolena. Zásadná rekonštrukcia financovaná EÚ hlavného kanalizačného zberača a ČOV. Rekonštrukcia centrálnej mestskej zóny a zavedenie pešej zóny. Výstavba „malého“ cestného obchvatu v severnej časti mesta. Či sa to niekomu páči alebo nie, tak aj výstavba ESC a autobusovej stanice. Vybudovanie moderného medicínskeho centra na liečbu srdcovo-cievnych ochorení a medicínskeho zariadenia Mamma centrum sv. Agáty. Určite bolo pozitívnym rozhodnutím vytvorenie spoločného podniku mesta s rakúskou spoločnosťou Energie Steiermark AG. Pred 30 rokmi vykurovalo domácnosti 117 miestnych kotolní, ktoré nielenže boli v dezolátnom stave, ale zároveň zamorovali ovzdušie celého mesta. Napojenie na centrálny zdroj vykurovania a hlavne rekonštrukcia teplovodov, bol kvalitatívny skok, ktorý dnes málo oceňujeme.  Taktiež sa podarila zásadná výmena vozového parku vo verejnej doprave. Pokusy o likvidáciu trolejbusovej dopravy sa našťastie nestihli zrealizovať. Identitu mesta rozhodne podporili rekonštrukcie historických objektov v Mestskej pamiatkovej rezervácii. Určte sem patrí rekonštrukcia Barbakanu, ktorá bola ukončená pred 14 rokmi. Radnice, ktorej dramatická rekonštrukcia plná finančných kotrmelcov bola ukončená pred 10 rokmi. Hodinová veža prešla taktiež druhou rekonštrukciou pred 6 rokmi a slúži bezpečne aj ako veža vyhliadková. S istotou môžem napísať, že skvostom, ktorý patrí k nášmu rodinnému striebru patrí aj objekt Štátnej vedeckej knižnice, niekdajší Župný dom, ktorý tiež prešiel rozsiahlou rekonštrukciou. Na Skuteckého ulici, v minulosti považovanej za výstavnú a luxusnú, sa podarila skvelá vec. Objekt z konca 19. storočia, nazývaný „sédria“, kde sídli Krajský súd prešiel rozsiahlou rekonštrukciou a dnes je dominantou tejto časti mesta. Rekonštrukcie sa dočkal aj Kostolík Povýšenia sv. Kríža, pôvodne zo začiatku 18. storočia, spoločne s Kalváriou nad mestom. Poďakovanie patrí mnohým súkromným vlastníkom, ktorí vlastnia nehnuteľnosti v historickom jadre mesta. Som plný obdivu, aké úsilie venujú tomu, aby aj ich objekty dotvárali atmosféru, na ktorú sme všetci hrdí. Zaujímavá a poučná je aj história vzniku univerzity v našom meste. Sídlo malo byť vo Zvolene aj v Bystrici, už aj názov bol vybratý. Vtedajšie akademické autority vybrali názov Univerzita SNP. Kým my v Bystrici sme spokojne čakali, ako to dopadne, tak Zvolenčania univerzitu založili a to sami, bez nás. Až potom, k 1.7.1992 sa zrodila Univerzita Mateja Bela, ktorej základ vzišiel z Pedagogickej fakulty a z novučičkej Fakulty ekonomiky služieb a cestovného ruchu. Tento spomienkový exkurz je akoby na okraj, ale určite má svoje opodstatnenie a dokumentuje tradičné súperenie obidvoch miest. Príchod fakúlt mal priniesť do mesta ambicióznych mladých ľudí a samozrejme odborné vedecké zázemie. Môj názor, že tento efekt sa buď nedostavil, alebo ho až tak necítiť, bude pravdepodobne podrobený minimálne diskusii. 15000 študentov, ktorí sa tu vzdelávajú, tvoria, žijú a dospievajú nie veľmi cítiť, dôvody neviem, aj keď sa občas pýtam. Zaujímavým rozhodnutím bol 1.7.1997 vznik Akadémie umení, ktorá tiež mala svoje čierne dni. Boli roky, kedy študenti a akademici na začiatku akademického roka vôbec ani len netušili, či škola začne s vlastnou výukou.  Nezabúdam ani na rekonštrukcie a zateplenie základných a materských škôl. Tu sa urobil obrovský kus práce, hlavne za posledných 6 rokov. Zmenili sa na nepoznanie školské dvory a telocvične. Niekedy mám pocit, akoby to malo byť samozrejmosťou. Dovolím si len pripomenúť, že až siedmy primátor od Novembra sa s týmto popasoval a dokázal malý zázrak. Priložím ešte jednu aktivitu, ktorá bola v tom období mimoriadne dôležitá. V roku 1998 bola otvorená nová skládka komunálneho odpadu v lokalite Šálková-Škradno, ktorá v plnom rozsahu nahradila skládku, kde sa odpad roky sypal z Horných Pršian a zbytky sa kotúľali až do záhrad v Kremničke. Táto skládka nikdy nebola legálna a spôsobovala nemalé problémy našej samospráve. Premýšľam, čo som zabudol, ale v zásade nie je dôležité byť úplne presný, spomínam to hlavne preto, že nepodarilo sa málo, ale ani jasať veľmi niet dôvodu.

Bol som pár krát pri tom, kedy sme chceli definovať dlhodobú víziu nášho mesta, vytvoriť programové a koncepčné dokumenty. Nikdy sme nezablúdili mimo stereotyp a zabehané, niekedy až ošúchané zvykové tendencie. Čo z toho vždy, v samom závere vyliezlo?

Banská Bystrica sa bude usilovať, aby bola kultúrnym mestom, kde sa bude rozvíjať cestovný ruch, kde bude liaheň športových talentov, že budeme bránou do Nízkych Tatier, kde bude excelentné školstvo a moderné zdravotníctvo.“

Pokúsme sa, ale fakt poctivo, čo sa nám podarilo, čo naopak dopadlo úplným neúspechom. A hlavne, ako sa v tohto vznešenom texte dokázal nájsť Banskobystričan v posledných 30 rokoch. Mnohé dokumenty boli tvorené hlavne z povinnosti voči niekomu a niečomu. Podmienkou pre čerpanie akýchkoľvek fondov nielen z EÚ to bola podmienka, ktorá sa nedala oklamať. Tak sme klamali my, pretože v podvedomí sme cítili, že to tak, ako to autori v dobrej viere písali nikdy nebude.

Teraz je čas vrátiť sa pôsobivým oblúkom späť k počiatkom demokratickej samosprávy v našom meste. Tiež som už písal, že tvorivé a odvážne plány pokryté miestnymi autoritami tu boli, chýbalo však akékoľvek plánovanie, skúsenosti a hlavne financie. Samospráva vo svojom štartovacom období vôbec nevedela koľko financií na svoju činnosť od vlády dostane. Boli nahrádzané náhodnými transfermi, ktoré prišli v ktorýkoľvek čas, alebo neprišli vôbec. Ústredné orgány štátnej moci sa často zmohli len na tvrdenie, musíme šetriť, veď máte svoj majetok, pomôžte si, ako viete. Žiadny garantovaný 70% podiel z výberu podielových daní fyzických osôb, ako platí dnes, nebol k dispozícii. Výška príspevkov bola určovaná kadejako a pod vplyvom rôznych, len nie korektných dôvodov. Až rok 2004 bol prelomový, kedy Ivan Mikloš a splnomocnenec vlády pre komunálnu decentralizáciu Viktor Nižňanský pripravili zákon o rozpočtovom určení výnosu z daní, boli určené a negociované zákonné podmienky, ako by to malo fungovať. Prečo to spomínam? Pretože zostaviť mestský rozpočet bola úloha z ríše snov a ak mali byť naplnené požiadavky poslancov a občanov, bol to jednoducho blud a nespoľahlivé negarantované údaje. A k tomu všetkému zákon taxatívne určoval, z akých financií je možné financovať investície a z akých len drobné nákupy tovarov a služieb. Ak mala samospráva potrebu niečo trvalé a hodnotné postaviť, tak mohla použiť výhradne len financie z predaja svojho majetku, z bankového úveru a z prebytku hospodárenia za minulý rok. Takto bola samospráva pritlačená k múru a veľmi sa otriasať nemohla.

Nazreli sme do oblasti, kde sa rozdeľovali financie a kde veru veľa radosti nebolo. A ak si trochu zaspomíname, tak nás napadne, ako to v tých časoch vyzeralo. Samosprávy pod honosným označením veľa kompetencií nemali, v zásade sa starali o svoj majetok, svietili, kúrili, zametali chodníky a ulice, sadili kvety, kde tu Horehronci prišli pokosiť trávu, opravovalo sa len to, čo hrozilo zrútením alebo preto, že sa blížilo okrúhle výročie SNP. Chodníky, parkoviská a cesty sa opravovali veľmi zriedkavo, naozaj len vtedy, keď sa cesta strácala a do popredia sa tlačili diery a výmole. Mestský majetok sa rozpúšťal v administrácii malej privatizácie a v reštitúciách. Len odvaha a zdravý rozum niektorých spôsobil, že mnohé objekty (Hotel LUX, budova Sociálnej poisťovne, predtým Okresný priemyselný podnik Gukotex a mnohé iné) boli zachránené a privatizácii sa vyhli. Neplniť parametre privatizácie bolo vtedy zločinom a politickým kanibalizmom. Mnohí sa zľakli a preto sa navždy stratili objekty, ktoré desaťročia patrili mestu.

Opísaný stav bol základňou rozvoja samosprávy, so všetkými bolesťami a útrapami. Aj nadšenie ochabovalo a začali sa skôr prejavovať politické konštrukcie, prapodivné koalície a záujmy tých, ktorí reprezentovali len seba o verejnom záujme ani nehovoriac.

Dnes, teda posledných povedzme 10 rokov sú podmienky úplne iné. Príjmy samospráv sú ľahko predvídateľné, preto dokážu hravo postaviť rozpočet na 3 roky. To však neznamená, že financií je dostatok tak, aby samosprávy uspokojili všetky potreby svojich občanov tak, ako im ukladá zákon. Čarovať nedokáže žiadny primátor, preto sledujem s údivom, ako lavírujú, ako zahmlievajú, ako sa obávajú pravdy. Tieto zatemňovacie stratégie nikdy dlho nevydržia a aj tak po čase musí prísť problém. Prečo sa primátor a nemyslím len toho nášho, nepostaví pred tabuľu a prečo verejne nerozdelí príjmy mesta do jednotlivých sektorov, prečo jasne nepovie, že toto sú mandatórne (povinné) výdavky a tieto tu, teda tie čo zostali sú na akékoľvek využitie pre potreby mesta na najbližší rok. Prečo nepovie, viac nemáme a počítať môžeme len s tým, čo od štátu a z miestnych daní dostaneme. Samozrejme k dispozícii sú hlavne pre šikovne samosprávy aj mimorozpočtové zdroje, ktoré môžu prísť z EÚ, rôznych štátnych a mimoštátnych projektov nevynímajúc zahraničné, ktoré sú tiež zaujímavé. A to je všetko, toto povedať, argumentačne obhájiť, prečo tam toľko a prečo tam menej alebo vôbec. Prečo nie tento rok, ale o roky dva. Jednoduché však, ale nerobíme to.

Vymenovať, čo sa podarilo za 30 rokov nie je veľmi zložité. A opačne, pomenovať a presne identifikovať, čo chýba Bystričanom, firmám, návštevníkom, mladých, cyklistom, umelcom, seniorom, deťom, športovcom, podnikateľom….a mohol by som pokračovať, je určite úloha náročnejšia, patriaca skôr do rúk odborníkom, ktorí vo svojej usilovnosti na nič nezabudnú. Nechcem sa preto púšťať do zložitých analýz a prieskumov, vystačím si s tým, čo prežívam ako rodený Bystričan, čo som počúval od mojich príbuzných, ktorí tu žili, čo odsledujem v debatách občanov mesta a občas aj tých, ktorí mestom len prechádzajú.

Banská Bystrica je mestom môjho detstva, dospievania, aktívneho pracovného života a teraz seniorského veselia, ktoré je často premiešané sklamaním a skepsou, My, mnohí Bystričania dokážeme mestu všeličo odpustiť, ale platí to aj naopak. To, čo inde obdivujeme a nešetríme chválou, to nám u nás nechýba, resp. ja mám ten pocit, keď prechádzam mestom a počúvam priateľov a známych.

Pevne verím, že do 2 rokov sa vrátime aspoň v športe tam, kde sme boli pred rokmi. Že infraštruktúra, ktorá je v nehanebnom stave zmení svoje parametre a odstránime deficit, ktorý sa dá len veľmi ťažko vyčísliť. Športoviská, športovci a fanúšikovia majú, teda ak sa nič nezmení, vyhrané. A čo ostatní…?

Kultúra a to nehovorím o pestrej a rôznofarebnej komunite, ktorá ju obsahovo napĺňa a určite nekríva za inými mestami je v situácii, ktorá tu nikdy nebola. Za 30 rokov sa nepodarilo takmer nič a je jedno, či hovorím o meste, župe alebo štáte. Šliapeme v kruhu a chodníček je poriadne hlboký a zablatený. Ak ma pamäť neklame, podarilo sa presťahovať Bábkové divadlo na rázcestí a ulicu nižšie. Sľuby o aréne v záhrade a postupnom dobudovaní zostali niekde v minulom storočí. Divadlo tanca tiež našlo svoju trvalú scénu. Zároveň nezabúdam, na tŕnistú cestu, ktorá a to chcem veriť, sa už nikdy opakovať nebude. Aj štátna opera si prilepšila, podarila sa prístavba Národného domu, ale úplne rovnako ako pri bábkovou divadle, ďalšie realizácie zostali niekde v suteréne Ministerstva kultúry. Ďalšia spomienka, ak sa nemýlim, že ešte jedna zaujímavá vec sa podarila. Z bývalého múzea Klementa Gottwalda v Dolnej ulici vznikol objekt, kde nechýba malá scéna a je sídlom Stredoslovenského osvetového strediska. Čo osobne považujem za skvelú správu je fakt, že Matejov dom opäť otvoril svoje brány. Po rozsiahlej rekonštrukcii a otvorení v roku 2009, kedy bolo presne 100 rokov od jeho prvého otvorenia, bola expozícia od roku 2016 z nepochopiteľných a zaujímavo utajovaných dôvodov zatvorená. Bola to veľká škoda čítať takmer štyri roky na dverách oznam, že múzeum je z technických príčin zatvorené. Zabudol som na niečo? No áno, predsa len. V Bystrici sme zaznamenali malý zázrak, podarilo sa zachrániť amfiteáter, čomu a to priznávam, som neveril. Zachránili ho ľudia, ktorým to nebolo jedno a našli človeka, ktorý projektu uveril, dokázal investovať a vrátiť objekt do života. A teraz je to už naozaj všetko, pretože nechcem spomínať to, čo všetko z mesta zmizlo a už vôbec sa nechcem vŕtať v tom, prečo a pre koho to tak bolo. Jedno je isté, umenie sa sťahuje tam, kde svieti slnko a je čistý vzduch….pretože inej možnosti niet.

Je nepochybne jasné, že aj Bystričania dychtia po zdravom životnom štýle, po pohybe, rekreácii….jednoducho chcú niečo, čo je v súčasnosti prirodzené a nie sú v tomto ojedinelí. Aké sú možnosti, čo ponúka mesto a v akej kvalite? Rodinná cestička, teda bezpečná cyklotrasa a dráha pre korčuliarov z nášho mesta až po Zvolen má jeden vzácny parameter, stále sa posúva jej realizácia a stále sa objavuje vo volebných programoch miestnych a regionálnych politikov. Nič neplatí, čo platilo. Náhradou mala byť korčuliarska dráha v parku pod Múzeom SNP, postavená zo štátneho daru. Chválim, nehľadím na cenu, ale pripomínam, že deti a začiatočníci sú vyriešení, ale problém odstránený nebol. Za pozornosť stojí zdevastované prostredie, kde som vyrástol, dolinka okolo potoka Udurná na Fončorde. Je to výsledok neúcty ku všetkému, k čomu sa hlásia všetky moderné samosprávy sveta. Sídlisko Sásová ukrýva približne 30 tisíc obyvateľov. Všimli ste si, že keď sa hlavne z jari ukáže slniečko, všetci sa motajú po ceste, preplietajú sa kočíky s autami a bicyklami. Že je tam nebezpečno a predsa plno. Ako je možné, že 30 tisíc ľudí a toľko majú mnohé okresné mestá nemá inú možnosť bezpečnej a pokojne prechádzky. Áno, k dispozícii je Sásovská dolinka, ale takto vybudované lokality majú už v každej obci, kde žije násobne menej ľudí. Spomeniem to, čo rozvíri diskusie každé leto a tým je naše Plážové kúpalisko, alebo po novom, teda s patričnou noblesou Aqualand. Nie nepôjdem do podrobností, diskusie v lete sú tak zrozumiteľné a vyčerpávajúce, že všetko opakovať nemá zmysel. Všimol som si jedno, že ak radnica dokáže odolávať kritike cez prázdniny, tak je po probléme, pretože september prináša už úplne nové témy. Mestský park bol založený pred 120 rokmi a výrazne sa k tomu pričinil vtedajší mešťanosta Julius Czeznák. Nie nechcem o jeho zbabranej rekonštrukcii, ani u výrube stromov a ani o altánku. Len si kladiem otázku, koľko nových parkov a parčíkov zostane po našej generácii? Žiadny, dokonca sme tak zbabelí, že nedokážeme vymazať názov Leninov park a veselo tento názov používame.

Hron, rieku ktorá tisícročia preteká naším územím máme vyriešenú. Betónový tubus zabezpečí, že nepretečie ani kvapka. Stavebné riešenie vodohospodárov a arogantné správanie ich reprezentácie bude na desaťročia témou, ktorá nezahynie. Dúfal som, že nábrežie dostane podobu, ktorá otvorí vodnú hladinu mestu a spestrí scenériu zelene Urpínu s dotykom k historickému centru. Som sklamaný, netajím. Zbabrané a úplne. Neustále opakovanie radnice, že nie je investorom,  preto za nič nemôže je z ríše neuveriteľných príbehov, ktorým neveria ani tí, čo to hovoria.

Doprava, pod ktorú sa poctivo ukrýva všetko, čo je spojené s mobilitou je bonbónik, ktorý za veľmi krátky čas naberie horkú príchuť a stane sa obmedzujúcim faktorom rozvoja mesta. Netreba vypisovať, cítime to každý deň a v zime zvlášť. Lokálne lieviky, nedostatočná sieť komunikácií, žiadne náhradné trasy, stav mostov, chýbajúce bus pruhy, parkovanie, chodníky, obrubníky, verejná doprava, taxislužba, prechody pre chodcov, dopravné ihrisko…Jedno je isté, ak sa spoliehame na predražené rôzne programy mobility, ktoré sa tu striedajú ako ročné obdobia, tak si len kupujeme čas. Tento problém nie je riešiteľný a tým myslím akékoľvek razantné a badateľné zmeny, ktoré by bolo kvalitatívne cítiť a ktoré by sme dokázali zrealizovať z mestské rozpočtu. Riešenie nepoznám, avšak viem, že je nevyhnutné.

Pokračovať nemá zmysel, kompetencie samospráv sú košaté a zložité. Chcel by som spoločne s tými, ktorým to nie je jedno, aby sme počuli o vízii a hlavne ako ju zrealizovať a ako tomu uveriť. Za 2 roky budeme voliť primátora a poslancov. Skúsenosť ma naučila, že len primátor/primátorka je tou veličinou, ktorá rozhoduje a ktorá musí vedieť ako na to. Žiadajme jasný program, postupné kroky, ich finančné krytie, predstavenie stratégie spolurozhodovania verejnosti, jasnej a trvalej komunikácie a udržateľnosti všetkého, čo má zmysel a kvalitu.

Určite som nevyčerpal všetky témy, ktoré nás trápia a ktoré sa tu nahromadili. Som si vedomí, že to ani nie je možné. Pokúsil som ponúknuť malý exkurz do tajov samosprávy a do priestoru nášho mesta. Verte mi, nie je mi to jedno a preto hľadám takých, ktorým to tiež nie je ľahostajné. Už sa rysujú politické partičky, ambiciózni kandidáti a masírovanie verejnosti. Sledujte, čítajte a hlavne sa pýtajte. Ja tak robím a bohužiaľ zriedka dostávam odpoveď. Keď sa pridáte, bude to cítiť. Verme si, je to v našich rukách.

Martin Baník

Autor blogu:

Martin Baník

Banskobystričan.