Do komunálnych volieb zostáva menej ako 100 dní.
V ostatných krajských mestách už ľudia vedia, kto chce ich mesto viesť. V Banskej Bystrici nevieme ani to, či chce pokračovať človek, ktorý ju vedie posledných dvanásť rokov.
Ján Nosko je primátorom tretie volebné obdobie. Dvanásť rokov je dlhý čas. Človek sa za ten čas môže unaviť. Môže stratiť chuť. Môže mať pocit, že ešte musí pokračovať, hoci sa mu už veľmi nechce. Alebo sa mu, naopak, nechce odísť, hoci už nevie povedať, prečo by mal zostať.
To všetko je ľudské.
Lenže Banská Bystrica nie je čakáreň pred kanceláriou pána primátora. A jej obyvatelia by nemali do poslednej chvíle hádať, či sa pán Nosko ešte raz postaví pred nich s úsmevom, novým sloganom a starým tímom.
Pán primátor, chcete kandidovať?
Nie je to predsa otázka, na ktorú treba dvanásť rokov skúseností, odbornú pracovnú skupinu ani štúdiu uskutočniteľnosti.
Stačí odpoveď.
A ešte niečo by sa patrilo.
Či už Ján Nosko kandidovať bude, alebo nebude, po troch volebných obdobiach by mal občanom predložiť poctivý odpočet svojej práce.
Nie volebný leták.
Nie profesionálne video s dronom, veselou hudbou a deťmi mávajúcimi do kamery.
Odpočet.
Čo sľúbil. Čo splnil. Čo nesplnil. Koľko to stálo. Čo sa podarilo. Čo sa nepodarilo. Za čo nesie zodpovednosť a čo naozaj ovplyvniť nemohol.
Občania si to zaslúžia.
Ak to však primátor neurobí, môžeme mu s odpočtom pomôcť my.
Tak sa teda pozrime, čo po dvanástich rokoch zostáva v meste viditeľné.
Vlak. Bus. Shopping.
Áno, naozaj sa to tak volá.
Názov, ktorý pôsobí, akoby ho vymyslel generátor troch náhodných anglických slov. Stavba, ktorá mala vyriešiť autobusovú stanicu, sa zároveň stala ďalším nákupným centrom.
Možno tam ľudia nakupujú. Možno im vyhovuje, že prestúpia z autobusu rovno do obchodu. Ale je toto architektúra, ktorú sme chceli ako vstupnú bránu do krajského mesta?
Keď človek vystúpi z autobusu v Banskej Bystrici, prvé, čo ho privíta, nie je mesto. Je to shopping.
Múr
Popri Hrone nám zostal protipovodňový múr. Mohutný, betónový a miestami mimoriadne necitlivý k priestoru, ktorým prechádza.
Možno plní technickú funkciu. Otázka však je, či sa ochrana pred povodňami naozaj nedala vyriešiť tak, aby sme sa popri rieke necítili ako za opevnením.
Kto rozhodol o jeho podobe? Aké alternatívy sa posudzovali? Prečo výsledok vyzerá práve takto?
To nie sú útoky. To sú otázky, ktoré si zaslúžia odpoveď.
Most, ktorý čaká na zmysel
V Radvani vyrástol cyklomost ponad Zvolenskú cestu. Mesto ho predstavovalo ako súčasť budúcej cyklotrasy naprieč mestom. Samotný most už stojí, nadväzujúce úseky však pri jeho dokončení zostávali prevažne na papieri.
A tak máme drahú a výraznú stavbu, ktorej skutočný význam sa má ukázať niekedy neskôr.
To je v Bystrici obľúbený spôsob plánovania.
Najprv postavíme symbol. Potom začneme rozmýšľať, ako ho napojiť na realitu.
Park, v ktorom sa najprv rúbe a potom vysvetľuje
Mestský park je jedna z najcitlivejších tém posledných rokov.
Mesto tvrdí, že zásahy a výruby vychádzali z dendrologických posudkov a boli potrebné pre bezpečnosť. V júni 2026 park po výruboch a ošetreniach znovu otvorilo.
Mnohí obyvatelia však nadobudli pocit, že rozhodnutia boli prijaté skôr, než sa s nimi mesto začalo poriadne rozprávať.
A presne tu je problém.
Možno mesto malo odborné argumenty. Lenže ak ľudia pri pohľade na padajúce stromy prestanú vedeniu mesta veriť, nestačí opakovať, že všetko prebehlo odborne a participatívne.
Dôvera sa nedá vypíliť a potom vysadiť nanovo.
Jama zmizla. Prázdno zostalo.
Dlhoročná jama pri mestskom úrade zmizla. Na jej mieste stojí súkromný parkovací dom s obchodnými a kancelárskymi priestormi a viac ako dvoma stovkami parkovacích miest.
Mesto to prezentovalo ako odstránenie jedného zo svojich najväčších strašiakov.
A áno, jama bola hanba.
Lenže dnes sa stačí do parkovacieho domu pozrieť. Poschodia prázdne, autá by sa dali spočítať takmer na prstoch. Stavba, ktorá mala riešiť nedostatok parkovania v centre, pôsobí väčšinu času skôr ako niekoľkoposchodová výstava voľných parkovacích miest.
Jamu sme teda zaplnili parkovacím domom, ktorý je takmer prázdny.
To už nie je riešenie problému. To je len veľmi drahý spôsob, ako prázdno premiestniť zo zeme do piatich podlaží.
Predtým sme mali pri mestskom úrade prázdnu jamu.
Dnes tam máme prázdny parkovací dom.
Pokrok sa zrejme meria na poschodia.
Point na Huštáku
Križovatka na Huštáku nebola nikdy príjemným miestom. Potom prišiel Point a s ním ďalšia dávka áut, svetiel, reklám a dopravného chaosu.
Mesto, ktoré celé roky rozpráva o udržateľnej doprave, dovolí, aby na jednom z jeho najzaťaženejších miest vznikol ďalší magnet na automobily.
A ako čerešnička kasíno.
Naozaj toto bola predstava živého mestského centra?
Ďalšie parkovisko, ďalšie obchody, ďalšie autá a miesto, kde môžu ľudia prehrávať peniaze?
Cyklotrasy namaľované na ceste
A potom sú tu cyklotrasy.
Niekde sa namaľuje čiara na cestu, pridá sa piktogram bicykla a máme splnené.
Cyklotrasa.
Je to jednoduché. Lacné. Dobre to vyzerá v prezentácii. Kilometre pribúdajú, tabuľky sa zelenajú a mesto sa môže pochváliť, že podporuje cyklodopravu.
Len cyklista sa na tej namaľovanej čiare stále necíti bezpečne.
To nie je cyklistická infraštruktúra. To je Potemkinova cyklotrasa.
Kúpalisko, ktoré si postavili občania. A mesto ho nechalo zostarnúť.
A ešte je tu plážové kúpalisko.
Jedno z mála miest, o ktorom môžu Bystričania oprávnene povedať, že si ho naozaj vybudovali sami. V päťdesiatych rokoch na ňom obyvatelia mesta odpracovali 150-tisíc brigádnických hodín.
Dnes tam už brigádnické nadšenie veľmi necítiť.
Cítiť tam skôr dlhé roky provizória, zanedbané objekty, nedokončené opravy a nekonečné vysvetľovanie, prečo za to vlastne mesto nemôže.
Áno, nevýhodná nájomná zmluva vznikla ešte pred nástupom Jána Noska.
Lenže pán Nosko je primátorom dvanásť rokov.
Dvanásť rokov je dosť dlhý čas na to, aby sa človek prestal vyhovárať na to, čo zdedil, a začal vysvetľovať, čo s tým urobil.
Mesto sa sťažuje na nájomcu. Nájomca sľubuje. Pracovné skupiny kontrolujú. Poslanci rokujú. Odborníci robia obhliadky. Vydávajú sa tlačové správy.
A kúpalisko zatiaľ starne.
Pred každou sezónou sa znovu pýtame, čo bude otvorené, čo nebude fungovať, čo sa ešte nestihlo a či sa vôbec podarí kúpalisko pripraviť načas.
To nie je správa športového areálu.
To je letný seriál, v ktorom sa každý rok opakuje tá istá časť.
Plážové kúpalisko malo byť jedným z najväčších pokladov mesta. Areál pri centre, jazero, bazény, šport, zeleň a priestor, ktorý si obyvatelia sami vybudovali.
Po dvanástich rokoch Noskovho vedenia sa z neho stal najmä dôkaz, že aj výnimočné miesto sa dá spravovať tak dlho bez jasného výsledku, až si ľudia zvyknú na jeho úpadok.
Pán primátor kúpalisko nespôsobil.
Mal však dvanásť rokov na to, aby ho zachránil.
A tak nám po ňom možno zostane aj táto zvláštna pamiatka:
Kúpalisko, ktoré postavili občania vlastnými rukami, ale mesto ho nedokázalo dostať späť do vlastných rúk.
Čo teda zostane po primátorovi?
Bolo by nefér tvrdiť, že za dvanásť rokov sa v Banskej Bystrici neurobilo nič dobré.
Určite urobilo.
Práve preto potrebujeme odpočet, nie oslavu ani obžalobu.
Možno sa dozvieme, že niektoré rozhodnutia mali dôvody, ktoré občania nepoznajú. Možno zistíme, že primátor za niektoré kritizované projekty nemohol. Možno nám pripomenie veci, ktoré sa podarili a ktoré sme začali považovať za samozrejmosť.
Nech ich teda pomenuje.
Pán primátor, Banská Bystrica nie je vaša funkcia.
Je to naše mesto.
Povedzte nám, či ho chcete viesť ďalšie štyri roky. A predovšetkým nám povedzte, čo ste s ním za predchádzajúcich dvanásť rokov urobili.
To by po troch volebných obdobiach nemala byť odvaha.
To by mala byť slušnosť.
Pán primátor, želám vám odvahu povedať: Už nevládzem
Na začiatku som napísal, že po dvanástich rokoch vo funkcii môže byť človek unavený.
Že možno chce kandidovať a zároveň nechce.
Že sa mu nechce odísť, ale už nemá silu zostať.
Že nevie opustiť niečo, čo sa za tie roky stalo veľkou časťou jeho života.
To všetko je ľudské.
A práve preto by som chcel na záver pánovi primátorovi Noskovi niečo zo srdca zaželať.
Želám mu, aby dokázal to, čo dokázal primátor Trnavy Peter Bročka.
Povedať nahlas: Už nevládzem.
Peter Bročka viedol Trnavu takmer dvanásť rokov. Aj on trikrát získal dôveru voličov. Aj on vložil do mesta veľkú časť svojho života. Aj on mal výsledky, na ktoré je hrdý, rozhodnutia, za ktoré ho kritizovali, a prácu, od ktorej sa po troch volebných obdobiach určite neodchádza ľahko.
Napriek tomu dokázal povedať, že ďalšie štyri roky už mestu nedokáže dať všetko bez toho, aby ho to vnútorne nezničilo.
Nie je to priznanie porážky.
Je to priznanie reality.
A možno aj jeden z najzodpovednejších politických činov, aké môže človek po dvanástich rokoch pri moci urobiť.
Vzdať sa moci skôr, ako moc začne presviedčať človeka, že je nenahraditeľný.
Pán primátor Nosko, možno ešte stále premýšľate, či kandidovať.
Možno vás presviedčajú ľudia okolo vás.
Možno vám hovoria, že bez vás to mesto nezvládne.
Možno čakáte na prieskumy, na podporu strán, na vhodný okamih alebo na to, či sa objaví súper, ktorého sa treba obávať.
Lenže možno už odpoveď dávno poznáte.
Možno ju len neviete povedať nahlas.
Po dvanástich rokoch sa netreba hanbiť za únavu.
Hanbiť by sa bolo treba skôr za to, keby človek zostal vo funkcii len preto, že nedokáže odísť.
Banská Bystrica nepotrebuje primátora, ktorý bude ďalšie štyri roky vládať tak nejako zo zotrvačnosti.
Nepotrebuje primátora na päťdesiat, sedemdesiat ani osemdesiat percent.
Potrebuje človeka, ktorý jej ešte dokáže dať všetko.
Pán primátor Nosko, želám vám odvahu zastaviť sa, pozrieť sa na svojich dvanásť rokov, predložiť občanom poctivý odpočet a potom povedať pravdu.
Nech je akákoľvek.
A ak tá pravda znie už nevládzem, povedzte ju.
Je to ľudské.
A po dvanástich rokoch pri moci by to mohlo byť aj dôstojné.
