Letisko Sliač patrí k nášmu regiónu rovnako ako rovnomenné kúpele, Zvolenský zámok alebo Barbakan v Banskej Bystrici. Určite nemá tak košatú históriu, napriek tomu ho vnímame ako prirodzenú súčasť prostredia, v ktorom žijeme. Je v strede Slovenska a preto dokáže obslúžiť región s takmer miliónom obyvateľov. Tento fakt neunikol vtedajšej reprezentácii regiónu, ktorá to umne využila a 20. apríla 1935 rozhodla o využívaní lúk v Sliači pre civilné, športové a vojenské účely. Usilovne napĺňali svoje predstavy a už 1. mája 1936 letisko odovzdali do užívania. O pár týždňov neskôr bol uskutočnený prvý let zo Sliača do Bratislavy. V roku 1942 prvé medzipristátie na linke Bratislava – Vysoké Tatry, kedy v Sliači vystúpilo 8 kúpeľných hostí. Zapojenie letiska do prvej linky v trase Bratislava – Sliač – Prešov sa datuje 16. mája 1943, lietalo sa 3x za týždeň. Letisko dostalo 2. novembra 1944 pomenovanie Letisko Sliač – kúpele. Od 1. septembra 1945 začala prevádzka na linke Praha – Bratislava – Sliač – Košice. Nešťastím pre letisko, životné prostredie a obyvateľstvo boli roky 1968 až 1991, kedy tu bolo umiestnené letectvo Sovietskej armády spoločne so 7000 vojakmi. V roku 1991 dostáva letisko štatút verejného medzinárodného letiska a hneď o rok prichádza armáda a presúva nadzvukové stíhačky MIG29 z Českej republiky. Po mnohých rokoch sa sem vracia letectvo armády a vzniká 1. letecká základňa a 1. stíhací letecký pluk. Letisko slúžilo od roku 1933 aj pre športové účely, pôsobil tu Aeroklub Banská Bystrica. Ministerstvu dopravy asi prekážal, tak ich v roku 2001 vyhnali na letisko v Očovej a tak sa im podarilo prerušiť ich dlhoročnú históriu. Od roku 2010 je jediným akcionárom civilného letiska Sliač, a.s. Ministerstvo dopravy a výstavby SR, teda Slovenská republika.

Čím prešlo letisko v posledných 20 rokoch? O prvý pokus sa postaral župan Milan Marčok, ktorý inicioval vznik spoločnosti Tatra Air. Prvé lietadlo ČSA z Prahy pristálo 28.7.2003. Bola to iniciatíva nielen VÚC, samospráv v Banskej Bystrici, Zvolene a Sliači, ale aj podnikateľského sektora s významným podielom Železiarní Podbrezová. Prepojenie verejno – súkromného partnerstva vytváralo nádej, že pravidelné linky prepoja náš región s celým svetom. Rozbeh letov a s tým hroziacu stratu sa zaviazal dočasne   vykryť BBSK. Napriek tomu, že ročne cestovalo viac ako 9500 cestujúcich, boli malé dopravné lietadlá vyťažené len na 40%. To v konečnom dôsledku znamenalo mesačnú dotáciu z rozpočtu BBSK vo výške 20 000€. Župan Milan Murgaš preto rozhodol linku zrušiť. Posledný let sa uskutočnil 27.3.2007. Tým, že ČSA mali zaručenú náhradu straty viazla komunikácia a biedny bol aj marketing. Samotní cestujúci tvrdili, že lietať do Prahy a odtiaľ linkou ČSA do sveta bolo v porovnaní s inými leteckými spoločnosťami pridrahé. Potom prišli neúspešné nové pokusy, či už myšlienka vzniku spoločnosti Hron Air alebo Job Air.

Letisko prijalo v septembri 2005 lietadlo Svätého Otca Jána Pavla 2. Bol som tam a dodnes spomínam na túto jedinečnú udalosť. Bol to zážitok z kategórie tých výnimočných, na ktoré sa nezabúda. Druhou v poradí je spomienka na august 1991, kedy na oslavy SNP priletel prezident ČSR Václav Havel a spoločne s ním všetky vlády a parlamenty obidvoch republík a federácie. Ako sme spoločne po ich odlete sedeli v bufete letiska a podávali sme si ruky a ďakovali si navzájom, že sme to zvládli. Čo bolo to bolo….veď viete.

V júni 2012 som s rodinou letel prvý charterový let smer Antalya v Turecku. Úsmevná bola príhoda, keď sme učili personál vyslovovať názov letisko SLI-AČ. Nešlo im to, ponúkali nám vytrvalo Bratislavu. Sliač, teda reprezentant nášho regiónu zavítal medzi letecké destinácie. Boli sme hrdí a mali sme radosť, že sme súčasťou moderného sveta. Turisti sa potešili lietaniu zo Sliača, veď sa ich prepravilo viac ako 200 000. Výhodnú polohu využívali hlavne občania Oravy, Liptova, Hontu, Novohradu, Horehronia, Tekova, Turca, Hornej Nitry… V roku 2018 predstavoval podiel prepravených osôb v medzinárodnej leteckej doprave cez Letisko Sliač 1,41%, s tým, že bolo všetkým jasné, že letisko má oveľa väčší potenciál a ambície. Letisko využilo fondy EÚ, rozumne pospájalo finančné prostriedky na zvýšenie kvality cestovanie postavením a otvorením odletového terminálu. Do prevádzky bol odovzdaný 16. júna 2012 spoločne s parkoviskom všetko v hodnote 830 000€. Už nestáli cestujúci v bufete a nečakali na svoj odlet na chodníku, ale bezpečne a pohodlne v odletovej hale, ktorej personál dokázal okamžite obslúžiť 250 cestujúcich.

A potom prišla jar 2020, pár dní po voľbách. Začiatkom mája sme dostali od ministra obrany SR Jaroslava Naďa prvú dávku zničujúcej informácie – „K 31. 12. ukončíme civilné lety na letisku Sliač. Súvisí to s tým, že celé letisko musí komplexne prejsť rekonštrukciou…“ Minister dopravy Andrej Doležal informáciu doplnil – „Otázka civilnej letovej prevádzky na Sliači v súvislosti s plánovanou rekonštrukciou je v súčasnosti predmetom zasadnutí pracovnej skupiny. Jej členmi sú zástupcovia ministerstva dopravy, ministerstva obrany aj Letiska Sliač…“ Najprv sme neveriacky krútili hlavami, nedalo sa uveriť, že toto môže byť pravda. Vynárala sa otázka, kto takto rozhodol, kto klame, zahmlieva a zavádza? A je úplne jedno či minulá alebo súčasná vláda, pretože vo finále to na veci nič nemení. Pán minister odštartoval sériu udobrovacích a sľubovacích rokovaní. Prešiel obcami a mestami, zastavil sa aj u pána župana. Nie, to nebol on, to tí bývalí, to oni rozhodli. Urobím , čo bude v mojich silách, veď som váš, som predsa Štiavničan. Zastupiteľstvá okolitých miest a samosprávneho kraja diskutovali a žiadali, napokon prijali uznesenia, že odmietajú rušenie civilného letiska v Sliači. Rokovali mnohí, ale ruku na srdce, nepočuli sme nikdy výsledok, všetko išlo do stratena. Pán minister sa odmlčal a začal organizovať „SNP a štart atómovej bomby“, teda testovanie národa. Bol denne niekoľkokrát v médiách, mali sme mať pocit, že bez jeho osoby a bez armády sme odsúdení na vyhynutie. Nie, nechcem do toho vnášať tému pandémie, pretože tá je sama vážnym problémom, chcem sa len oblúkom vrátiť tam, kde nás pán minister v máji zanechal. Dnes mlčia všetci. Mocipáni stupňujú hašterenie a pretláčanie rukou nemá akoby konca. Boris Kollár utiekol z nemocnice, stihol zahlasovať za Maroša Žilinku a dal pokyn otvoriť sezónu na Donovaloch, Richard Sulík predstavuje svoj Plán obnovy,  Igor Matovič otvára 10 škôl, z ktorých mu telefonovali a zosmiešňuje ministra Branislava Gröhlinga a mohol by som pokračovať. Koho už len zaujíma osud letiska niekde na strednom Slovensku? Myslím, že nikoho, teraz a ani v minulosti niet toho, kto by zabojoval, bohužiaľ. Armáda si berie letisko a nikoho sa predsa pýtať nebude. Je to tak a hotovo.

Fungujúce letisko, ktoré sa objavuje na svetovej mape leteckej dopravy je pre región v súperení s inými lokalitami výhodou a potenciálom, ktorý možno niektorí občania ešte tak nevnímajú. Dopravné trasy a rýchlosť prepravy nielen ľudí, ale aj tovaru vytvára konkurenčnú výhodu, ktorú uvádzajú všetky samosprávy a samozrejme aj BBSK ako výhodu a príležitosť vo svojich rozvojových programoch. Nielen rozvoj turizmu, ale hlavne obchodu a investícií je podmienené a bude to tak čoraz viac mobilitou a rýchlosťou prepravy. Neobstojí tvrdenie, že letecká doprava je v kríze a ani to, že dôjde k jej útlmu. Nemyslím, pretože myslím na roky dopredu. A nie je mi jedno ani to, koľko úsilia a trpezlivosti stálo to, že máme letisko, ktoré je tu takmer jedno storočie. Ak ho terajšia politická garnitúra pochová, tak už nikdy nebude náhrada, pamätajte. Nedobrovoľne opúšťame civilizáciu, vraciame sa do praveku. Čo by asi urobili tí, ktorí boli pri zrode letiska, čo myslíte? Lietali by facky a ťukanie na čelo.

Pre ilustráciu, ponúkam jednu spomienku. Niekedy pred 20 rokmi, keď mala záujem investovať v našom regióne automobilka TOYOTA, tak zástupcovia spoločnosti cestovali na rokovanie k primátorovi Králikovi autom z Viedne. Pozreli na mapu, zistili, že vzdialenosť je 250km, odhadli cestu na 2 hodiny a vyrazili. Trvalo im to 4,5 hodiny a na rokovanie im zostali hodiny 2. Prišli znechutení a unavení, hneď sa pýtali na letecké spojenie. Rovnako to bolo pri mnohých iných rokovaniach, keď sme svoju výhodu okamžite odprezentovali.

Ak sa spýtate občanov obcí, ktoré ležia neďaleko letiska a ktorí trpeli viac ako 20 rokov hlukom a inými záťažami počas okupácie Sovietmi, čo na to hovoria, že tomu opäť tak bude? Nič, sú informovaní od svojich starostov, že sa s tým nedá nič robiť, že už tak hore rozhodli. Každý hodí rukou, odpľuje si a ide svojou cestou. Smutné, ale pravdivé.

Autor blogu:

Martin Baník

Banskobystričan.