Rovnako ako po roky minulé odprevádzam blízkeho na cestu národným dopravcom, teda slovenskou železnicou. Bohužiaľ, nedá sa minúť našu železničnú stanicu. Prejdeme špinavými dverami a vhupnete akoby do vydareného a dobre opatrovaného skanzenu alebo medzi filmové kulisy, ktoré majú za úlohu verne priblížiť buď krajinu niekde v zabudnutí alebo stanicu v našom meste pár rokov po vojne. Chodil som pravidelne cez tento priestor pred mnohými rokmi a to pár rokov, ale tak dokonale zakonzervovaný, ošarpaný, spustnutý a neútulný priestor, tak to má môj obdiv a to v našom meste bez konkurencie.  Hneď pri radiátore pár smutných očí, ktoré sa skrývajú pred sychravým počasím a zohrievajú si ruky. Pozreli spýtavým pohľadom vycvičeným dlhodobou ostražitosťou s otázkou, nejdem ich vyhnať a tým naplniť niekoľko oznamov, že v stanici môžu byť prítomní len ľudia s cestovným lístkom. Bleskovo ma napadlo, že tiež ho nemám, keďže necestujem. Pohľad okamžite smeroval na oznam o meškaní vlakov. Dnes šťastie, meškanie len 15 minút. To mi stačilo k tomu, aby som preskúmal okolie a pospomínal na časy minulé. Stanici sa 21. storočie statočne vyhýba. Jedinou výnimkou sú dve zistenia. Fungujúce nákupné automaty a informácia o odchode vlakov v digitálnej podobe. Inak nič. Stojíme a čakáme. Zrazu chlap, chcel sa dať do reči. Téma? Za socializmu bolo lepšie…nebolo treba pokračovať. Stačil krátky sociologický prieskum, vizuálny kontakt s prostredím a cestujúcimi. Žiadna vianočná veselá vrava, žiadne úsmevy a priania pekných sviatkov. Každý sedel a tupo hľadel do prázdna, úfajúc, že meškanie sa nezvýši a s prianím, aby bol čím skôr tam kde cestuje. Predavačka v novinovom stánku nás vytrvalo chcela presvedčiť, že dnes je piatok a preto vyšiel ten časopis, ktorý hľadáme. Vestibul plný dverí, ktoré nikam nevedú. Kuknem, len tak úchytkom do hostinca a reštaurácie. V smradľavom prítmí sedí jeden schúlený kunšaft. Reštaurácia (bŕŕŕŕ….) plná ľudí sediacich v kabátoch. Prostredie a atmosféra ako strihnutá z filmu, ktorý má za úlohu verne priblížiť minulé časy niekde v zapadnutom kúte sveta. V kútiku pri stĺpe, plexisklom obalená maketka železnice, akoby ju nadšený modelár zabudol cestou z pionierskoho domu. Prach a špina, nehodno sa ani zastaviť. Vpravo pietne miesto, ktoré pripomína padlých z čias vojny. Po stranách tabule sú diery v stene, maskované niečím, čo nedokážem pomenovať. Viem, bolo to dávno, asi to už nikoho nezaujíma, ale boli to ľudia a slušnosť piety by mala aj po rokoch zostať. Po stenách množstvo káblov, ktoré už dávno neplnia svoj účel, ale poctivo ponúkajú svoje služby. Tabuľky s textom nesadať, vchod z opačnej strany, zatvorené…tak tie patria k stanici rovnako ako koľajnice. Konečne a to nepreháňam dobrá správa, ozval sa zrozumiteľný a príjemný hlas, ktorý nám oznámil, že rýchlik už prichádza. Odprevadím, zakývam a odchádzam. Buchnú dvere a som von. Som späť v roku 2019, aj keď špina a neporiadok, akoby export zo stanice tu nachádzam tiež.

V čase Vianoc sa to možno ani nepatrí…., ale čo už narobím, keď navštívim tento kútik slovenskej reality len v tomto čase. Vždy sa hovorilo, že podľa záchodov a stanice poznáš krajinu, kde prichádzaš. Predstaviť si cudzinca, ktorý plný očakávaní vstupuje na pôdu mesta cez tento priestor je očarujúce a zahanbujúce zároveň.

Pekné a pokojné sviatky, Bystričania.

Autor blogu:

Martin Baník

Banskobystričan.