Predvolebná kampaň má jednu nepríjemnú vlastnosť. Čím je bližšie k voľbám, tým viac pribúda sloganov a tým menej času máme premýšľať, čo vlastne znamenajú.
V Banskej Bystrici máme momentálne dva veľmi rozdielne príbehy.
Ján Nosko hovorí: „100 miliónov eur pre Banskú Bystricu.“
Diana Javorčíková: „Nová sila rozhýbe Bystricu.“
Prvý slogan stojí na veľkom čísle. Druhý na predstave zmeny.
A tak som si skúsil položiť jednoduchú otázku:
Čo vlastne obaja kandidáti sľubujú, že bude v Banskej Bystrici o štyri roky inak?
„100 miliónov eur pre Banskú Bystricu“ je silný slogan. Čísla fungujú. Sto miliónov pôsobí konkrétne, veľké, skoro hmatateľné.
Lenže slogan je významovo nedopovedaný. Chýba mu sloveso. Keď ho človek číta, mozog si sloveso musí doplniť sám: Sto miliónov eur…
- získame?
- zabezpečíme?
- investujeme?
- prejeme?
- premrháme?
Samotné číslo ešte nehovorí, čo sa má stať.
A tu sa oplatí spozornieť.
Neplatí: 100 miliónov pre Bystricu, lebo Nosko. Nie! Tých 100 miliónov tu je a bude nie vďaka Noskovi, ale vďaka vašim daniam a eurofondom. Bez ohľadu na to, kto bude primátor. Ide o to, na čo a ako ich investovať.
Javorčíkovej slogan funguje opačne. Neponúka číslo, ale príbeh. Slovo „rozhýbe“ v sebe nesie diagnózu: Bystrica sa dnes nehýbe dosť rýchlo a potrebuje nový impulz. Aj tu však zostáva podstatná otázka: Rozhýbať Bystricu – ale kam?
Ak by sme ich posolstvá stlačili do jednej vety, vyzerali by približne takto:
Nosko: Dokážem mestu zabezpečiť zdroje a dotiahnuť projekty.
Javorčíková: Dokážem zmeniť spôsob, akým mesto funguje.
Poďme sa pozrieť na dve symetrické otázky na kandidátov:
Nosko: „100 miliónov – čo s nimi chcete dosiahnuť?“
Javorčíková: „Rozhýbať Bystricu – kam konkrétne?“
…cez ich programy a riešenia, ktoré ukazujú, čo tým myslia.
Najjednoduchší príbeh volieb by znel:
Nosko = pokračovanie. Javorčíková = zmena.
Lenže ich programy sú zaujímavejšie.
V množstve vecí sa totiž obaja prekvapujúco zhodujú.
Obe strany chcú riešiť nájomné bývanie, verejnú dopravu, verejné priestory, kultúrne pamiatky, podnikanie, digitalizáciu či zelenšie mesto.
Skutočný rozdiel preto nie je ani tak v zozname projektov.
Je v spôsobe uvažovania o meste.
Noskov program je predovšetkým programom pokračovania a dokončovania. Často v ňom čítame: „zrealizujeme“, „dokončíme“, „pripravujeme“, „máme schválený zámer“, „spustili sme prípravu“.
Javorčíkovej program k projektom oveľa častejšie pridáva aj nový systém: bytovú politiku, nájomnú agentúru, chodníkový semafor, mestskú údržbovú službu, dátovú kanceláriu, nový tím odborníkov pre školy či agentúru ekonomického rozvoja.
Zjednodušene:
Nosko chce najmä dokončovať a modernizovať.
Javorčíková chce popri investíciách meniť aj pravidlá fungovania mesta.
A tu som začal vidieť skutočný rozdiel.
Bývanie: postaviť byty alebo naučiť mesto robiť bytovú politiku?
Nosko chce predovšetkým realizovať konkrétne bytové projekty.
Jeho logika je jednoduchá: Máme projekty. Poďme ich postaviť.
Javorčíková chce byty tiež. Ale pridáva oddelenie bytovej politiky, mestskú nájomnú agentúru, mapovanie vhodných pozemkov a budov či systematickejšiu spoluprácu s developermi.
Jej logika je: Postavme byty, ale zároveň vybudujme schopnosť mesta pripravovať ďalšie bývanie aj o desať rokov.
To je podľa mňa systémovejší pohľad. Je však aj náročnejší.
Doprava: opraviť cesty alebo zmeniť spôsob, ako sa v ňom pohybujeme?
Pri Noskovi sa doprava dá takmer zakresliť do mapy:
most – cesta – chodník – parkovisko – zastávka – podchod.
To nie je málo.
Javorčíková však dopravu číta viac očami cestujúceho:
Ako dlho čakám? Dá sa rozumne prestúpiť? Príde autobus pravidelne? Potrebujem na cestu cez mesto auto?
Rozdiel v jednej vete?
Nosko: V roku 2030 budeme jazdiť po lepších cestách.
Javorčíková: V roku 2030 by malo byť jednoduchšie fungovať v meste aj bez auta.
Školy: lepšia budova alebo lepšia škola?
Pri školách je kontrast výrazný.
Nosko investuje veľa do školských budov, rekonštrukcií a energetických úspor.
Jeho výsledok v roku 2030 si viem predstaviť takto:
Deti prídu do lepšie zrekonštruovaných, energeticky úspornejších a vybavenejších škôl.
Javorčíková viac hovorí o tom, kto bude v školách pôsobiť: psychológovia, špeciálni pedagógovia, IT a ďalší zdieľaní odborníci, spolupráca s univerzitami či projektové učenie.
Jej výsledok:
Deti prídu do školy, ktorá má okrem budovy dostupnejšiu odbornú podporu.
Zjednodušene:
Nosko rieši viac prostredie školy.
Javorčíková viac podporu školy.
Obom však zostáva jedna zásadná otázka: Ako mesto spozná, že sa deti v jeho školách aj lepšie učia?
Verejný priestor: čo opravíme verzus ako má mesto fungovať
Nosko pomenúva konkrétne lokality: Námestie slobody, Strieborné námestie, Urpínske serpentíny, sídliská.
Javorčíková častejšie opisuje, aký má výsledný priestor byť: zelený, bezpečný, bezbariérový, tienený, viacgeneračný, použiteľný na stretávanie.
Pekným príkladom je Námestie slobody.
Nosko sľubuje jeho revitalizáciu. „Revitalizácia“ je krásne politické slovo. Dá sa ním pomenovať malá oprava aj zásadná premena.
Javorčíková opisuje prestupný uzol, zelenú plochu pred Luxom, oddych pod stromami a premenu priestoru medzi Domom kultúry a VÚB.
Na druhej strane má Javorčíkovej program opačné riziko. Lavičky, ihriská, zeleň, streetwork, polícia, voda, bezpečnosť, komunitný život…
Každá vec znie dobre. Ale keď je prioritou všetko, treba sa pýtať: ktoré tri zmeny budú v roku 2030 naozaj viditeľné?
Zeleň: tu sú si bližší, než by napovedala kampaň
Nosko sľubuje 1 100 drevín.
Javorčíková 1 000 vzrastlých stromov, k tomu online mapu a pravidlo dvoch nových stromov za každý vyrúbaný.
Rozdiel je opäť skôr v prístupe:
Nosko ponúka projekt a počet.
Javorčíková k tomu pridáva pravidlo a spôsob správy.
Lenže pri zeleni sa nedá pozerať iba dopredu. Dôvera vzniká aj z toho, čo má kandidát za sebou. A Noskovo vedenie má v tejto oblasti dve kontroverzné kapitoly: protipovodňové úpravy Hrona a rozsiahle výruby v Mestskom parku. Preto pri Noskových zelených sľuboch nejde iba o počet nových stromov. Ide aj o otázku dôvery v spôsob, akým bude rozhodovať, keď sa ochrana zelene dostane do konfliktu s technickým alebo investičným riešením.
Kultúra: budovy nestačia
Pri kultúre som našiel skôr podobnosť než veľký konflikt.
Dom kultúry, Národný dom, Medený hámor, Kaštieľ Radvanských, amfiteáter…
Obaja veľmi silno premýšľajú cez budovy a pamiatky.
Javorčíková o niečo častejšie opisuje, čo sa v nich má diať. Je to konkrétnejšie, ale u oboch mi chýba niečo podstatné.
Čo miestni umelci? Nezávislá kultúra? Malé kluby? Grantový systém? Mladé publikum? Kultúra na sídliskách?
Pretože opravená kultúrna budova ešte sama osebe nevytvára živú kultúru.
Podnikateľ: kto ti bude užitočnejší?
Tu je rozdiel pomerne zrozumiteľný.
Nosko chce viac prepájať firmy, univerzity, výskum a investorov.
Jeho odkaz podnikateľovi by mohol znieť:
V Bystrici budeš mať lepšie podmienky na rast firmy a viac možností prepájať sa s univerzitami, výskumom a ďalšími firmami.
Javorčíková ide viac cez každodenný kontakt s mestom:
rýchlejšie konania, predkonzultácie, fast track, podnikateľský ambasádor, startup hub.
Jej odkaz: Mesto sa má správať viac ako partner a menej ako úradná prekážka.
Pre bežného podnikateľa je druhá ponuka podľa mňa uchopiteľnejšia.
A tu sa dostávame k podstate: riadenie mesta
Práve tu je podľa mňa medzi kandidátmi najhlbší rozdiel.
Nosko chce modernizovať existujúci systém.
Dáta. Smart city. Digitálne služby. Konto občana. Elektronické podania. Menej papiera.
Jeho filozofiu by som preložil: Máme fungujúcu organizáciu, teraz ju urobme technologicky výkonnejšou.
Javorčíková chce urobiť aj niečo iné.
Auditovať zmluvy. Zaviesť register konfliktov záujmov. Posilniť ochranu oznamovateľov. Otvoriť dáta. Zmeniť fungovanie Radničných novín.
A zároveň vybudovať viac vlastných kapacít mesta: údržbovú službu, dátovú kanceláriu, nájomnú agentúru, projektové oddelenie, agentúru ekonomického rozvoja…
Jej filozofia je: Mesto nemá byť iba objednávateľom externých služieb. Má mať viac vlastnej odbornosti a kontroly.
To môže byť veľká zmena k lepšiemu.
Dve Bystrice v roku 2030
Skúsme si ich napokon predstaviť.
Bystrica podľa Jána Noska
Množstvo dnes pripravovaných investícií sa konečne fyzicky prejaví.
Opravené cesty a mosty. Modernejšie školy. Nové byty. Obnovené parky a verejné priestory. Kultúrne objekty sa rekonštruujú alebo znovu otvárajú. Mestský úrad je digitálnejší a viac pracuje s dátami.
Je to príbeh: pokračujme, pretože vieme projekty pripraviť a realizovať.
Bystrica podľa Diany Javorčíkovej
Aj tu sa investuje a stavia.
Ale popritom má fungovať inak samotné mesto.
Bývanie nie je iba jeden projekt, ale bytová politika. Údržba nie je iba zákazka, ale schopnosť mesta reagovať. Doprava nie je iba opravená ulica, ale systém. Úrad nie je iba digitalizovaný, ale má jasnejšie pravidlá kontroly a transparentnosti.
Je to príbeh: nestačí robiť viac toho istého; treba zmeniť aj spôsob, akým sa veci robia.
A čo z toho vychádza mne?
Noskova ponuka má jednu výhodu. Skúsenosť a kontinuitu. Ak má mesto množstvo pripravených projektov, výmena vedenia prináša určité riziko.
Jeho slabinou je presne tá istá kontinuita: ak je niečo stále len pripravené, môže sa volič oprávnene pýtať, prečo to už dávno nie je hotové.
Javorčíkovej ponuka má opačnú silu aj slabinu.
Chce meniť viac než projekty. Chce meniť aj fungovanie mesta.
To mi po prečítaní oboch programov pripadá zaujímavejšie a v mnohých oblastiach aj presvedčivejšie. Ale zároveň je to aj výzva spojená s rizikom.
Napriek tomu mi po tomto porovnaní zostáva jedna otázka výraznejšia než všetky ostatné:
Potrebuje Banská Bystrica ďalšie štyri roky predovšetkým na dokončenie rozbehnutých projektov, alebo už potrebuje aj zmenu spôsobu, akým sa projekty, služby a samotné mesto riadia?
A práve preto sa pre mňa tieto voľby nakoniec netočia okolo 100 miliónov.
Peniaze sú prostriedok.
Podstatné je, aké mesto za ne dostaneme.
