Každé mesto má sochy, ktoré sú s ním a životmi jeho obyvateľov zrastené ako sú zrastené konáre stromu s koreňmi pod zemou. Na prvý pohľad neviditeľné, častokrát prehliadané. Pevné body v spleti ulíc, dní a rokov, v ktorých sa človek stráca.

DSC05183
Vrchol Mariánskeho stĺpu na Námestí SNP.

Koľko priateľstiev, lások a rozchodov sa začalo stretnutím pod Mariánskym stĺpom na Námestí SNP? Pod Máriou, Panenkou, či morovým stĺpom sa stretali už generácie Banskobystričanov. Tí dnešní tam na seba vďaka mobilom čakajú o niečo kratšie. Možno na vlastnú škodu, veď práve čas čakania je ako stvorený na všímavé pozorovanie – ľudí, holubov, detailov na domoch.

Sochy a iné umelecké diela vo verejnom priestore sú v slovenských pomeroch len málokedy považované za hodné väčšej pozornosti. Napokon, tieto mĺkvo stojace objekty, neraz situované na nečakaných a takmer neviditeľných miestach, o to možno ani nestoja. Vzťah ľudí k nim je individuálny a neprenosný, založený na spomienkach a príbehoch, ktoré sa s nimi v človeku prebúdzajú. Pred turistami ostáva toto spojenie skryté, samotné umelecké stvárnenie diel v nich nemusí prebúdzať hlbší záujem.

Priznávam, viacero sôch v Banskej Bystrici som bližšie spoznal až pri svojich cielených potulkách za nimi v rámci tvorby mapového sprievodcu pre mesto. Stráviť deň návštevou sôch, ktoré máte celý život na vzdialenosť krátkej pešej prechádzky a napriek tomu by ste ich na základe fotografie nepriradili k svojmu mestu, je osviežujúcim zážitkom a náplňou voľného dňa, ktorý si budete ešte dlho pamätať. Niekedy to určite vyskúšajte.

026
“Obete varujú” uprostred Múzea SNP

Medzi sochy, ktoré si mnohí z nás pamätajú už z detstva (i keď vtedy ešte z Kališta), patrí určite monumentálne súsošie Obete varujú z Pamätníku SNP. Pohľad naň vzbudzuje zdesenie. Z guliek prederavených, meravých ľudských tiel, vystupujú telá tých, čo prežili. Čím je Guernica od Pabla Picassa pre svetové umenie, tým je práve toto súsošie od Jozefa Jankoviča pre nás. Expresívne stvárnená obžaloba vojny, ktorá núti k stíšeniu a zamysleniu. Ak teda práve nie ste súčasťou pubertálnej skupiny na školskom výlete, pre ktorú je vrcholným bodom návštevy krajského mesta obchodné centrum a radovánky s ním spojené.

Súsošie, ktoré je oveľa pozitívnejšie a z ktorého vyžaruje priam hmatateľná pohoda, je pre väčšinu Bystričanov neviditeľným a keďže o ňom pravdepodobne nevedia, aj neexistujúcim. Navždy si ho budem spájať s narodením dcéry a návštevami novorodeneckého oddelenia vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou F.D. Roosevelta, v ktorej areáli sa nachádza. Súsošie s názvom Trávnice, ktoré tvoria postavy sediacich žien, patrí k najmonumentálnejším dielam sochára Pavla Tótha a je večnou škodou, že trpí na nevhodnosť umiestnenia. Za blokmi lôžkovej časti, tam, kde k rozpadajúcim sa bazénom plánovaných a pravdepodobne nikdy nefunkčných fontán vedie ešte rozpadnutejšie schodisko, by hľadal umelecké dielo len málokto. Dostanete sa k nemu vychodeným chodníkom cez náletovou vegetáciou zarastajúci, schátraný areál nemocnice od Tajovského ulice smerom na Podlavice.

Obr 3 - Trávnice 4

Obr 4 - socha ženy
Tu bola socha ženy na ulici T. Vansovej. Pamätáte?

Neďaleko Trávnic stála donedávna aj socha ženy. Ostal po nej len prázdny podstavec. Ako dôkaz toho, že u nás je možné všetko. Aj ukradnúť sochu bez toho, aby po nej štekol aspoň ten pomyselný pes. Ďalšia socha ženy zmizla pred pár rokmi aj z ulice Terézie Vansovej. Darmo, kovové dámy asi lákajú.

Verím, že podobný osud nepostihne aj ďalšiu „železnú lady“ Banskej Bystrice. Tú, ktorá víta všetkých, čo prichádzajú do mesta po ceste smerom od Zvolena – sochu s krásnym názvom Radosť (viac v tomto článku). Pre mňa, ročník 1982, tam stojí odnepamäti, i keď starší Bystričania si ešte možno budú pamätať jej osadenie v roku 1984. Vždy som z nej mal dobrý pocit, ktorý sa nespájal len s radosťou z návratu domov, ktorý socha symbolizovala, ale súvisel aj s jej pôsobivou medenou podobou na vysokom podstavci uprostred ciest. Skôr ako Radosť by som ju pomenoval Vitajte. Dokonca by sa to hodilo by aj k príležitosti, kvôli ktorej bola socha vyhotovená – plánovaná návšteva Leonida Brežňeva a Gustáva Husáka v Banskej Bystrici.

socha radost

Ďalšiu sochu, ktorá stvárňuje ženu, tentoraz ako matku s dieťaťom v náručí, môžeme nájsť v mestskom parku. Narozdiel od sochy Radosť táto plastika od Karola Dúbravského (ktorý je aj autorom známeho Partizána pod Urpínom) priveľa dôvodov na radosť nemá. Jej stav je alarmujúci. Z pôvodného zámeru oslavy materstva sa pričinením vandalov, zubu času a poveternostných podmienok stala apokalyptická scéna pripomínajúca vojnou zničené mestá. Hlava dieťaťa je nastoknutá na kúsok kovu, okolo ktorého býval krk. Do hlavy matky prší cez dieru, chýba jej jedno rameno a celé to pôsobí dojmom, že socha je pokračovaním už spomínaného súsošia Obete varujú. Na podstavci sochy vyznieva text „Mier deťom celého sveta“ mierne cynicky. Ak máte radi estetiku rozkladu, oplatí sa vidieť.

Obr 6 - socha ženy s dietatom
Matka s dieťaťom
Obr 7 - kováč
Kováč na streche polikliniky

Spomedzi sôch mužov, ktoré v meste máme, mi je najbližšia tá, ktorá sa na nás pozerá z výšky. Socha kováča s kladivom, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani severský boh Thór, stráži už po desaťročia stret Hornej a Kukučínovej ulice z rohu budovy polikliniky. Dôvod jej osadenia práve na toto miesto mi ostáva záhadou. Poloha priamo oproti známej budove vystavanej židovským obchodníkom Porgesom mala možno poukázať, že budúcnosť nepatrí kadejakým zbohatlíkom, ale robotníckej triede. Vo vzťahu k soche na tom nezáleží. Jednoducho ju mám rád, vždy, keď pod ňou prechádzam, pozdravím ju aspoň pohľadom.

Prísť do Banskej Bystrice vlakom a pred železničnou stanicou si nevšimnúť dvojicu sôch statných junákov, môže azda len úplný ignorant. Súsošie od akademického sochára F. Gibalu sa môže zdať poplatné dobe, v ktorej vzniklo. V skutočnosti však nezobrazuje heroických budovateľov socializmu, ale historicky dôležité povolania, ktoré boli pre región Banskej Bystrice nezastupiteľné – drevorubača a robotníka. Drevorubači – Handelci od roku 1564 rúbali a splavovali drevo určené ako palivo najprv pre medené hute v Banskej Bystrici, neskôr aj pre vysoké pece v Hronci a v Podbrezovej. Drevorubač na soche v nadživotnej veľkosti má capin – nástroj na manipuláciu s drevom. Predlohou k soche bola postava handelca, ktorý zásoboval drevom uhliarov páliacich drevené uhlie na týchto miestach a na blízkych Uhliskách. Pomenovanie Uhlisko dnes nesie aj neďaleké sídlisko.

Sochy a busty stvárňujúce reálne historické postavy, to majú v porovnaní s tými doteraz spomenutými o niečo komplikovanejšie. Ich prítomnosť vo verejnom priestore podlieha zmenám v čase a politickej atmosfére. Vedel by o tom rozprávať aj samotný Vladimír Iľjič Lenin, ktorého socha bola z podstavca na dnešnom Námestí Slobody (aký to paradox názvov!) po Nežnej revolúcii odstránená. Momentálne je tu namiesto neho dočasne umiestnené sochárske dielo Chrasta. Verím, že v najbližšej dobe dôjde k jej úplnému zaceleniu a na tomto ani inom podstavci v meste, už nikdy nevyrastie socha žiadneho sovietskeho, či ruského vodcu.

socha lenina banska bystrica

Po roku 1989 pribudli v meste sochy viacerých osôb, s ktorými by Lenin nachádzal spoločnú reč len s ťažkosťami. Socha na počesť pápeža Jána Pavla II. bola pred Diecéznym pastoračným centrom na Kapitulskej ulici odhalená v roku 2004. Bronzové súsošie Štefana Moysesa a Karola Kuzmányho v nadživotnej veľkosti bolo medzi Rímskokatolíckym farským kostolom Nanebovzatia Panny Márie a tržnicou odhalené v roku 2005.

susosie kuzmany moyzesV oboch prípadoch ide o diela, s ktorými sa obyvatelia mesta ešte celkom nezžili. Dôvodom nebude ani tak ideologická nekompatibilita verejnosti s vyobrazenými cirkevnými predstaviteľmi ako skôr nie celkom vysoká umelecká úroveň. Môžem sa mýliť. Reakcie návštevníkov, ktorí vidia súsošie Moysesa a Kuzmányho po prvýkrát, mi však navrávajú, že môj názor na toto dielo je zdieľaný. To, že na súsoší nie sú mimozemšťania, ale významné osobnosti Matice Slovenskej, nie je pri prvom pohľade naň celkom zrejmé. Počul som aj názor, že ide o personifikovaný otvárač na fľaše. Niekedy je jednoducho ťažké sprevádzať ľudí, ktorých interpretácie videného diela sú úprimne priamočiare.

Aby nebolo naše poobhliadnutie sa za sochami Banskej Bystrice príliš vyčerpávajúce, na záver si dovolím spomenúť už len jedno dielo, ktoré ma z viacerých sôch na území mesta výraznejšie zaujalo. Je ním kamenná plastika Möbiova páska. Keď okolo nej prechádzate pri odbočke k starej ceste na Sásovú oproti Mestskému úradu, možno si ani neuvedomíte, že ste sa práve stretli s umením. Dielo vyzerá natoľko abstraktne, že v ňom laik vidí len akési poprehýbané čosi zarastajúce okolitou trávou. V skutočnosti ide o stvárnenie nekonečna od autora Štefana Belohradského. Názov diela je jednoduchý, pomenúva len to, čo zobrazuje – Möbiova páska je plocha, ktorá má len jednu stranu a jednu hranu. Ide o deformáciu dvojrozmernej plochy do tretieho rozmeru, ktorú v roku 1858 objavil matematik August Ferdinand Möbius. Ak majú v meste svoju obľúbenú sochu matematici, tak je to práve táto. Dúfam, že dlhodobo nezamestnaní, ktorí si popri plastike skracujú cestu na úrad práce, o jej význame nič netušia. Pohľad na zhmotnené nekonečno by im v spojitosti s ich osudom mohol len priťažiť.

Obr 10 - mobiova paska
Möbiova páska

Ak vás naše spoločné potulky za sochami zaujali, verím, že sa za nimi vyberiete aj osobne. Ako užitočný sprievodca vám pri tom môže poslúžiť publikácia Umenie vo verejnom priestore Banskej Bystrice. V blízkej dobe sa zrealizuje aj kompletný súpis sôch na území mesta, na ktorý získalo občianske združenie ARTTODAY dotáciu od Komisie MsZ pre pamätihodnosti. Verím, že výsledok bude rovnako kvalitný ako ten, ktorý sa podaril organizácii Resculpture s projektom Sochárske diela na území Bratislavy 1945 – 2012.