V 21. júlový deň si pripomíname 140. výročie narodenia slovenského astronóma, generála francúzskej armády, svetobežníka, politika Milana Rastislava Štefánika. Osobnosti našich dejín, ktorú si Slováci v ankete RTVS v roku 2019 zvolili za „Najväčšieho Slováka“.
Štefánik prišiel na svet v roku 1880 v obci Košariská neďaleko Brezovej pod Bradlom. Narodil sa v rodine evanjelického kňaza ako šieste dieťa. V útlom veku ho ovplyvnil najmä národne zmýšľajúci otec. Svoje štúdiá začal v rodnej obci Košariská, neskôr študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave. Jeho brat však neprospieval tak ako on, preto musel lýceum opustiť. V štúdiách naďalej pokračoval v maďarskej obci Sarvaš, kde dosiahol rovnako vynikajúce študijné výsledky a školu úspešne dokončil.
Po jej absolvovaní sa najprv rozhodol pre štúdium stavebného inžinierstva v Prahe. Tu bol ovplyvnený myšlienkami T. G. Masaryka. Neskôr sa rozhodol, že odbor stavebného inžinierstva zanechá a rozhodol sa študovať astronómiu na vtedajšej Filozofickej fakulte. Ako vynikajúci študent sa zúčastnil na stáži v švajčiarskom Zűrichu. Po jej skončení sa vrátil naspäť do Prahy. Ako aktívne činný publicista spolupracoval s priateľom Vavrom Šrobárom na vydávaní časopisu Hlas.
Po skončení štúdií koncom roku 1914 prišiel do metropoly Francúzska splniť si túžbu a stať sa známym astronómom. Osud mu však nie vždy ukázal pozitívnu tvár a v Paríži sa stretol s existenčnými problémami. Neskôr sa dostal do spoločnosti uznávaných astronómov a podnikol astronomické výpravy do rôznych kútov sveta. Vďaka svojej „hviezdnej záľube“ sa dostal do takých oblastí sveta akými sú Mont Blanc, Turkmetistan, Rusko, stredná Ázia, na Tahiti či do Afriky. Precestoval tiež Alžírsko, Atlas, Saharu, Tunisko aj Kartágo.
Poháňalo ho naplnenie svojej túžby nájsť čo najvhodnejšie miesto pre vybudovanie hvezdárne. Ešte pred tým, než vypukla prvá svetová vojna mu bolo udelené francúzske občianstvo a zanedlho získal aj vyznamenanie Rádu Rytiera čestnej légie za bádateľské a diplomatické úspechy.
Aj napriek svojmu nie najlepšiemu zdravotnému stavu zožal úspechy v roku 1915 aj ako vojak na fronte. Na západný front nastúpil v hodnosti podporučíka. Uskutočnil množstvo prieskumných letov, pri ktorých sledoval pohyby nepriateľských vojsk, tiež navádzal delostreleckú paľbu. Ako prvý zavádzal meteorologickú službu. Aj ako letec však mal stále za cieľ osamostatnenie Čechov a Slovákov.
Vďaka svojim spoločenským kontaktom sa koncom roka stretol s E. Benešom a T. G. Masarykom, ktorých spojila myšlienka spoločného štátu. V roku 1916 zakladal spolu s nimi Národnú radu Československú, vtedajšiu akúsi dočasnú vládu. Hlavnými tlačovými orgánmi sa stali časopisy La Nation Tchẻque (Český národ) a Československá samostatnosť.
Rozhodol sa realizovať svoju ideu o nábore dobrovoľníkov v Rusku, Rumunsku a v USA. V jeho živote sa veľmi významným stáva 14. október 1918, kedy sa stal ministrom vojny v Československu. Dopredu ho poháňali myšlienky na rozvoj nového štátu a udalosti súkromného života. M. R. Štefánik plánoval v tomto období sobáš s markízou Giulianou Bezoniovou.
Jeho život však ukončil tragický osud. Štvrtého mája 1919 odletel z letiska Campoformido v Taliansku na lietadle Caproni 450 spolu s poručíkom Giottom Mancinelliom Scottim, seržantom Umbertom Merlinom a rádiotelegrafistom Gabrielom Aggiustom. Pár kilometrov od cieľa cesty, neďaleko Ivanky pri Dunaji sa z doposiaľ nezistených príčin, ktoré sú dodnes viacmenej len na úrovni hypotéz, lietadlo zrútilo.
Havária lietadla sa dôkladne nevyšetrila a nikdy presne nevysvetlila. Podľa oficiálnych správ bolo príčinou zlé počasie, čo však vyvracajú niektoré svedecké výpovede, pretože očití svedkovia hovorili o tom, že v osudný deň bolo slnečno a vial len slabý vietor. Technická porucha lietadla, škody spôsobené na stroji, veľké možnosti na núdzové pristátie či dokonca svedkami opisovaný výbuch však dali priestor pre rôzne teórie. Hovorilo sa tiež o streľbe Maďarov, no túto teóriu odborníci považujú za veľmi nepravdepodobnú. Oficiálne vyšetrovanie tragickej nehody M. R. Štefánika úradmi sa uskutočnilo až v rokoch 1926 – 1928.
Historik a bývalý minister obrany Pavol Kanis v spolupráci s Katedrou leteckej dopravy Žilinskej univerzity a leteckými expertmi počas nakrúcania dokumentu o Štefánikovi vykonal rekonštrukciu jeho posledného letu a dospeli k záveru, že lietadlo nemalo v existujúcich poveternostných pomeroch dostatočnú rýchlosť na vykonanie štandardného pristávacieho manévru a súvisiacej otočky a myslí si, že išlo o leteckú nehodu. K tomuto názoru sa dnes prikláňa väčšina súčasných historikov.
Rôzne ďalšie teórie, ktoré dnes už nemožno definitívne vyvrátiť, a nechávajú tak smrť generála Štefánika zahalenú rúškou tajomstva, však boli podporené dobovými okolnosťami.
Podľa názoru Emila Karola Kautského, ktorý sa zaoberal analýzou historických okolností Štefánikovej smrti, majú nepriame dôkazy a štúdium povojnového vývoja v Česko – Slovensku naznačovať, že sa mohol stal obeťou stretu francúzskeho a talianskeho geopolitického záujmu v strednej Európe, či mocenskými ambíciami E. Beneša a T. G. Masaryka. Podľa historických faktov tomu všetkému nasvedčuje nepriateľstvo medzi Štefánikom a Benešom po odhalení Benešovej tajne podpísanej zmluvy s Francúzskom v neprospech Talianska. Tiež „do karát nahráva“ zistenie o spreneverení darov zahraničných Slovákov na chod česko – slovenských légií. Podľa zástancov tejto teórie sú dôkazmi o atentáte pitevná správa, priebeh samotnej nehody, ako aj fakt, že svedecké výpovede obsahujúce zmienku o streľbe boli patričnými orgánmi ignorované. Niektorí svedkovia tvrdili, že počuli streľbu alebo videli vojakov z kasární strieľať na lietadlo. Podľa svedeckej výpovede pplk. Rudolfa Fabiána sa na lietadlo strieľalo aj napriek tomu, že letci leteli nízko, kričali a mávali bielymi vreckovkami.
Milan Rastislav Štefánik našiel miesto posledného odpočinku v mohyle na Bradle, ležiacej v jeho rodnom kraji medzi Brezovou pod Bradlom a Košariskami. Mohyla je zároveň vrcholným dielom známeho architekta Dušana Jurkoviča.
