Ako to už v živote chodí, niečo si naplánuješ a všetko zmení obyčajná banalita. Cieľ bol jasný. Navštíviť vianočné trhy vo Viedni. Sľúbil som to vnučke Emke a sľuby sa majú plniť. Pozabudli sme na fakt, že na cestu do susednej krajiny dieťa potrebuje vlastný pas a ten zostal niekde v šuplíku v Bystrici. Pôvodný zámer bol pozrieť vianočnú Bratislavu a ráno vyraziť do vyzdobenej Viedne. Plány sú plány, realita sa razom zmenila. Vždy keď sme v našej krásavici na Dunaji, tak nesmieme vynechať jazdu električkou. Emka to miluje, preto som naložil rodinku na jednotku a poslal ich koľajami niekde do útrob mesta.
Nečakaný časový priestor mi ponúkol pozrieť centrum mesta, ktoré som takto pokojne a civilne dávno nenavštívil. Aj som sa potešil, veď ma zaujímalo, ako sa primátor Matúš Vallo vysporiadal s dlhoročným dedičstvom, ktoré dostal do vienka po vyhratých voľbách v roku 2018. 
Kráčam Štúrovou ulicou na Kamenné námestie. Moje kroky, akoby automaticky smerujú do obchodnej ikony minulosti, do obchodného domu, ktorý bol otvorený na jeseň 1968. Objavilo sa tu prvé pohyblivé schodisko na Slovensku. Stavba zhltla v tej dobe 100 miliónov korún. V pozadí oplastovaný bývalý hotel Kyjev, ale tam ma neťahá. Stále mám v pamäti kopec vekslákov, ktorý okupovali priestor pred ním. Nikdy som sa tam necítil bezpečne a to mi v hlave stále zostalo.
V roku 2012 sme sa v Bystrici opatrne púšťali do debát, čo s naším námestím. Spočiatku chýbala medzi aktérmi diskusií dôvera a prevládala skepsa, ktorá bola výsledkom skúseností z minulosti. Ako zvýšiť jeho atraktívnosť a prilákať miestnych, ale aj turistov z iných kútov krajiny a sveta? Nebolo to jednoduché, učili sme sa vzájomne počúvať, hľadať spoločné riešenia, jednoducho nebyť pasívnymi a ľahostajnými k tomu najkrajšiemu a najhodnotnejšiemu čo v meste máme. Vznikla občianska iniciatíva „Spoločne pre naše námestie“.
Pretože každá dobre prijatá inšpirácia je prospešná, neváhal som a vycestoval v novembri 2012 na stretnutie diskutujúcich o Kamennom námestí v Bratislave. 
V KC Dunaj som zasadol medzi ostatných s odhodlaním vypočuť všetky podnety, taktiku a celkový prístup k mobilizácii miestnych v téme, ktorá im je veľmi blízka. Bolo tam niekoľko skvelých profesionálov, od architektov, historikov, urbanistov, komunálnych politikov…až po celkom obyčajných Bratislavčanov, ktorým na ich meste záleží. Téma bola jasná, čo urobiť, aby Kamenné námestie nebolo hanbou mesta, aby bol jeho úpadok zastavený a aby konečne začalo plniť funkciu moderného verejného priestoru v centre hlavného mesta krajiny. 
Netajím, bol som ohromený. Nápady striedali iné nápady. Objavovali sa príklady z iných miest, dokonca prichádzali riešenia a stratégia, ako na to. Stovka prítomných bola vtiahnutá do témy, živo diskutovala, nadšenie spolu s napätím sa dalo krájať. Pristihol som sa pri tom, ako som zapochyboval, či u nás v Bystrici sme niečoho podobného schopní. Či sme dostatočne pripravení, či nám nechýbajú osobnosti a ťahúni projektu.
Kráčam po rokoch Kamenným námestím…nič sa po 12 rokoch nezmenilo. Všetko je ako bolo. Vidím a cítim zanedbaný priestor, ktorý je nevľúdny a chaotický. Necítiť nič moderné, nič z toho, čo som si so zatajeným dychom pred 12 rokmi vypočul. Hanba trvá a možno nik nevie dokedy.
Keď k tomu pridám otrasnú skúsenosť z priestorov objektu bývalého Prioru, tak premýšľam, kde sa stala chyba. 
Za 12 rokov necítiť rukopis primátora Milana Ftáčnika, ani Ivo Nesrovnala, ale nevidieť ani výsledky toho dnešného, Matúša Valla, ktorý je profesne architektom. Útroby Prioru sú tak skľučujúce, odporné, nevľúdne, odpudzujúce…, že ich nedokážem k ničomu verejne známemu prirovnať. Ak to preženiem, tak podobne sa mi javí podchod pod cestou pri Hrone. Hrozné, ale fakt.
Nechcem kruto súdiť, nepoznám pozadie týchto procesov, ale vidím výsledok. A nielen ja, ale kopec iných, hlavne tých, ktorí sem zavítajú objavovať hlavné mesto našej krajiny. Niečo tu nefunguje, ale nielen v Bratislave. Sme v tom až po uši a v celej krajine.
Vnučka Emka žije tú časť svojho detského obdobia, kedy obdivuje všetky hrady a zámky. Dôvod je jasný, žili tam princezné a kráľovné. 
Ten Bratislavský obdivuje vždy, keď sme v meste a zrazu sa vynorí na Hradnom vrchu. Otočím volantom a stúpam hore Palisádami. Zaparkujem, vystúpime. Prvé čo registrujem je pobehujúci poslanec Rudolf Huliak. Nik si ho nevšíma, asi niekoho vyčkáva. Pomaly kráčame k dominante mesta a Slovenska. Žiadne prúdy turistov nestretáme, len kde tu zbadáme zatúlaného, bežiaceho ázijského turistu, ktorý sa pozabudol pri fotografovaní Petržalky. 
Nikde ani len náznak, že prežívame Advent, výzdoba biedna. Vchádzame na nádvorie. Tam ticho, pozakrývané šiatre, úbohý vianočný stromček. Žiadna nádej, že stretneme princeznú, kráľovnú alebo niekoho, kto rozveselí pár potulujúcich sa návštevníkov. S Emkou vstupujeme do expozície…nepríjemná a prísna staršia pani, veru nie dáma, nám naznačuje, že sem akoby nepatríme. Emka zmení výraz, nadšenie ustúpi, ideme preč. Sme my ale krajina…predstavujem si takto vzácny objekt v Maďarsku, Česku alebo Rakúsku. Dosť, žiadne úvahy, nemá to zmysel. Pozrieme Petržalku a koňa so Svätoplukom a náhlime sa do auta. Ktože ho vie, čo zostalo v hlavičke malej Emky, ale nič čarovné to veru nebude.
Nedá sa vynechať a nespomenúť vianočné trhy…o tých bratislavských počúvame neustále. Televízie a iné médiá nás informujú už od októbra, čo úžasné nás tu čaká. 
Aké budú trhy jedinečné a koľko bude stáť klobása. Úsmevné, pretože realita je obyčajným priemerom. Nič vás neprekvapí, na nič sa nemusíte tešiť. Presne vyrátané počty šiatrov na 
Hlavnom námestí sú natlačené na seba tak, aby bol každý meter vzácne využitý. Deti majú smolu, jediný kolotoč, na ktorom sa nik nekrútil pôsobil akoby bol len kulisou k celkovej paráde. Milí Bystričania, vôbec nemajme komplexy. Vôbec si nemyslím, že naše trhy sú podradné, možno lokálne a pôsobia provinčne….Určite, aj u nás nájdete chyby, ale my sa nesnažíme balamutiť ľudí a pozývať ich na niečo, čo v skutočnosti neexistuje. Bratislavská paráda sa nekoná. Zažijete tlačenicu, v ponuke všetko to, čo každý rok a napokon všade. Žiadny nápad, nič mimoriadne.
Zachmúrené, sychravé a na pocit odborné počasie generuje mrzutosť, zlú náladu a pocit márnosti. Pripúšťam, že tak môže vyznievať môj dnešný text. Tvrdím však, že Bratislava je chaotické, neusporiadané a nepriateľské mesto. Sociálny a komunitný život sa krúti len okolo nákupných centier, kde je čisto, teplo a veľa svetla. Keď však tento komerčne načačkaný a dobre vybavený priestor opustíte, obklopí vás neúprosný boj o miesto na ceste, parkovisku a chodníku. Míňate ľudí bez úsmevu a radosti. Potkýnate sa rovnako ako v Bystrici. Vyrástli tu nové vysoké domy, ktoré sa tešia zo záujmu médií, avšak keď sa lepšie pozriete, tak verejný priestor, ktorý ich obklopuje je rovnaký, ako pred 50 rokmi. Je brilantné, ale to funguje na Slovensku úplne všade, ako dokážu spriatelené kamery ukázať mesto v úplne iných pohľadoch, ktoré v realite márne hľadáte.
A predsa len…kráčame k autu a vidím pred sebou známu tvár. Pred pochmúrnym a odporným objektom MV SR stojí Ivan Korčok a Jozef Viskupič. Pristúpim. Podám ruku, predstavím sa a poprajem všetko dobré. Pri rozlúčení sa vzájomne usmejeme. Verím Ivanovi, aj keď dnešný môj text je o niečom inom.
Pekná Vianoce Bystričania a držme si palce.
