Nadšený, kreatívny, banskobystrický, spoľahlivý, inšpiratívny, ľudskoprávny, rodovo korektný… Tieto slová charakterizujú držiteľa ceny Mladý líder 2012, Rada Slobodu z Banskej Bystrice. Ocenenie je najmä morálnym ohodnotením a zviditeľnením dobrovoľníckej práce s deťmi a mladými ľuďmi.
Odovzdávanie cien Rady mládeže Slovenska – MOST 2012 sa uskutočnilo koncom mája. V rozhovore s Radom Slobodom sa teraz môžete dozvedieť aj to, že občas nosí sukňu.
Čo všetko si „musel“ urobiť preto, aby si sa stal Mladým lídrom 2012?
Musel som byť aktívny. (Smiech). Myslím však, že nejde o to, čo som urobil. Dôležité boli stretnutia s ľuďmi, s ktorými viac alebo menej môžem niečo tvoriť v ľudskoprávnom, komunitnom alebo inom kontexte. Tie stretnutia sa nerodia vždy jednoducho, ale sú základom pre všetko ostatné. Okrem toho to, čo potrebujú rozličné projekty a aktivity, je čas a chuť. Hoci často pociťujem nedostatok času, dostatok chuti zatiaľ dokáže spôsobiť, že výsledky sú fajn.
Čo pre teba toto ocenenie znamená?
Všetci a všetky potrebujeme spätnú väzbu k tomu, čo robíme, pretože inak len ťažko možno posúvať seba samého a aktivity, ktorým venujete svoj čas, ďalej. Je to pre mňa jedinečná spätná väzba, ktorej sa teším a vnímam ju ako záväzok pre ďalšie obdobie. A preberanie bolo aj miernym opustením komfortnej zóny (ďakovná reč bola v podobe gestikulácie), v ktorej si ľudia radi pohovejú. Okrem toho je to signál, že aspoň niečo z mojich aktivít nejakým spôsobom zanechalo odkaz, ktorý prežil záver aktivity, či už to bolo na blogu, u ľudí alebo kdekoľvek inde. Ono, niekedy môže byť obdobné „prežitie“ len bublina. Bublinám sa snažím vyhýbať.
Máš naozaj množstvo rôznych aktivít. Môžeš spomenúť aspoň niektoré z nich?
Veľmi rád pomáham v kultúrnom centre Záhrada a v Komunitnom centre Sásová. To sú jedinečné miesta, kde sa dejú skvelé veci a nájdete tam kopu zaujímavých ľudí. Moja pomoc má rôznu formu, ale asi najlepším príkladom sú dva projekty, jeden pomerne veľký Týka sa nás to! a druhý menší, lokálny Aktivizuj komunitne!. Oba boli podporené cez Mládež v akcii, čo je program Európskej únie a teda na aktivity budú aj určité zdroje, bez ktorých to jednoducho nejde. Teším sa na rozvoj novej spolupráce s Kotvou, ktorej by som rád venoval čas a prepojil to na aktivity v rámci TERNYPE, čo je medzinárodná sieť rómskych mládežníckych organizácií. Veľmi blízko toho je aj KIWI, neformálna skupina rozbiehajúca Živú knižnicu v Banskej Bystrici. A pár ďalších vecí.
Ktorá ti je najbližšia, resp. čomu sa v poslednom čase tak najviac venuješ – a baví ťa to?
Ťažko povedať, čo mi je najbližšie. Moje aktivity začali ľudskými právami a túto tému treba do určitej miery hľadať za všetkým, čo robím. V poslednom čase ma veľmi bavili Živé knižnice, podujatie Záhrada v akcii, ale aj pomoc pri propagácii malých knižničiek zadarmo, čo je iniciatíva, ktorá sa mi veľmi pozdáva.
Pokiaľ viem, angažuješ sa aj v iniciatíve na obnovu banskobystrického amfiteátra. Aká je tvoja predstava o jeho ďalšom fungovaní?
Veľmi si vážim možnosť zapojiť sa do iniciatívy Ľudí spájať je umenie, neformálnej skupiny, ktorá sa usiluje o revitalizáciu amfiteátra, napriek tomu, že v Banskej Bystrici takmer neexistuje úprimný záujem podporovať občianske iniciatívy, ak nemajú potenciál priniesť finančné alebo preferenčné benefity. Pre mňa je to o tom, že v niektorých prípadoch je hlas občanov a občianok to posledné, čo delí našich zastupiteľov od rozhodnutí, ktoré nie sú vo verejnom záujme. Amfiteáter môže mať mnoho využití, najmä však kultúrne a spoločenské. Je to však priestor, ktorého limity sú najmä v našich hlavách. Osobne by som si rád zobral deku pod pazuchu a išiel na nejaký dobrý film.
Myslím však, že tvojou prioritou je práca v Amnesty International (AI). Odkedy si členom AI a akú funkciu vykonávaš?
O funkcii by som nerád hovoril. (Smiech.) Som síce v správnej rade AI, ale to de facto znamená, že ste dobrovoľník s omnoho väčším množstvom práce a zodpovednosti. Venujem sa napríklad neformálnemu vzdelávaniu k ľudským právam, občas participujem na príprave projektov zameraných na mladých ľudí, pripravujem živé knižnice a pripravujem sa tiež na veľké medzinárodné stretnutie AI, ktoré bude v auguste. Členom AI som od roku 2009. V roku 2010 sa nám podarilo založiť v Banskej Bystrici jedinú univerzitnú skupinu Amnesty International na východ od Prahy. V Amnesty International som preto, lebo je to hnutie, ktoré sa usiluje, aby každý a každá z nás mali garantované ľudské práva. Je to idealistický cieľ, ktorého napĺňaniu, hoci aj pomalému, verím a snažím sa aspoň malou troškou k tomu prispievať.
Čo ti v rámci AI tak najviac leží na srdci?
Je toho viac, ale nedávno sme boli v Kotve, centre krízového bývania v Banskej Bystrici. Je to číry príklad ako väčšinová spoločnosť umiestni menšiny na perifériu, zatvorí za nimi bránu a toto vedomie ju upokojuje. A to je ešte Kotva tým lepším príkladom. Žijeme v rasistickej spoločnosti, ktorá neustále reprodukuje rozličné formy nenávisti voči inakosti. Toto ma štve. Aj preto sa snažím angažovať, lebo povedať si, že je v poriadku nenávisť voči Rómom, LGBTI komunite, rodovo podmienené násilie na ženách, segregácia rómskych detí v školstve, preferencia zisku pred všetkým ostatným, mentorské vystupovanie autorít voči dobrým, len „hlúpučkým“ ľudom, nie je vôbec v poriadku. Niečo tu veľmi smrdí a, žiaľ, to nevyriešime tak ako vo Viedni smrad z konských exkrementov. Kone sú predsa len vznešené tvory…
Akú činnosť vyvíja AI v Banskej Bystrici?
Banskobystrická skupina AI, teda skrátene BUS AI, je pre mňa stále pokračujúci príbeh času so skvelými ľudmi. V poslednom období sa vyprofilovali štyri oblasti, v ktorých sa dejú rozličné aktivity. Tou prvou je neformálne vzdelávanie k ľudským právam, ďalej je to umenie a ľudské práva, k tomu sa pridávajú tradičné podpisové akcie a v neposlednom rade Živé knižnice. Tiež sme pripravili projekt Letného tábora o ľudských právach, ktorý sa, verím, podarí zrealizovať.
Zaujímalo by ma, ako si vlastne dospel k tomu, že sa budeš venovať ľudským právam, komunitným centrám… atď.
Úplne na začiatku bola Olympiáda ľudských práv, čo je stredoškolská súťaž, ktorej by som spätne vyčítal prílišnú teoretickosť a občasné šaškovanie politických figúrok pri úvodných alebo záverečných prejavoch. Odhliadnuc od toho to bol prvý a silný impulz, ktorý ma priviedol k ľudským právam. Krok stať sa členom Amnesty International bol impulzom číslo dva. Posledným veľkým impulzom bola účasť na jednom medzinárodnom tréningu o umeleckom prístupe k práci s mládežou, ktorý sa odohrával v kontexte rómsko-nerómskej spolupráce mladých ľudí z celej Európy v Berlíne. Bolo to intenzívne vystúpenie z mojej konfortnej zóny. Potom sa objavil projekt 72 hodín dobrovoľníctva Rady Mládeže Slovenska, cez ktorý som dostal bližšie k iným iniciatívam ako k Záhrade, Komunitnému centru a ďalším.
Len nedávno si promoval na bakalára na Fakulte politických vied a medzinárodného práva UMB a pokračuješ v štúdiu. Vieš už, čo by si chcel robiť po skončení štúdia?
Dobrá otázka, najmä keď vysoké školy prestali byť prioritne vzdelávacou inštitúciou a dnes skôr udržujú niekoľko tisíc mladých ľudí päť rokov mimo pracovného trhu, čím aspoň ako tak ventilujú sociálne napätie zapríčinené nedostatkom práce a teda aj prostriedkov pre dôstojný život. Veľmi rád, by som jednu zo svojich dobrovoľníckych činností premenil na profesionálnu. Sám som zvedavý, ktorá to bude. Nerád by som však opustil tie ostrovčeky pozitívnej deviácie, kde sa často nachádzam.
Považuješ sa za feministu. Čo to znamená? Nosíš sukne alebo…
Sukňu občas nosím. Je to veľmi pohodlné a nerozumiem, prečo sa tomu muži bránia. (Úsmev.) Pre mňa to znamená podporovať a priamo sa angažovať za rovnoprávnosť nielen čo sa týka možností ale aj výsledku. Emancipácia sa nekončí na mieste, kde „pán tvorstva“, teda muž povie, že ženy majú rovnaké možnosti a práva. To, voči čomu je väčšina mužov slepá, je aj to, že rodová nerovnosť má obrovské negatívne dôsledky pre mužov. Vždy, keď vám niečo, v tomto prípade „rod“, vymedzuje hranice toho, aký by ste mali byť, niečo nie je v poriadku. Žiaľ, naša spoločnosť je vo veľkom neporiadku…
