BBonline.sk (P. Farárik) | 1.11.2014

Znovuobjavili sme kanál mestskej elektrárne, poďte na potulky s BBonline.sk

Stojím na drevenom mostíku detského ihriska na Triede SNP a pozerám sa na trávu, ktorú premosťuje. Práve tadiaľto tiekol kanál odvádzajúci vodu z mestskej elektrárne. O niekoľko sto metrov ďalej sa vlieval do širokého ohybu Hrona. Veľa sa zmenilo – rieka sa vystrela, kanál sa stratil a málokto si spomenie. Vydajme sa na cestu jeho korytom, aby sme zistili, ako vyzerá dnes.

Keď čítate tento článok, ktosi pre vás vyrába elektrinu. Viete odkiaľ pochádza? Kedysi to Bystričania vedeli presne – z Mestskej elektrárne. Vzťah k elektrine bol začiatkom 20. storočia poznačený obdivom, nadšením z technologického pokroku, ktorý poskytoval, aby sa dovtedy nemožné stalo možným. Mestá sa rozsvecovali do krásy, podsvietené fontány prebúdzali nádej, že budúcnosť bude rovnako žiarivá. Zákopy prvej svetovej vojny ešte len čakali na svoje vykopanie.

mestská elektráreň_24S výrobou elektrickej energie sa pod Urpínom začalo už v roku 1895, keď firmy Siemens a Halske spustili do prevádzky malé vodné dynamo v areáli valcového mlyna na vtedajšej Kossutovej ulici (dnes je tu budova Slovenskej sporiteľne na konci Dolnej ulice). Osvetlenie budovy mlyna bolo natoľko efektné, že už onedlho sa pristúpilo aj k skúšobnému osvetleniu Dolnej ulice. Na mestskom zastupiteľstve dozrel čas na plány vybudovať samostatnú elektráreň pre potreby celého mesta. O to viac, že v roku 1896 bola úspešne spustená aj nová vodná elektráreň pri Harmaneckých papierňach.

Vybudovaním elektrárne bola mestom poverená elektrárenská spoločnosť Ganz és Társa z Budapešti.  Projekty pre výstavbu elektrárne a potrebného vodného diela v podobe privádzacieho a odvádzacieho kanála boli oficiálne schválené 27. apríla 1904. Netrvalo ani rok a už 1. marca 1905 sa v elektrárni začalo s výrobou elektrického prúdu. Okrem mesta boli elektrickým vedením na elektráreň napojené aj vtedy ešte samostatné obce Radvaň, Kráľová, Kostiviarska, Jakub, Sásová, Majer a Malachov.

V roku 1909 sa elektráreň stala majetkom mesta po tom, ako medzi ním a spoločnosťou prebehol spor kvôli vysokým cenám dodávanej elektriny. Po kúpe sa elektráreň premenovala na Mestskú a pod týmto názvom fungovala až do znárodnenia v roku 1945, keď prešla pod správu Stredoslovenských elektrární. Ich majetkom bola až do svojho zrušenia v roku 1969.

Aké stopy ostali po elektrárni v súčasnej krajine – štyridsaťpäť rokov po tom, ako voda poslednýkrát dopadla na jej turbíny? Vydajme sa korytom vodného kanála, aby sme zistili jeho prítomnosť aj na miestach, kde by to len máloktorý súčasník očakával. Celý priebeh niekdajšieho kanála v dnešnej krajine si môžete prehľadne pozrieť aj na vloženej mape nižšie.

Keď ste sa od Pamätníku SNP niekedy pozerali smerom do parku, isto ste si všimli dlhý nezastavaný priestor, ktorý sa ako široký bulvár ťahá od Námestia Slobody až k budove Štatistického úradu na konci Triedy SNP. Práve jeho stredom tiekol elektrárenský odvodňovací kanál, na ktorého brehoch vyrástlo medzi rokmi 1953 až 1965 Sídlisko. Dnes by ste ho tu hľadali márne, i keď ho máte priamo pod nohami. Po zrušení elektrárne bol prekrytý betónovými panelmi a stal sa súčasťou kanalizačného systému. Pôvodne ústil do meandru Hrona v mieste súčasného Domu kultúry. Po regulácii rieky v 70. rokoch 20. storočia končí tam, kde sa cez zimu kačky hrejú v splaškách – vo výpusti neďaleko pešieho mostu k zimnému štadiónu.

mestská elektráreň_22Na Jegorovovej ulici, tam, kam Bystričania, ktorí nebývajú v blízkosti, len ťažko zablúdia, stojí ešte aj dnes budoba bývalej Mestskej elektrárne. V súčasnosti sú v nej kancelárie Stredoslovenských elektrární. V areáli elektrárne sa voda z privádzacieho kanála zhromažďovala v zásobníku, ktorý sa nachádzal v blízkosti súčasnej budovy Inšpektorátu práce na Partizánskej ceste. Otvoreným splavom odtiaľ padala na 4,5 m nižšie položené turbíny.

V prieskume ďalšieho priebehu kanála, ktorý privádzal vodu do elektrární, pokračujeme od budovy už spomínaného Inšpektoráru práce. Smerom na východ je koryto dodnes viditeľné ako výrazná terénna zníženina zarastená vegetáciou. Tiahne sa až pod nadjazd v blízkosti Barumky. Jeho dnom vedie prekvapivo chodník. Miestami je takmer zarastený, ale predrať sa dá.

Celková dĺžka elektrárenských kanálov dosahovala viac ako 3300 m. Privádzací kanál, po ktorého dne kráčame, mal dĺžku 2,2 km. Jeho šírka na povrchu sa pohybovala od 10 do 14 m, smerom ku dnu sa zužoval na 1,5 m.  Predstavu o podobe kanála si najlepšie vytvoríme pri záhradkárskej kolónii medzi železničnou traťou Banská Bystrica – Harmanec a novopostavenou rýchlostnou cestou R1. Práve tu je dnes jeho najlepšie zachovaná časť. Skrytá pred zrakmi Bystričanov, akoby zahanbená. Okrem záhradkárov a rybárov o nej vie len málokto. Ešte nedávno – pred vybudovaním cesty R1 – dosahovala zachovaná časť kanála dĺžku viac ako 600 m. Dnes tu medzi cestami nájdeme tri kratšie, komunikáciami presekané časti, z ktorých posledná začína pri odbočke k priemyselného areálu.

K svojmu pôvodnému začiatku pri hati na niekdajšom meandri Hrona pri Šalkovej dnes už kanál nepokračuje. Zorané pole nenasvedčuje, že práve na týchto miestach bol z rieky vyvedený kanál, ktorý tvoril dejiny Banskej Bystrice. Škoda, že ostáva v zabudnutí a doteraz nebol zapísaný ani medzi pamätihodnosti mesta.

Keď budete najbližšie premýšľať nad vychádzkou, choďte sa na kanál pozrieť. Prejdite sa jeho bývalým korytom, sadnite si na jeho súčasné brehy, spýtajte sa naň miestnych záhradkárov a predierajte sa húštinami. Na to, aby sme objavovali, nemusíme chodiť ďaleko a nemusí byť ani pekne. Lebo minulosť sa vynára aj z hmly.

Priebeh kanála môžete preskúmať aj na topografickej mape z 50. rokov 20. storočia, alebo na ortofotomape z roku 1950, ktorá umožňuje porovnanie historických a súčasných snímok.

Zdroj informácií v článku:

Hronček, P. (2007): Mestská elektráreň v Banskej Bystrici a jej súčasné miesto v krajine. In k dejinám elektrotechniky na Slovensku, TU Zvolen, s. 167-178.

Fotogaléria