Je to miesto, kde sa vietor zastavuje rád. Aj vtáky tam spokojne vysedávajú a radostne skrášľujú ticho štebotom. Slnko preniká cez vetvy stromov a pohládza ľudí na lavičkách. Tajovského park v Banskej Bystrici, drobný les v meste – miesto, kde človek s potešením naruší svoju uponáhľanosť. Cez školský rok tam každodenne stretneš kopu študentov. Mnohí z nich smerujú do Katolíckeho gymnázia Štefana Moyzesa, sídliaceho hneď pri okraji parku. Bývam vedľa, takže týchto študentov pravidelne stretávam. Petra medzi nimi už však nezahliadnem. Počas veľkonočných sviatkov tento veselý pätnásťročný chlapec nechtiac vydýchol naposledy. Z mnohých strán cítim tú otázku, cítim ju ako výčitku, ako sklamanie, ako čosi nedopovedané – vo vzduchu visí otáznik a pred ním písmená, spolutvoriace jediné slovo – „prečo“.
Kde-tu sa okamžite rozprúdil tajfún hnevu ľudí, výkriky a rozsudky, prajné vinníkovi večný pobyt za mrežami väznice. Osemnásťročný mladík, ktorý Petrovi odňal život, to azda počuje až do svojho vnútra vo dne i v noci. Ak by sa aj udialo podľa starého pravidla oko za oko a zub za zub, Peťovi by to už nepomohlo.
Dnes možno jeho duša vzlieta k operencom, ktorí vysedávajú tam v parku. Možno odtiaľ s nimi pozoruje mnoho svojich spolužiakov a kamarátov, vracajúcich sa zo školy. Dnes možno jeho duša sadá vedľa svojich najbližších a túži ich pohladiť. Dnes možno jeho duša bdie s jeho priateľom Bohom a pomáha mu spravovať lásku medzi ľuďmi. Ktovie… Každopádne trocha z neho ostáva vo všetkých, 
ktorí ho poznali. Nie iba oni, ale my všetci môžeme dať Peťovmu odchodu do večnosti obrovský význam. Postačí máličko.
Udalosť, ktorá neustále vyplavuje z očí mnoho sĺz, ľuďom ubrala na úsmeve. Ak by sa na pár dní zatiahla obloha a nastala tma, zrejme by sme sa ani nečudovali. Napätie sa zdvíha od prvého momentu zlyhania dotyčného. Mnohí preklínajú, hania, obviňujú, zavrhujú. Nenávisť však plodí len nenávisť, hnev šíri hnev, zo zlých slov a činov sa takisto nič dobré neurodí. Ak obviníme neporiadnu mládež, či všetko zvalíme na výchovu, spoločnosť, poprípade aj na politiku – nič sa tým nevyrieši. Síce vinný je jednoznačne vrah, ale nie je zároveň spoluvinníkom aj nejeden z nás? Každou, aj najdrobnejšou premrhanou príležitosťou, ktorou sme kedykoľvek mohli zmeniť niečo k lepšiemu, prispievame k tomu, čo sa stalo a čo sa deje často, len v iných podobách. Na vine nie je politika, ani škola, ani rodičia, ani len tá nevychovaná mládež, ktorá v neschopnosti nájsť samého seba stráca sa v negatívnych činnostiach. Všetci sme tak trochu vinní! Zrejme mnohí z nás budú skalopevne naďalej odsudzovať hocikoho či hocičo, len a len nie seba.
Ak túžime nenechať Peťov odchod nepovšimnutý, skúsme slová hany nahradiť činmi lásky. Verím, že nech sa jeho duša teraz nachádza kdekoľvek, túži po láske a túži po tom, aby sme cez ňu menili seba a vďaka tomu menili aj svoje okolie – aby sme lásku šírili. Takto bude Peťo naďalej žiť medzi nami, takisto ako mnohí ďalší, ktorí nás podobne už opustili.
Každá smrť je zároveň odkazom – je potrebné ho ale nájsť. Pre každého to môže byť odkaz odlišný. Pri jeho lúštení sa skúsme samých seba spýtať, že „čo by som mohol urobiť? Čo by som mohol zmeniť? Ako by som mohol prispieť?“ Na všetko bude odpoveď tkvieť v láske. Prilejme jej do našej každodennosti čo i len malým úsmevom na ulici, čo i len jediným dobrým slovom, pomocou slabšiemu, zbavením sa myšlienok, ktoré šíria hnev a nenávisť. Čo zo seba vysielame, to sa nám vráti. Postačilo by, ak by sa každý z nás o to snažil aspoň pár dní, no a výsledok by sa dostavil. Verím, že okolie by sa postupne pridalo. Vlna naberá ďalšiu vlnu, tá ďalšiu, až sa napokon nahromadí jedná veľká a zmetie ostatné. Takéto vlny vznikajú aj z malých vĺn nenávisti, no podobne aj z drobných vĺn lásky. Buď nás strhne jedna alebo druhá.
Často sa trápime pre veci zbytočné – som tučná… pehavý… štrbavý… nedarí sa mi vyhrať… túžim si kúpiť hentú vec… chcem sa opiť či „zhúliť“… Ako len bezcitne to vyznie, keď si pred vnútorný pohľad postavíte Peťov odchod – akí sú len ľudia hlúpi, keď sa nestarajú o to, kde je láska, ale o ich malicherné problémy či plytké radosti. Pomyslime na to, že máme v dlaniach život, ktorý môžeme pretaviť v niečo nádherné. Pomyslime na to, že Peťo už túto možnosť nemá, ale možno dúfa, že my budeme žiť aj za neho – že budeme za neho bojovať, nevzdávať sa a postupne víťaziť. Nestrácajme sa, nerobme tie isté chyby, ale uvažujme – hľadajme lásku. Pomôžme predchádzať skratom a zlyhaniam, ktorých následkom si už Peťo cez zelenkavý park usmievavo nevykročí.
Spomeňme si aj na slová Jána Pavla II. – „Nebojte sa!“ Áno, nebojte sa! Ak v niečo veríte, nepochybujete o tom. Prečo neveriť v lásku, v jej šírenie a v lepšie zajtrajšky?
Tí, ktorí ste veriaci, všimnite si aj symboliku Peťovho narodenia i odchodu na večnosť – svetu sa ohlásil presne na sviatok sv. Cyrila a Metoda, usnul na Veľký piatok. Možno je to akýsi odkaz, že aj cez Peťa má sa v nás čo-to pohnúť. Smrť predsa neznamená koniec, ale začiatok mnohého iného.
Vo štvrtoksa v rímsko-katolíckom kostole v Starej Sásovej v Banskej Bystrici uskutočnila posledná rozlúčka s Peťom Regulim. Želám zroneným rodičom úprimnú sústrasť a dostatok energie, viery a lásky, ktorá im bude teraz potrebná viac ako kedykoľvek predtým.
„Odkiaľ máme život? Z lásky. Bez čoho by sme boli stratení? Bez lásky. Čo nám pomôže všetko prekonať? Láska.“ (J. W. Goethe)
Slová z prekladu jednej z Peťových najobľúbenejších skladieb:
„Spievaj so mnou, spievaj pre roky,
spievaj pre smiech a spievaj pre slzy,
spievaj so mnou, je to len pre dnešok,
možno ťa bude zajtra dobrý Pán odnášať preč.“
(Aerosmith – Dream on)
