Quantcast

Ani sme sa nenazdali a sme uprostred týždňa… aj uprostred festivalu. Dnes dopoludnia  v Kinosále Múzea SNP zasadá detská porota. Hodnotiť bude 8 filmov a jednému z nich navrhne udeliť Cenu detskej poroty.

Aj v Škole u Filipa zasadne detská porota – majú tam Filipkáčsky Envirofilm! Dopoludnie v Divadle v Záhrade (Beniczkého dom, od 9. hod.) sa bude niesť v znamení svetelného znečistenia kozmu – premieta sa súťažný film Hľadá sa tma a beseduje sa s prvým slovenským kozmonautom Ivanom Bellom a astronómom Pavlom Rapavým.

Večerný blok súťažných filmov (od 18. hod. v kinosále Múzea SNP) a nasledujúca beseda je tematicky zameraná na environmentálne riziká a trestnú činnosť proti životnému prostrediu. V tomto bloku diváci uvidia filmy Miesto činu: Dažďový prales (Nemecko), Nábytok IKEA/Nábytok z Karélie (Nemecko) a Chutí ako kura? (Brazília). Besedy sa zúčastní špecialista Generálnej prokuratúry SR na trestné činy proti životnému prostrediu Ladislav Hanniker a aktivistka a ochranárka Katarína Šimončičová. Moderuje Zora Pauliniová.

Festival Envirofilm si vo svojom aktuálnom osemnástom ročníku zapísal do histórie rekordný počet prihlásených filmov – 179. Slovenskí autori prihlásili 31 filmov. Potešujúce je, že pod viac ako tretinu z tohto počtu (11 filmov) sa podpísali mladí nádejní filmári, dokumentaristi, scenáristi, poslucháči a absolventi banskobystrickej Akadémie umení. Troch z nich vám teraz predstavíme. Prehliadka súťažných filmov a beseda s ich autormi, študentmi banskobystrickej Akadémie umení, je na programe zajtra (od 14. hod. v Kinosále Múzea SNP).

Alžbeta Harry Gavendová a jej Strašiak

Strašiak namiesto trpaslíka v záhradke? V dedinke Opatová rozhodne áno. Dokument zachytáva tradície a mentalitu svojráznej dedinky, v ktorej sa obyvatelia rozhodli pokračovať v dedičstve svojich predkov. Ujo Ondrej, profesionálny výrobca strašiakov do poľa, nás vo filme zoznámi so svojským hasičským zborom aj ochotníckym divadlom. Vďaka filmu sa môžeme zamyslieť nad  strašiakmi, ktoré schovávame vo svojim vnútri…

Alžbeta je absolventkou Akadémie umení v Banskej Bystrici a Strašiak je jej absolventským filmom. Pochádza z Opatovej, rovnako ako jej rodičia. Ako hovorí, život jej veľmi ovplyvnili práve ľudia odtiaľ. Z Opatovej.

Ako sa vám pri nakrúcaní Strašiaka spolupracovalo s Opatovčanmi, sú dobrí herci?

Kebyže môžem, dala by som im Oscara za kolektívnu rolu! Nenatáčali so mnou ako kamaráti ale ako profesionáli… vážne. Hasiči aj divadelníci. Dodržiavali termíny, nosili si kostýmy aj hasičské uniformy… Počas natáčania boli maximálne disciplinovaní, a to dokonca aj v našej miestnej krčme. (Úsmev.)

Čím vás zaujali strašiaky?

Myšlienka urobiť film o strašiakoch sa mi skrátka len tak vkradla do hlavy. Fenomén strašiakov má mnoho metafor, sú osamelými strážcami polí v každom počasí, no tiež veselí „šašovia“, napríklad v Čarodejníkovi z krajiny Oz. Mne však evokujú skôr niečo clivé, melancholické. Trošku z tejto nálady som sa pokúsila priniesť i do dokumentu.

A čím vás zaujal ujo Ondrej?

Uja Ondreja poznám odmalička, ako aj celú jeho úžasnú rodinu. Ondrej je skvelý človek, vyrába medzi ľuďmi super náladu, je veľmi temperamentný, i keď vo filme prevláda skôr pokojnejšia časť jeho povahy. Pred kamerou bol zrazu o kúsok viac rozvážny. Ale vždy bol  za každú „zábavu“, preto nebol problém natáčať za každého počasia, v gumákoch uprostred pooraného zablateného poľa a podobne.

Ozaj, aj po opatovsky sa strašiak povie strašiak?

Gramatické okienko: V Opatovej je tendencia meniť a prispôsobovať si rôzne dvojhlásky. Smejeme sa, že máme vlastnú abecedu, kde sa nachádzajú nové slovné tvary ako dvojité L, napríklad slovo mydlo vyslovíme ako myllo, ale tiež dvojité nosové N, napríklad slovo podnos je u nás skrátka ponnos. A krátime dvojhlásky IA na dlhé Á, strašiak sa teda povie strašák.

Čo sa myslí, keď sa povie „profesionálny výrobca strašiakov“?

Myslí sa tým to, že ten človek je skrátka profík! Vo filme vidíme, že vie ako na to, vie, že najskôr musí na palicu pribiť vrece, potom ruky a naplniť vrece slamou môže až nakoniec. Ovláda všetky grify!

„Prediskutovali“ ste s ujom Ondrejom aj otázku, prečo strašiakov do poľa zvyknú obliekať do mužských šiat?

Nuž, nie je to až tak celkom pravda! Keď si dáte do vyhľadávača slovíčko strašiak, zobrazia sa vám veru rôzne „atrapy“, a to nielen mužského rodu. (Úsmev.) Osobne si ale myslím, že vždy je skôr muž ochotný vzdať sa svojich nepotrebných handier… žene sa to stane málokedy. (Úsmev.)

Robí teda ujo Ondrej aj strašiačky?

Robí strašiačky, nie je žiadny diskriminant a proti ženám nič nemá. (Úsmev.) Vo filme uvidíme zvedavú susedu, ženičku v kroji, ale tiež záhradníčku a starú pani.

Prečo by si diváci mali pozrieť vášho Strašiaka?

Divák môže popremýšľať nad svojím strašiakom, nad tým, či aj on je vyrovnaný so svojím životom tak, ako Ondrej, usmiať sa a spoznať samého seba pri pohľade na fanúšikov hokeja… Ten film proste plynie ako náš bežný život v Opatovej – nie je to žiadna separovaná dedinka na lazoch, chcela som len ukázať, že je možné udržiavať staré tradície, zapájať sa do dedinských akcií a pritom byť moderným človekom. Je to skvelé odreagovanie.

Kováčove Slameníkove zeme

Peter Kováč je tiež absolventom Akadémie umení v Banskej Bystrici a dokument Slameníkové zeme je jeho absolventským filmom. Odohráva sa na novobanských štáloch.

Štefan Wolf Slameník nie je neznámy „pojem“. Lazník – kopaničiar, kamenár… aj spisovateľ. Čo vás podnietilo nakrútiť o ňom dokument?

Vždy som inklinoval k témam silných jednotlivcov, ľudí, ktorí dokázali brať život s pokorou navzdory všetkému, čo prežili A takýmto človekom pán Wolf nepochybne je. Presne toto sú ľudia, ktorých život a názory je nutné zachytiť aj pre generácie, ktoré prídu po nás. Spoločnosť je plná duchom chudobných „osobnosti“, ktoré nám podstrkujú médiá, ale sú to práve jednoduchí ľudia ako pán Wolf, ku ktorým môžeme vzhliadať a na ktorých môžeme byť právom hrdí.

Stretnutia s ľuďmi ako je on sa zvyknú nadlho zapísať do mysle aj duše. Čím obohatil vás?

Svojou vnútornou silou, ktorú čerpal predovšetkým vo viere, ktorá ho viedla celým životom a paradoxne aj tou tvrdohlavosťou, ktorá mu pomohla vzdorovať všetkým tým nezmyselným udalostiam, ktorých bol svedkom.

Ako na vás zapôsobila príroda novobanských štálov?

Moji starí rodičia pochádzajú z neďalekého Hronského Beňadika, a tak mi je tento kraj viac ako známy a vždy som ho považoval za jeden z najkrajších kútov Slovenska. Zakvitnuté stromy a lúky posiate kvetmi, všadeprítomný spev vtákov a cvrkot cvrčkov… pre mňa je len málo miest, v ktorých je viac poetiky.

Dokázali by ste žiť ako Wolfovci?

Rodičmi aj starými rodičmi som bol odmalička životom vedený heslom modli sa a pracuj a tak vnímam tento spôsob života ako čosi prirodzené, so všetkými radosťami a starosťami, ktoré k nemu patria. A aj preto som chcel vždy ako „panelákový“ chlapec bývať na dedine. Novobanské ovocné sady, by som však vymenil za beňadické vinice a zvieratá na statku by pri mne umierali výlučne na starobu… Samozrejme, že sa o tom ľahšie rozpráva, ale verím, že si dokážem zariadiť život tak, aby neostalo len pri slovách…

Sizyfos Mareka Janičíka

Život je jedna veľká guľa, ktorú musíme tlačiť do strmého kopca. Niekto tú váhu neudrží a guľa sa skotúľa z kopca dole. Vtedy nám nezostáva nič iné, len začať odznova… Film Sizyfos je portrétom bývalého narkomana, ktorý sa stiahol z civilizácie na vidiek, aby sa v malom dome na povale venoval japonskému umeniu origami. Práve umenie je niekedy cesta ako začať odznova…

Marek Janičík je poslucháčom Fakulty dramatických umení, Katedry dokumentárnej tvorby na banskobystrickej Akadémii umení. Sizyfos je jeho prvý samostatný film

Dokument Sizyfos má štrnásť minút. Dá sa do štrnástich minút „vtesnať“ prerod narkomana na vidieckeho umelca, tvorcu origami?

Treba povedať, že Laca, hlavného protagonistu, som spoznal až po jeho prerode, navyše, po ťažkej chorobe. Vo filme som teda zobrazil Laca už po tom, ako si  uvedomil cenu života a začal žiť trochu inak ako pred pár rokmi. Lacove spomienky a najmä jeho myšlienky by stačili aj na celovečerný film, no myslím si, že tých štrnásť minút divákovi úplne stačí na to, aby Laca spoznali. Tiež som sa pri tvorbe filmu bál, aby diváka film nenudil, lebo filmov o ľuďoch, ktorí zápasili so závislosťami, je už veľmi veľa. Preto si myslím, že minutáž snímky je akurát, aj keď zobraziť niekoho život za pár minút nie je ľahké.

Čím si Laco získal váš obdiv a sympatie?

Laco je človek, ktorý potvrdzuje tvrdenie „nesúď nikoho podľa výzoru“. Popravde, keď som ho stretol po prvý krát vo vlaku, trocha som sa ho bál, náušnice na tvári, dredy, trošku roztrhané oblečenie… Ale jeho oči prezrádzajú, že je dobrý človek, ktorý sa len na malú chvíľu ocitol na šikmej ploche. Laco je veľmi inteligentný, je to neskutočný filozof a hlavne má dobré srdce. Už len to posledne menované stojí za to, aby som Laca zachytil kamerou. Ľudia s takým srdcom, aké má on, sa totiž už pomaly vytrácajú.

Nevadilo mu, že ste „narušili“ jeho samotu? Ako vás prijal?

Laco nie je sám. Má svoju rodinu, teraz dokonca aj priateľku, s ktorou je veľmi šťastný, radosť sa na nich pozerať. Je vidieť ako veľmi si váži, že má niekoho pri sebe. Vo filme sme ho však zobrazili samého, nakoľko sme chceli, aby vynikla jeho osobnosť, jeho slová. Bol som však milo prekvapený, že Laco sa nám tak dokázal otvoriť, napriek tomu, že nás skoro nepoznal. Dôveroval nám od prvej chvíle, som veľmi rád, že to aj cítiť z toho filmu.

Ako sa vám s ním spolupracovalo?

Prvý filmovací deň bol pre mňa osobne taká malá katastrofa, lebo nám chvíľu trvalo, kým sme sa so štábom a s Lacom dokázali zladiť. Na rad hlavne prišla tréma, ktorá veľa vecí pokazila, ale s odstupom času to vidím skôr pozitívne, pretože vďaka tréme by ten film nebol taký, aký je. Zistili sme totiž, že Laco sa do kamery nevedel otvoriť tak, ako to urobil, keď sa kamery vypli. Preto je vo filme použitá iba jeho výpoveď, ktorá však mala veľkú váhu. Dúfam, že divákovi nevadí, že Laco vo filme skoro nerozpráva. Zvyšok natáčania však už bol naozaj super. Za tých pár rokov, čo natáčame filmy, sa mi nikdy s nikým tak dobre nerobilo ako s Lacom. Asi aj preto, že mi Laco dal viac ako si myslel.

Venoval vám aj origami?

Origami sme vo filme použili ako symbol nádeje, a v podstate sme ich skladali s Lacom spolu, lebo ich bolo potrebné naozaj veľa. Takže po filmovačke som už origami nechcel ani vidieť. Ale doteraz nás papierové vtáčiky sprevádzajú ako propagačný materiál na festivaloch. Bol som rád, keď som sa dozvedel, že tento druh umenia pomáha ľuďom v liečebniach či v rôznych  ústavoch. Tie malé postavičky z papiera majú obrovský význam a veľkú symboliku. Myslím si, že Laco ju skvelo predstavil divákom, origami sa po tomto filme dostalo zase trošku do povedomia ľudí, a to je dobré.

Pre niekoho, ako napríklad Laca, je umenie cestou k novému začiatku. Čím je umenie pre vás?

Okrem toho, že sa umenie pomaly stáva aj mojím živobytím, je pre mňa cestou. Vďaka nej som sa dostal k ľuďom, bez ktorých si dnes neviem predstaviť svoj život. Okrem toho beriem umenie už ako súčasť svojej existencie, bez umenia by som si nevedel oddýchnuť, ale po riadnej filmovačke mám taký pocit, že ani sa poriadne unaviť. A ako tvrdia tí, čo niečo dokázali, umenie nám tiež dáva schopnosť stať sa nesmrteľným, lebo vďaka dielam, ktoré vytvoríme, máme pocit, že po nás niečo zostane, a že sme na tomto svete aspoň niečo povedali…