Zvolenské vydavateľstvo Enribook vzniklo v auguste 2016. Vlani v tomto vydavateľstve vyšlo päť kníh, v tomto roku zatiaľ dve a chystajú sa ďalšie.  

Vydavateľstvo Enribook venovalo do súťaže strhujúci historicko-romantický román Sny vo vetre a príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami Africká ruža.

Erika Jarkovská: Sny vo vetre

V roku 1804 prezident USA Jefferson zostaví expedíciu a poverí ju úlohou nájsť schodnú obchodnú cestu zo St. Louisu k pobrežiu Pacifiku. Jedným z veliteľov expedície je William Clark. Sprievodkyňou sa im stane domorodá žena Sakagawea, do ktorej sa William zamiluje. Ibaže Sakagawea je už ženou francúzskeho obchodníka a má s ním syna Jean-Baptista. Jeana v dospelosti osud spojí s nemeckým vojvodom a na istý čas sa stane jeho spoločníkom. Aj pre Jeana pripravil život osudovú lásku – krásnu Anastáziu, dcéru veliteľa zámockého pluku. Ako sa však zdá, William ani Jean nemajú príležitosť prežiť život po boku milovanej ženy. Ale je osud skutočne taký tvrdý a sú ich sny naozaj iba poletujúce vo vetre?

Pútavý príbeh sa odohráva v americkej Louisiane, vo Wyomingu aj v nemeckom kráľovstve Württemberg v rokoch 1804 – 1883. Kniha rozohráva pred čitateľom osudy hlavných hrdinov, ktorými sú skutočné dejinné postavy. Cieľom autorky však nebolo odhaľovať dejepisnú pravdu; chcela iba poukázať na to, že história mohla pokojne plynúť aj tak, ako si to dovolila napísať.

Ukážka z knihy

Indiánka sa v pevnosti neukázala celý december. William netušil, čo sa mohlo prihodiť. Premýšľal, či už neporodila. Nikde však nenatrafil ani na Francúza, preto sa domnieval, že si Charbonneau svoju účasť v expedícii rozmyslel.

Lovci a vojaci trávili väčšinu mrazivých dní v zruboch, vysedávaním pred kozubmi a bujarými rozhovormi pri víne. Ale aby predsa len úplne nezleniveli, cvičili sa v streľbe, opravovali člny, navštevovali osady a spolu s Indiánmi chytali do pascí bobry alebo lovili jelene. Vďaka ich mušketám býval lov jednoduchší a úlovok spravidla dvojnásobný, za čo si u Indiánov vyslúžili obdiv. Tí sa im odmeňovali potravinami, ale aj vlastnými ženami. Mandanovia a Hidatsovia totiž verili, že niektoré charakterové prvky sa môžu preniesť z muža na muža vtedy, ak sa obaja pomilujú s tou istou ženou.

„Sú to ich zvyky, musíme ich rešpektovať,“ zmierňoval Williamovo pobúrenie Lewis.

William naňho fľochol. Dobre vedel, ako sa vojaci v pev-nosti pelešia s Indiánkami, niekedy aj s dvomi naraz, ba vláčia sa za tým účelom aj do osád.

Ale Lewis si nevšímal jeho rozčarovanie: „Skús sa vžiť do ich zmýšľania. Sme pre nich niečo ako kúzelníci. Používame predmety, aké dosiaľ nevideli, staviame domy, poznáme tajomstvo strelného prachu. Ak by sa čo len nepatrná časť takéhoto majstrovstva preniesla na niektorého z nich, získal by obdiv a vážnosť celej osady. Kvôli tomu sú ochotní podeliť sa s nami aj o svoje ženy. Napokon, neber to tak tragicky. Čo hrozné sa stane, keď si naši muži trocha zašpásujú? Bude to prospešné pre obe strany.“

Alica Rynke: Africká ruža

Slovenskí študenti Natália, Katarína, Julka, Daniel a Martin reagujú na výzvu charitatívnej organizácie pomôcť s výučbou angličtiny v jednom z početných sirotincov v najchudobnejšej krajine sveta, Malawi. Vybavení liekmi a radami pristanú v hlavnom meste Lilongwe. Podvyživené deti, ľudia zomierajúci na choroby, predsudky a ľahostajnosť, ale aj nekonečné zúfalstvo, to je skutočnosť, s ktorou sa dennodenne stretávajú. Nič nie je také, ako očakávali. Reverend, vedúci sirotinca Home of Hope v Mchinji, požiada dievčatá o pomoc. V odľahlej osade žije vyše dvadsať detí, ktorých rodičia zomreli na AIDS. Domorodci ich odmietajú, lebo sa boja, že dedine prinesú nešťastie. Treba sa o ne postarať. Dievčatá súhlasia. Katarína však v osade ochorie na maláriu a musí sa vrátiť späť do sirotinca. Natália sa rozhodne, že ostane. Domorodci jej dajú meno Irozi – africká ruža. Je krásna a je blondína,  nevhodná kombinácia pre Afriku. Mladí ľudia to pochopia, až keď ju unesie neznámy muž. Ako sa vyvinie jej ďalší osud? Podarí sa im zachrániť ju? Vrátia sa všetci šťastne na Slovensko?

Ukážka z knihy

Katarína si všimla skupinku detí postávajúcu za náčelníkovým domom. Najstaršie nemohlo mať viac ako desať. Vyzeralo to, že sa boja priblížiť sa k ostatným. Všetky boli na kosť vychudnuté, s veľkými, nafúknutými bruškami a vypúlenými očami. Nevedela z nich odtrhnúť zrak. Pomaly sa postavila a ignorujúc nesúhlasné pohľady okolosediacich, prešla k nim. Zohla sa k malému, úplne nahému dievčatku a utrela mu soplíky rozmazané po celej tváričke. Vyzliekla si sveter, dieťa do neho zabalila a zodvihla ho na ruky. Harry k nej pribehol a dieťa jej zobral.

„Katie, tieto deti sa nesmú priblížiť k ostatným,“ zašepkal. Videl, že nerozumie prečo, tak rýchlo dodal: „Sú to siroty odkázané na milosť ostatných. Každý sa ich stráni. Ich rodičia zomreli na AIDS,“ podal dieťa jednému z dievčat a ju ťahal naspäť k ostatným.

Neverila vlastným ušiam. Naozaj to takto povedal?

Domorodci si ich prestali všímať. Otočili hlavy k ženám, ktoré znovu začali spievať a tancovať. Vytrhla sa mu a so zúrivým pohľadom sa vrátila späť k sirotám. Sadla si na zem a kývla im, aby si prisadli. Ani jedno sa však nepohlo. Nechápala takúto krutosť. Čo nemajú v sebe kúsok svedomia? Obyčajnej ľudskosti? zazerala na dedinčanov.

„Ak si náčelníka a celú dedinu rozhneváš, vôbec im tým ne-pomôžeš,“ povedal Félix, keď sa vrátil a spustil sa na zem vedľa nej. „Viem, ako to teraz znie necitlivo, ale musíš byť prešibaná, inak nič nedosiahneš. Storočné zvyky len tak ľahko nezmeníš. Počkaj, kým sa skončí uvítací ceremoniál, potom sa o ne postaráš.“

Do žrebovania o knihy Sny vo vetre a Africká ruža, ktoré vyšli v tomto roku vo vydavateľstve Enribook (www.enribook.sk), zaradíme všetkých, ktorí do pondelka 7. mája odošlú vyplnený súťažný formulár.

Súťaž je ukončená. Výherkyňu sme kontaktovali e-mailom.