Zažila toho toľko, že by to vystačilo aj na niekoľko ľudských životov. Keď jej manželovi diagnostikovali závažné ochorenie a prognózy hovorili o troch mesiacoch života, jej život sa veľmi zmenil. Na všetko zostala sama. Prebrala na seba zodpovednosť hádam za celý svet…
Jej muž sa zázračne vyliečil a rovnako aj ich dcéra, ktorá tiež bojovala o život. Ako hovorí, bolo to najmä vďaka alternatívnym postupom. Začala sa im hlbšie venovať a študovať ich. Veľké pracovné tempo a starostlivosť o druhých ju však dostali až k úplnemu vyhoreniu. Bolo to také závažné, že začala byť jasnovidná. Videla dopredu viaceré udalosti, ale nevedela im zabrániť. Mala pocit straty akejkoľvek slobody. A keď to vyzeralo, že sa konečne nadýchne, diagnostikovali jej rakovinu prsníka v štvrtom štádiu…
Príbeh s vôňou škorice
Leto 1976. Otváram oči, v izbe je pološero a tri ženy sústredene odriekajú modlitbu. Postupujú od mojej hlavy až k nohám. Potom sa opäť v tichosti presunú a všetko pokračuje odznova. Ležím na kuchynskom stole, nemám potrebu pohnúť sa alebo čokoľvek sa opýtať. Cítim, že prežívam niečo mystické. Pred pár dňami som mala štyri roky a pripravujem sa na môj prvý zázrak v živote. (Bibiana Furdíková: Madame Cannelle)
Keby knihy voňali (teda, niežeby nevoňali), kniha Madame Cannelle by voňala škoricou. Nielen kvôli tomu, že ju má v názve (la cannelle – škorica). Ale aj preto, že život jej autorky Bibiany Furdíkovej pripomína vôňu škorice… intenzívny, prenikavý, popretkávaný sladkými náhodami. Keď ju osud rozdrobí vo svojich dlaniach ako vzácne orientálne korenie, nevzdá sa. Pozbiera všetky odrobinky nádeje a upečie z nich jablkový koláč. Skutočný príbeh napísaný dojímavo, nežne a s ľahkosťou…
Bibiana Furdíková miluje život aj s jeho náladami. Manželka a matka, úspešná podnikateľka, dušou kreatívec. Žije v Brezne, na polosamote, v dome s veľkou záhradou. Už celé štvrťstoročie spolu s manželom budujú firmu, chránenú dielňu, v ktorej vyrábajú ručný papier a slovenské darčeky. Ich výrobky reprezentujú Slovensko po celom svete. Bibiana je človek, čo verí v zázraky. Kniha Madame Cannelle je vlastne jej život. Je to príbeh, ktorý vám srdce zlomí aj poteší, rozosmeje vás aj rozplače, ale najmä naplní nádejou…
Čo vás podnietilo napísať knihu Madame Cannelle?
Roky ma priateľky nabádali, aby som niečo napísala. Som rozprávačka príbehov, ktoré ľudia radi počúvajú. Tým najbližším, ktorí príbehy so mnou aj žili, sa zdalo, že sa dejú preto, aby sa o nich dozvedel svet. Ale pre písanie som sa rozhodla až potom, ako som dostala ponuku od Anetky Orolínovej na editovanie. Ešte v ten večer som napísala prvé strany. Asi som už len čakala na posledný impulz a keď prišiel, nezaváhala som.
Je niečo, čo sa do knihy nedostalo, čo ste si nechali len pre seba?
Áno, sú také veci. Ale z hľadiska príbehu sú nepodstatné. Počas písania som neopravila jedinú vetu ani slovo. Všetko išlo úplne ľahko, vôbec som nerozmýšľala nad tým, ako bude kniha pokračovať. Každý deň som si sadla k počítaču a večer som bola ako prázdna nádoba. Nezostalo vo mne nič nevypovedané a myslela som si, že ďalší deň už nebudem vedieť pokračovať. Ráno som sa budila s celými poskladanými vetami v hlave, ktoré bolo treba už len naťukať do klávesnice. Teraz, keď je kniha vytlačená, si spomínam na množstvo vecí, priateľom chýbajú niektoré zážitky, ale keby som k tomu pristúpila s iným nastavením, kniha by určite presiahla aj tisíc strán a možno by ľudí aj nudila.
Ako dieťa ste strávili veľa času na Kysuciach. S tromi ženami. Čo vás tie ženy (ne)naučili?
Naučili ma prijatiu, že život sa berie taký, aký je, nešomre sa naň. Je úplne dokonalý, so všetkým, čo prináša. A nenaučili ma poriadku. Som príšerná bordelárka. Poriadok milujem, len ho neviem udržať.
A čo vás (ne)naučila učiteľka, podľa vás prvý človek, čo vás nemal rád?
Nemôžem povedať, že ma to nenaučila ona, ale ja som sa pri nej nenaučila čítať. Keď som pred ňou čítala, koktala som a nedokázala som poskladať písmenká do slov. Keď ma prestala učiť, čítanie sa stalo mojou najmilšou činnosťou. Už ako malá som s baterkou pod perinou pri dobrej knihe neraz prebdela celú noc.
Máte dar čítať aj v ľuďoch, snívajú sa vám sny, ktoré sa plnia. Viete viac, ako ostatní tušia. S tým asi nie je ľahké žiť.
Kým som pochopila, že je to dar, chvíľu to trvalo. Dokonca to veľmi ovplyvňovalo aj náš rodinný život. Jedno obdobie sa ma muž každé ráno s panikou v hlase pýtal: Tak ako, snívalo sa „nám,“ dnes niečo? Nevedela som s tým pracovať a veľmi to ovplyvňovalo moje každodenné fungovanie.
Zlého ste prežili viac ako ktokoľvek iný, tragédie, choroby, straty, sklamania… Píšete o tom však s akousi ľahkosťou, akoby prekonať to všetko bolo jednoduché. Kde beriete tú silu?
Asi v uvedomení, že život je stále v pohybe a situácia sa za chvíľu môže zmeniť. Len ju nesmiem zastaviť tým, že sa napasujem do role obete, musím ju nechať mnou prejsť. A neprestať pritom dýchať. Dovoliť si byť smutná, keď je to potrebné a rovnako si vychutnať aj radosť.
Pri čítaní Madame Cannelle si človek poplače, no aj sa zasmeje. Zmysel pre humor vám rozhodne nechýba. Po kom ste ho zdedili?
Humor má celá moja rodina zapísaný v DNA! Niektoré gény nie sú úplne v poriadku, to už mám potvrdené aj na papieri, ale tento s vtipom sa generáciami ešte posilnil. Vidím to na mojej dcére, s ktorou v srandičkách ledva udržím krok.
Na druhej strane, smútok, ako spomínate v knihe, má rôzne formy. Aké formy smútenia tolerujete?
Už viem, že foriem smútku je veľa a tolerujem všetky. Smútok má rôzne fázy, ktorými musíme prejsť všetci. Od odmietania, cez zlosť až po prijatie. Tempo nie je u každého rovnaké, je dobré si to uvedomovať.
Je niečo, čo odmietate tolerovať?
Veci, ktoré odmietam, sa snažím nepúšťať si do života, rovnako ako ľudí, a preto v poslednom čase s tolerantnosťou veľký problém nemám.
Priznávate, že ste veľmi empatická. No aj empatia by mala mať svoje hranice. Vy ich máte?
Už nemám nutkavú potrebu zachraňovať celý svet, pre ktorú som si hranice nikdy nenastavila. Teraz je mojou hranicou domov, kde žijem. Je to moja bublina, z ktorej nemusím vyjsť, keď som unavená, a ani do nej nikoho pustiť. A pomoc už neponúkam každému, kto ide okolo, len ľuďom, ktorí o ňu naozaj stoja a potrebujú ju.
Nasávate do seba pocity iných ľudí, čo je iste aj únavné. Ako sa dá proti tomu brániť?
Tráviť veľa času sama so sebou. To som si predtým nikdy nedovolila. Som si sama sebe najlepšou priateľkou. Celkom si spolu rozumieme, aj sa zasmejeme, aj mi vie dobre prehovoriť do duše.
Spomínali sme už vaše sny. Čo sa vám naposledy snívalo… a splnilo?
Sníval sa mi varovný sen s rodinou môjho priateľa. Ráno som mu obsah sna zatelefonovala, ale nechcela som šíriť paniku. Ohromilo ma, keď mi povedal, že sa to snívalo aj jemu. Bolo to len potvrdenie, že situácii, v ktorej sa nachádzajú, treba venovať zvýšenú pozornosť. Venovali jej ju a všetko dobre dopadlo.
Aj škoricový sirup sa vám raz prisnil… To preto Madame Cannelle, čiže pani Škoricová?
Slovo madam nesie so sebou punc dôstojnosti, o ktorej sa mi raz prisnilo. V tom dne som videla, aká je dôstojnosť dôležitá. A škorica? Okrem toho, že má veľa zdravotných benefitov, dokáže dať každému pokrmu svojské čaro… Rovnako ako dokáže dať dobrá kniha čaro krásnemu pohodovému dňu.
Už ako dieťa ste odmietali lieky a aj neskôr ste uprednostňovali alternatívnu liečbu. No keď ste vážne ochoreli, pomohla vám klasická medicína. Ako sa na to pozeráte teraz?
Môžem hovoriť len za seba. Videla som, aké dokáže alternatívna medicína urobiť zázraky, ale videla som aj jej obmedzenia. Myslím, že cesta je v spájaní a nie v odmietaní niektorej z ciest.
Mám pocit, že ako ženy sme niečo v boji za rovnoprávnosť pokašľali… konštatujete v knihe. Čo tým myslíte?
Tak veľmi sme svetu chceli ukázať, že si miesto v spoločnosti, ktorá ženy roky utláčala, zastaneme, že sme sa začali spoliehať len na seba. Naučili sme sa robiť úplne všetko. Mužov prakticky nepotrebujeme. A poniektorí muži sa novému svetu aj veľmi radi prispôsobili, ale mám pocit, že nie sú šťastní a ani ženy nie sú spokojné… Keď sa u mňa v terapii dostanú hlboko do svojho vnútra, väčšina z nich povie, že túžia, aby sa o nich niekto postaral. Nie sú to zlatokopky, ktoré nechcú pracovať, sú to obyčajné ženy, ktoré potrebujú, aby sa mali v živote o koho oprieť. Ale, samozrejme, každá z nás si tu prišla naplniť nejaké svoje poslanie a zažiť niečo iné a treba to rešpektovať. Určite by som si nedovolila to paušalizovať.
Páči sa mi vaša úvaha, že ľudia zabudli len tak sedieť a pozerať do blba. Alebo aj otázka, kam sa podeli lavičky spred domu. Vy máte lavičku pred domom?
Áno, je pred vstupom na náš pozemok a dokonca som k nej dala oznam, že je tam pre všetkých, ktorí si potrebujú oddýchnuť, alebo len tak sa stíšiť. Kvôli stromom v záhrade na ňu nemám výhľad, ale moja zlatá suseda ma informuje, že ľudia si na nej naozaj posedia a hlási mi počty. Veľmi sa z toho obe tešíme. A šikovný umelec Riško Boháč mi navrhol aj maličkú kaplnku. Napísali sme na ňu posolstvo zo zjavenia v Litmanovej: Pane, odovzdávam ti svoju minulosť, vkladám ti do rúk svoju budúcnosť a ďakujem ti za dnešok, ktorý mi dávaš… Možno tie slová niekomu pomôžu v situácii, keď je najlepšie neriešiť, ale spoľahnúť sa.
Ukážka z knihy
Stále musím chodiť do práce. Nikto si nevie predstaviť, že by ma mohol niekto nahradiť. A ja plačem. Prosím muža, že aj keď prácu milujem, už v nej nemôžem ďalej pokračovať. To nejde, hovorí mi. Veď firma, to si ty! Čo by sme tam ostatní rovili?! Závisí odo mňa živobytie toľkých ľudí, aj našej rodiny, že ani ja sama z toho nedokážem vycúvať.
Celé noci mám pocit, že moja duša vyletela z tela a ja zatváram oči a zaspávam s hrôzou, že zomieram. Som vtedy úplne odovzdaná a už nič necítim. Ráno sa budím sklamaná, že ešte stále žijem a musím odznova prežívať každodenné peklo.
Nie, neľutujte ma.
Nikto mi predsa nedržal pištoľ pri hlave a k ničomu ma nenútil. Takto to vyzerá, keď sa človek nemá dostatočne rád. Napriek tomu, že rozhodujem o všetkom, nerozhodujem sa za seba.
Súťaž
Do súťaže o knihu Madame Cannelle (Bibiana Furdíková – atelierik duše, 2021) sa môžete zapojiť do piatka 13. augusta 2021 (do polnoci) na Facebooku BBonline.sk. Knihu pošleme dvom vyžrebovaným výhercom alebo výherkyniam.
