Quantcast

Je utorok ráno, na zamračenej oblohe sa začínajú objavovať náznaky slnečných lúčov. Blížiac sa smerom k útrobám Štiavničiek letmo pozerám na hodinky, je pol deviatej. Pri vchode ma už čaká tréner vojakov, ktorého tvár zdobí úsmev. Cestou po schodoch prehodíme pár slov, následne vchádzame do zasadačky, kde začíname spoločný rozhovor. Spomínanie na hráčske časy striedajú slová o trénerskej kariére, postupne sa dostávame aj k rozprávaniu o súkromí. Viac nám už povie samotný tréner Dukly Banská Bystrica, Štefan Zaťko.

Spomienky na aktívnu futbalovú kariéru

 Zaspomínajte si na obdobie prvých dotykov s futbalovou loptou…

Prvopočiatky v detskom veku boli krásne. Vtedy bola úplne iná doba. Nechcem tým povedať, že som už starý, ale v tom období deti takmer od rána do večera športovali. Okrem školských povinností sme totiž nemali žiadne iné a mohli sme sa venovať pohybovým hrám. Na toto obdobie spomínam dodnes veľmi rád.

V ktorých mužstvách ste počas kariéry pôsobili?

Vyrastal som v Novákoch, kde som do štrnástich rokov hrával v mládežníckych kategóriách. Neskôr som odišiel študovať do Bratislavy, kde som hrával v rezerve Interu a chvíľu aj Matadore Bratislava, kde som prvýkrát prišiel do kontaktu s “dospeláckym“ futbalom. Následne som narukoval na vojnu a pôsobil som v Dukle Prešov a Kroměříž. Kariéru som naštartoval v tříneckých železiarňach, kde som hrával druhú českú ligu. Po návrate na Slovensko som pôsobil v Považskej Bystrici, kde sa nám po troch rokoch podarilo postúpiť do prvej federálnej ligy, čo bolo vrcholom mojej aktívnej kariéry.

Aký najväčší úspech ste v pozícii hráča dosiahli?

Boli dva, oba sú späté s Považskou Bystricou. Mimoriadnym úspechom bolo, keď sme, ako som už spomínal, postúpili do federálnej ligy. Druhým zasa to, že sme sa prebojovali do finále Slovenského pohára, kde sme síce prehrali so Slovanom, ale aj napriek tomu patrí tento zápas k lepšiemu, čo som vo svojej kariére zažil.

Z hráčskej paluby ku kormidlu tímu

Keď ste zavesili kopačky na klinec, neuvažovali ste nad inou možnosťou, ako byť trénerom?

Po skončení kariéry som bol tak silno spätý s futbalom, že som si nevedel predstaviť pôsobenie v inej sfére. Postupom času, hlavne dôsledkom viacerých sklamaní v tom, ako to v slovenskom futbale funguje, som začal inklinovať k iným veciam a trochu som sa venoval podnikaniu. Po čase sklamania preboleli a ja som znova dostal chuť venovať sa vrcholovému futbalu, hoci paradoxne, v tom čase, na amatérskej úrovni v Dolnej Ždani. Klub bol a aj je finančne zabezpečený, profesionálne riadený a práve tam ma futbal začal baviť. Som nesmierne rád, že som dostal od Dukly možnosť pracovať pri mužstve pôsobiacom v najvyššej lige.

Odkoučovali ste množstvo zápasov. Avšak, určite sa nájde taký, na ktorý sa proste nezabúda…

Paradoxne sú dva a každý čitateľ bude aj sám vedieť, ktorý prečo. (úsmev) Prvým bol zápas Pohára UEFA, kedy som s Púchovom remizoval v Trnave s Barcelonou. No a pamätným je aj odveta na Nou Campe, kde sme prehrali vysoko 8:0

Každý tréner je pre mužstvo aj psychológom. Ako sa s touto rolou stotožňujete?

To, či túto úlohu zvládam, by asi mali posúdiť samotní hráči a moji kolegovia. Byť psychológom je náročné, vyžaduje si to individuálny prístup. Vychádzajúc z mojej výchovy a charakteru mi nie je blízke robiť nepopulárne rozhodnutia a vysvetľovať niekomu, prečo nie som spokojný, alebo s ním ďalej nemôžem spolupracovať. Tieto veci sa mi nehovoria ľahko, avšak z profesionálneho hľadiska to občas musím urobiť. Určite však nepoužívam intrigy alebo reči poza chrbát. Ja si ľudí vážim a z tohto dôvodu, aj keď mi to nie je vlastné, hovorím im pravdu do očí.

Futbalom doslova žijete. V hodnotovom rebríčku ho asi radíte veľmi vysoko…

Patrí na špičku mojich záujmov. Samozrejme, čo sa života týka, na prvom mieste je zdravie a šťastie. Nielen ľudí mne blízkych, ale aj v širšom rozmedzí. Futbal má však nezastupiteľné miesto a v hierarchii hodnôt je naozaj takmer najvyššie.

S hodnotami úzko súvisí aj životná filozofia. O čo sa vo svojom živote snažíte?

Snažím sa správať k ľuďom tak, aby zo mňa mali dobrý pocit aj vtedy, ak tu už napríklad zajtra nebudem.

Život v metropole stredného Slovenska

V Banskej Bystrici ste od novembra. Viete sa už bez problémov orientovať?

Priznám sa, ešte aj dnes sa musím opýtať, keď hľadám nejakú inštitúciu. (smiech) Mesto veľmi nepoznám. Cestou zo štadióna často prechádzam cez “Európu“, nakoľko sa snažím chodiť pešo do bytu. Párkrát sa mi podarilo byť aj na pešej zóne, ktorá je veľmi krásna.

Cítite sa v našom meste dobre?

Áno, cítim sa tu príjemne. Mesto je pekne posadené do prírody, je tu dostatočné športové vyžitie. Hoci po kultúrnej stránke som ešte nič neabsolvoval, verím, že aj kultúrno- spoločenské vyžitie je na dobrej úrovni. Už teraz sa veľmi teším na vianočné trhy a atmosféru, ktorá tam panuje, nakoľko som si ju vlani neužil. Dúfam, že tento rok to napravím. Teda, ak sa nám bude dariť a budem vtedy ešte stále trénerom Dukly. (úsmev)

Je aj niečo, čo Vám chýba?

Na úrovni mesta jednoznačne športoviská. Z môjho pohľadu hlavne futbalové ihriská pre deti a mládež. Naše deti vyrastajú na nedôstojných terénoch. Keď vidím, ako sa deti v lete naháňajú na umelej tráve, vždy mi z toho pohľadu až srdce zaplače.

Voľného času asi veľa nemáte. Ak sa však nejaký nájde, ako ho trávite?

Nemôžem povedať, že idem do kina, na kávu, alebo sa s niekým stretnem. Vždy záleží podľa situácie a vyťaženia. Ak sa potrebujem nad niečím zamyslieť, chcem byť sám. Sadnem na bicykel, idem si zabehať alebo zacvičiť. Občas si prečítam knihu a odborný časopis. Inokedy zasa naopak, vyhľadávam spoločnosť svojich dobrých známych, ktorých som si tu našiel. Stretnem sa s nimi, zájdeme na obed, na kávu… Ak si chcem poriadne oddýchnuť, tak idem na futbal nižšej súťaže. (úsmev)

Nie ste len trénerom, ale aj manželom. Ako sa to dá časovo skĺbiť?

Ja to tak trochu obraciam na srandu. Čo sa týka vzťahu mojej manželky a futbalu, vyriešil som to hneď na začiatku a myslím si, že aj definitívne. (úsmev) Ženil som sa ako aktívny hráč, svadbu sme mali v piatok, deň pred majstrovským zápasom. Trvala tak do jedenástej, potom sme odišli domov a na druhý deň som ju so sebou zobral na zápas. Odvtedy futbal “nemusí“ a čo sa týka nášho spoločného záujmu o šport, je doslova vymaľované. (smiech)

Máte dvoch synov. Aký je ich vzťah k futbalu?

Futbalom žijú, spolu ho aj rozoberáme. Starší syn hrával aj na vyššej úrovni, určitý čas aktívne, ten mladší je skôr teoretik, ktorého baví sledovať zápasy v televízii. Ani jeden však nenaštartoval hviezdnu kariéru. Asi toho talentu zdedili málo. (smiech)