Quantcast

„Stoj! Stój!“ bežal popri autobuse a mával na šoféra. Ten si ho všimol, ale nemienil zastaviť. Ukázal mu palcom za seba, čím chcel povedať, že pôjde aj ďalší spoj.

„Dočerta! Bodaj ťa!“ zúril Čulo. Vysoký, štíhly, s havraními vlasmi a očami, v ktorých nevieš, či bdie detská zvedavosť alebo mužská bezočivosť.

Nestihol prestúpiť. Vedel, že najbližšie mu čosi pôjde až o dve hodiny. Príliv myšlienok mu hneď vyplavil riešenie, ale vzápätí sa stalo zamietnutým. Stopovať v takom lejaku nemieni. Na sebe mal požičaný oblek, v rukách zabalený dar a voňavú kyticu.

„Som ja ale smoliar,“ dal bodku za hlbokým výdychom, keď sa usadil na staničnej lavičke. Sledoval rozbehnutý prúd vody čistiaci cestu a myslel na to, že má opäť čierny deň. Predvčerom sa mu pokazilo auto, ktorým mal cestovať. Včera sa pohádal a rozišiel so svojím dievčaťom, ktoré ho malo sprevádzať. Dnes mu ušiel autobus, na ktorý mal prestúpiť, aby to stihol.

„Občas je dobré neponáhľať sa a zmeškať. Nech už ťa to stojí čokoľvek,“ hovorieval mu vždy strýko, sčítaný a vyrovnaný muž. Jeho slová sa mu vynorili v mysli, ale na povzbudenie mu to teraz nestačilo.

„To všetko ten autobusár! Stíhal som to! Mohol zastaviť!“ krútil hlavou a v krvi mu vrela zlosť. V duchu neprial šoférovi nič dobré. Kamarát sa na jeho účasť na svadobnom obrade spoliehal. Poznali sa krátku dobu, ale Čulo vedel, že toto priateľstvo mu dáva viac ako mnohé dlhoročné kamarátstva. Cenil si ho. Teraz tam dôjde neskoro, sám a celý spustnutý od sklamania.

„Keď sa darí, tak sa darí,“ poznamenal si potichu a odlupoval zo staničnej lavičky starú červenú farbu.

„To je ale čas!“ vyriekla udychčaná dievčina. Keď pred chvíľou dorazil jej autobus, vystúpila z neho rovno do dažďovej sprchy.

„Nemáš uterák, fén alebo trik, ktorým ma premiestniš kamsi na letnú pláž?“ spýtala sa malá ryšavá dievčina. Usmiala sa veľkými očami, vycerila biele zuby a pehy, ktoré jej zdobili tvár, akoby chceli preskočiť z jej líc na Čulove, aby na ne preniesli trocha z jej úsmevu. Chvíľu sa na ňu zadíval, aby sa uistil, že to nie je nejaký prelud, ale skutočný človek.

„Asi ťa sklamem. Mám pocit, že už nemám ani seba,“ Čulo cez slová zo seba vytriasol aj čo-to z jeho sklamania.

„Som Krista! Teba volajú kôpka nešťastia či sa chystáš na pohreb?“ podala mu ruku a potriasla ňou.

„Volajú ma Čulo. Chystal som sa na svadbu, ale ušiel mi bus. Stíhal som ho, no zrejme som nebol šoférov typ, tak mi nezastavil. Bodaj ho tam! Navyše mám teraz také čierne dni. Frajerka ma nechala, auto sa mi pokazilo, obrad nestíham…“ znova mu krv zovrela hnevom a bezradnosťou.

„Pozri, ja mám pocit, že celý život nestíham nastúpiť do správneho spoja. Som zameškaná celkovo. A vidíš, netrápim sa. Už dávno nie. Pozri, aj teraz som zmokla a je mi to jedno. Mám chuť tancovať. Takto!“ Krista vybehla do dažďa a začala sa ladne vznášať ako baletka. Čulovi sa opäť zazdalo, že má vidiny. Pomyslel si, že toto bláznivé stvorenie je určite víla z iného sveta, ktorá čoskoro zmizne a on sa prebudí na tej ošarpanej červenej lavičke.

„Brrr! Ešte že je leto a mám vo vaku iné šaty,“ priskočila spokojná späť.

Zašli na čaj s rumom do staničného bufetu. Na záchode sa Krista prezliekla do ľahkých letných šiat. Vyzerala ako po sprche – mokré ryšovlasy, roztečené oči, šaty pripomínajúce nočnú košieľku. Seklo jej to. Rozprávali sa a pozorovali ľudské zameškané prípady, ktoré tvorili každodenný inventár staničného bufetu.

„Počuj, poď so mnou na tú svadbu! Oslavu stále stíhame,“ vyriekol nečakane.

„Robíš si žarty?“ zapichla do neho prekvapené oči.

„Nie, úplne vážne,“ odvetil pokojným tónom Čulo.

Nastalo dlhé ticho. Krista kývala hlavou, čím naznačovala svoje nie. Uvažovala. A potom sa rozhodla, že tam s ním pôjde.

Autobus, ktorý Čulovi ušiel, sa v hustom daždi zrazil s protiidúcim kamiónom a niekoľko ľudí sa ťažko zranilo. Mal šťastie, že mu šofér vtedy nezastavil. S Kristou tvorili najživší pár svadby.