Je ako živé striebro. Jeden deň ju vidíte maľovať dlažbu v Krížnej ulici, na ďalší organizuje zbierku pre tých, čo to potrebujú, potom zas behá s farbami po parku či okolo sásovského vodojemu.

farebna-ulickaDiana Javorčíková. Je neprehliadnuteľná. Sála z nej pozitívna energia, evokuje dobrú náladu, nešetrí úsmevom. Možno ju poznáte skôr pod menom Vigašová. Stretnúť sa s ňou môžete na rôznych dobrovoľníckych akciách v meste, v komunitných centrách, na športoviskách. Narodila sa, vyrastala a žije v Banskej Bystrici. V meste, ktoré miluje a nevymenila by ho za žiadne iné. Pre svoje mesto „vymyslela“ aj podujatie s názvom Bystrická hodinka. Ale to zrejme viete. Rovnako ako to, že s občianskym združením Banskobystrický okrášľovací spolok, ktorého je predsedníčkou, iniciovala maľovanie dlažby v Krížnej ulici, zábradlia na moste ponad Hron a na Ďumbierskej ulici, či úpravu a skrášlenie prostredia vodojemu na sídlisku Rudlová-Sásová, ale tiež charitatívnu zbierku pre Krízové centrum Dom sv. Alžbety a mnohé ďalšie akcie, ktorých výpočet by bol naozaj dlhý. Všetky tieto podujatia, akcie, iniciatívy spája jedno – dobrovoľníctvo. A to je Dianin „koníček“.

Dianou Javorčíkovou vás dnes zoznámime aj trochu inak, ako z tej verejne známej stránky. Zaspomíname si s ňou na jej detstvo a hovoriť budeme aj o ľuďoch, ktorí ju formovali a vychovali z nej človeka s veľkým srdcom. Na začiatok, len aby ste vedeli, má rada leto, všetky odtiene modrej farby, šúľance, rezance, cestoviny, koláče a z nápojov jej najviac chutí voda. Jej obľúbeným kvetom je pluméria, stromom lipa, krajinou Slovensko, mestom, ako sme už spomenuli, Banská Bystrica a citátom: Nepresnívaj svoj život, ale preži svoje sny…

S čím sa spájajú vaše najkrajšie spomienky na detstvo?

Žili sme v rodinnom dome so starkou a tetou. Znamenalo to denný kontakt so starkou, ktorej sme pomáhali na záhrade, chodili spolu do obchodu, polievali kvietky, piekli… Keď musela mama ísť po materskej do práce, starká s nami chodila do školy aj k doktorke. Veľa sme cestovali, v zime sme chodili lyžovať, v lete k moru. Nemali sme satelit ani video, dokonca ani telefón, no s rodičmi a sestrou sme pochodili celé Slovensko a neskôr sme cestovali aj do zahraničia. Druhých „starkovcov“ sme mali tiež v Banskej Bystrici, takže sme prázdninovali v rámci mesta. Vždy tak dva, tri týždne. So starkým sme chodievali na pŕhľavu a trávu pre sliepky a keď poobede driemal, zapletali sme mu vrkôčiky z posledných pár vlasov. Starká nám zatiaľ vždy pripravila chlebík hrubý asi päť centimetrov, nahrubo natretý maslom a medom a k tomu malinovku citrus. Popritom nám hrali platne s rozprávkami alebo s Beatles a ABBou. Starká bola veľká dáma, mala neskutočne veľa čižiem a kabátov, tiež kožuchov a kabeliek. S tými sme sa hrávali. Raz sme jej postrihali plesové šaty na šatôčky pre bábiky. Samozrejmosťou boli hrubé pančušky na hlave so zapletenými „nohami“ – akože princeznovská parochňa. Každá princezná predsa musí mať vlasy až po pás… Sú to krásne spomienky.

Hovorili ste si v detstve – chcem byť ako moja mama, otec… V čom sú vaši rodičia výnimoční?

svadba-diana-s_rodicmiObidvaja rodičia robili „na lesoch“, vďaka čomu sme boli celé víkendy v lese. Rozhodne viac som túžila byť učiteľkou, ako tým, čo robia moji rodičia, čo sa mi ale nesplnilo. Učiteľkou je však moja sestra, ktorá takýto sen nemala… Na mame si vážim jej obetavosť, starostlivosť a súcit s inými. Otec je zas rozhodný. S obidvomi bola vždy sranda. Výnimoční sú napríklad ale aj v tom, že mama pochádza zo strany svojej mamy zo zemianskych kruhov a otec je zas z richtárskej Vigašovskej rodiny z Rudlovej. Otec, keďže je lesník, býval často preč,  a cez víkendy chodieval na brigády do hory alebo na poľovačky. Vtedy som si povedala, že si nikdy nenájdem muža poľovníka, ktorý bude stále preč z domu. Tak som si našla rybára…

V čase dospievania zvyknú rodičia deťom dávať „rady do života“. V čom ste im po čase dali za pravdu?

Rodičia nás vždy viedli k vzdelaniu, zodpovednosti a disciplíne. Obe, sestra aj ja, sme sa dobre učili a poslúchali sme. Možno aj preto, že otec sa nám často zo srandy „vyhrážal“, že pokiaľ sa nebudeme dobre učiť, budeme črevá „šlemovať“. Dokonca nás zobral na exkurziu do podniku, kde to ženy robili a veru, bola to makačka vo veľmi nehostinnom prostredí.

Na koho ste sa podali?

Na oboch. Fyzicky aj duševne. Vysoká som po Vigašovcoch, ale do tváre som celá mama za mlada. Po nej som dobrosrdečná a empatická, až naivná, aj ona by sa najradšej rozdala pre druhých… a potom sama nič nemá. Rovnako ako ja. Po otcovi som netrpezlivá, ale aktívna a bažím po vedomostiach. Mama nás viedla aj k hudbe. Pri varení nám púšťala kazety, napríklad Dr. Albana, a my sme v kuchyni tancovali. Zlé vlastnosti nemenujem, aby som ich neurazila… A som blondína po starých mamách, lebo okrem nich sú v našej rodine všetci tmavovlasí.

Ste mladšia alebo staršia ako sestra?

Daniela je staršia o štyri roky. Je doktorka geografie a žije so svojou rodinou pri Bratislave.

Čo robievate vo svojom voľnom čase – ak teda nejaký voľný čas máte?

ochrankyna-zvieratZatiaľ si ho dokážem vytvoriť, pretože s manželom nemáme deti. Naplno využívam každú minútu dňa, takže tá hodinka, dve sa vždy nájdu. Napríklad každé ráno cvičím jogu. Dokonalým oddychom sú pre mňa prechádzky v prírode, rada lyžujem, v lete behám. A veľa čítam, pretože bažím po informáciách a hnevá ma, keď niečo neviem. Rada tiež skúšam zdravé recepty, aj keď si o mne všetci myslia, že neviem variť. Jednou z mojich najväčších vášní je cestovanie a turistika. Na druhej strane som veľmi spoločenská, mám rada „kávičkovanie“ s kamarátkami, a rada sa aj potáram po bystrických podnikoch či diskotékach. Je to rôznorodé, čo bude asi tými blížencami vo mne.

Aha… narodená ste v znamení blížencov?

Áno, narodila som sa v júni 1986 a odmalička žijeme spolu dvaja – ja a môj blíženec. Mama práve oberala jahody, keď to na ňu prišlo, z čoho asi plynie moja láska k tomuto ovociu… (Smiech.)

Keď už sme spomenuli to kávičkovanie… Máte v meste svoju obľúbenú kaviarničku, či iné miesto, kde sa rada stretávate s priateľmi?

Toto mám rozdelené vo svojich „šuflíčkoch“ v hlave podľa toho, s kým sa mám stretnúť. Sú ľudia, s ktorými mám rada kaviareň Pohoda. S inými sa mi páči v Black kafe. Často a rada zájdem na výbornú kávu v Barzzuz. S mužíkom chodíme na koláč do Pigi´s alebo do Dolce Positivo. A veľmi rada mám aj kaviareň pri bývalej pošte na sídlisku Rudlová – Sásová.

Vlani ste sa vydali… Poľavili ste v niečom?

Môj muž chápe, že doma neobsedím a je s tým stotožnený. Snažíme sa tráviť veľa času spolu, radi chodíme do spoločnosti, stretávame sa s priateľmi, alebo sme len tak doma. Napriek tomu potrebujem aj svoj čas, kedy sa môžem venovať koníčku, ako ho volám, dobrovoľníčeniu. A on mi rád pomôže. Ja s ním za odmenu idem na rybačku. (Smiech.)

Angažujete sa aj v ochrane zvierat. Máte doma zvieratká?

diana-s-manzelomVždy sme mali doma zvieratko, teda zvieratká. Dokonca sme doma chovali vtáčiky, ktoré vypadli z hniezda, alebo plcha lieskového, ktorého raz náš otec priniesol z lesa. Volal sa Viktor… Psa sme mali vždy, otec má jazvečíka Alanka, sestra útulkáčku Bejby. Už päť rokov je členkou našej rodiny útulkáčka Fibi, ktorú som tajne adoptovala, kým bol môj muž v práci. Bol taký šokovaný, že ju ani nepohladkal, keď ju prvýkrát zbadal. Tak sme museli s kamarátkou, ktorá ten útulok vedie, vymyslieť príbeh, že Fibi bola narodená v rovnaký deň, ako on, len o niekoľko rokov neskôr. To ho obmäkčilo. (Úsmev.)

A tiež rada cestujete…

Cestovania je tou najlepšou investíciou. A vôbec to nemusí byť vysoká investícia. V dnešnej dobe internetu a miliónov ponúk, máme každý deň možnosť sledovať vývoj cien leteniek a rôznych akcií v hoteloch, navyše všetko sa dá naplánovať z domu. Okrem štandardných dovolenkových destinácií sa mi veľmi páčilo v Izraeli, v Nórsku, sánka mi spadla v Petrohrade. S mužom sme vďaka rybám a strateným dokladom, precestovali Francúzsko. Najviac som si ale zamilovala ostrov Bali! Je to úžasná malá bodka na mape, priam nadpozemská s nadpozemskými ľuďmi, ktorí by sa dali na chlieb natrieť, takí sú dobrí. Určite treba vidieť aj Dubaj. Medzi moje veľmi obľúbené mestá patria aj Praha a Rím.

A ktorá časť Slovenska je vám najbližšia?

Som predsedníčka Banskobystrického okrášľovacieho spolku, je to snáď nad slnko jasnejšie! (Úsmev.)

Neuvažovali ste o tom, že odídete žiť a pracovať do zahraničia?

Uvažujem o tom takmer denne, vždy keď si zapnem správy alebo sa rozprávam s niekým, kto žije v zahraničí. Je zúfalé sledovať, v akej nespravodlivosti sa už niekoľko rokov zmieta Slovensko. Veľmi ma rozčuľuje, akým smerom sa uberáme, aké obrovské rozdiely sú medzi ľuďmi a napriek tomuto všetkému nie sme schopní vyjsť do ulíc a zmeniť to. Opäť sme v tej našej ulite a štát sa nám rozpadá takmer v každej oblasti. Ale neodídem nikde, pretože chcem žiť v Banskej Bystrici a malou troškou prispieť k zmene, aspoň tým, že mením sama seba. Nemôžeme všetci odísť, veď kto nám tú vysnívanú krajinu vybuduje?

Vy sa o to nesporne snažíte… Ste iniciátorkou viacerých akcií a podujatí v meste. Angažujete sa pri skrášľovaní mesta a pomáhate, kde sa dá. Samozrejme, dobrovoľne. Ako ste sa dostali k dobrovoľníctvu a  čím to všetko vlastne začalo?

1_diana_bbosVšetko spustilo založenie Banskobystrického okrášľovacieho spolku v roku 2012. Od jeho vzniku robíme všetky aktivity bez nároku na honorár, pretože nás to napĺňa po inej stránke. Je to ako snehová guľa, ktorá na seba nabaľuje ďalšie a ďalšie aktivity a mne je zaťažko povedať nie.

Ktorá z vašich aktivít je taká najbližšia vášmu srdcu?

Banskobystrický okrášľovací spolok vnímam ako svoje dieťa, je to niečo, na čo som prehnane citlivá, pretože viem, koľko námahy stojí každá jedna aktivita, ktorú realizujeme. Koľko dní a týždňov trvá, kým sa jeden projekt dotiahne do konca. Snažíme sa prostredníctvom zapojenia dobrovoľníkov spraviť z nášho mesta krajšie miesto pre život. Samozrejme, v rámci časových a finančných možností. Cieľom zduženia je zaktivizovať Banskobystričanov, aby sa nielen nečinne prizerali, prípadne kritizovali nečinnosť samosprávy, ale aby vyšli von, zveľadili miesto, kde žijú a tým nadobudli k nemu vzťah, pocit ochrany, ktorý zabráni jeho devastácii. Naše projekty majú dôležitý edukatívny charakter a radi spájame všetky generácie, ako aj iné združenia v meste.

Pred rokom ste „vymysleli“ Bystrickú hodinku, podujatie, ktoré si získava čoraz väčšiu pozornosť Banskobystričanov.

Bystrická hodinka je úžasné podujatie, ktoré sa teší naozaj veľkej obľube. Koná sa každý mesiac. Januárovú hodinku, ktorá bola venovaná histórii obce Radvaň, navštívilo takmer sto ľudí, prevažne Radvančanov. Boli medzi nimi aj pamätníci rodiny Radvanských, ktorí sa aktívne zapájali do rozprávania. Vo februári nás čaká veľmi príťažlivá a pre mnohých tajomná téma, a to stredoveká kachliarska dielňa, ktorá bola v našom meste. Prednášať bude pani Marta Mácelová.

Bystrická hodinka sa koncom minulého roka presťahovala do Národného domu, ktorý bol, a pre mnohých Banskobystričanov stále je, symbolom elegancie, dobrého jedla a, samozrejme, kultúry. Stretávali a stretávajú sa tu osobnosti spoločenského, kultúrneho, „bohémskeho“ života v meste. Kedy ste vy „objavili“ Národný dom a čo vás na ňom fascinuje?

Tento priestor bol pre mňa od odjakživa magický. Keďže som študovala vedľa, na Univerzite Mateja Bela, Národný dom som objavila počas vysokej školy. Trávila som tu na káve čas medzi prednáškami. Veľmi som chcela, aby Bystrická hodinka bola v ňom. Zo začiatku som však, žiaľ, nenabrala odvahu opýtať sa, či by nám tu poskytli priestory bezplatne. Keď som, takmer po roku odvahu nabrala a opýtala som sa, odpoveď ma veľmi potešila.

Centrum dobrovoľníctva vás zaradilo do publikácie (Ne)obyčajní ľudia. Čo to pre vás znamená?

diana-charitaTen pocit na duši, keď niekto ocení, že nie ste zbytočný ani márny a že idete správnym smerom, ten je na nezaplatenie. Veľmi si vážim, že Centrum dobrovoľníctva dalo ľuďom priestor na prezentáciu ich dobrovoľníckej práce a že ja som jednou z týchto výnimočných ľudí. Je to pre mňa česť.

Čo by ste na svojom rodnom meste chceli zmeniť? Čo mu podľa vás najviac chýba?

Chýba nám aktivizmus. Hovorí sa, že v Banskej Bystrici je tretí sektor najviac zastúpený spomedzi krajských miest. Nespochybňujem to, ale pravda je taká, že aktivita ľudí neorganizovaných v spolkoch alebo združeniach trochu chýba. Nadávame na mesto, na politiku, na politikov, ale sami len ťažko vyjdeme zo svojej pohodlnej ulity. To isté sa týka podujatí. Je ich toľko, že keby som mohla, denne som na štyroch, piatich, čo je úžasné! Máme toľko možností, no hľadáme cestu, ako ich nevyužiť. Napriek tomu si radšej slovne rypneme do tých pár aktívnych a nájdeme chybu na ich práci a snahe. Toto nie je pekné, no rozhodne to nechcem zovšeobecňovať. Rada by som zmenila pohľad ľudí. Keď chceme, všetko sa dá a v Bystrici je veľa ľudí, ktorí ochotne pomôžu konať dobro alebo zveľadiť svoje okolie. Len treba vyjsť z tej ulity… Čo sa týka mesta, doslova túžim po tom, aby bol zachránený a zrekonštruovaný Medený Hámor. Naša skutočná pýcha v celosvetovom meradle.

Život, ktorý žijete, je ten život, ktorý ste si vysnívali? Alebo chcete na ňom niečo zmeniť?

Je to ťažká otázka, pretože ja som raz nekonečne šťastná za svoj život, raz by som menila každú druhú vec. Vysnívala som si, že budem robiť to, čo ma baví, a to sa mi splnilo. Vysnívala som si dobrého muža, mám ho. Som zdravá, nič mi nechýba. Je to vysnívaný život…

Diana Javorčíková je rodená Banskobystričanka, Vigašová z Rudlovej. Vyštudovala Evanjelické gymnázium a Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov UMB. Promovala v roku 2009 v odbore politológia. Popri posledných dvoch ročníkoch si externe urobila aj právo na UMB, bakalársky stupeň.

Po skončení štúdií nastúpila na Mestský úrad Banskej Bystrici, krátko na to dostala ponuku ísť pracovať na Úrad vlády SR do Bratislavy, ktorú aj využila. Po roku zamierila do Bábkového divadla na Rázcestí, kde tri roky pracovala ako vedúca produkcie a marketingu. Dnes pracuje v rodinnej firme, ktorú má s manželom. Pôsobí tiež v banskobystrickom dabingovom štúdiu RTVS a v Komunitnom centre Fončorda. Robí aj asistentku vo Farmárskej revue, najsledovanejšej relácii na Dvojke. Je predsedníčkou Občianskeho združenia Banskobystrický okrášľovací spolok a… dobrovoľne činí dobro.