Vyrastala v bratislavskej Dúbravke, prázdninovala na myjavských kopaniciach, ekonómiu vyštudovala v Prahe, kde niekoľko rokov aj žila. Teraz už tretí rok žije s rodinou na Králikoch. V dielničke na povale chaty tvorí šperky.
Kristína Sukupová hovorí, že k šperkárstvu prišla ako slepý k husliam. Isté je, že sa v ňom našla. Svedčí o tom jej tvorba. Náušničky a ozdoby zo striebra, medi, kože, minerálov a iných prírodnín tvorí výlučne ručne, bez použitia odlievania či inej strojovej výroby. Každý jeden kus je originál. Kristína už tretí rok žije so svojím partnerom Vladom, štvorročnou dcérkou Emou, desaťročným psíkom Egrešom a päťmesačným mačiatkom Lunou na Králikoch. Tvorí pod značkou LaLoka a svojou tvorbou sa v týchto dňoch, a až do konca októbra, prezentuje na výstave Pozdrav lesa v kaviarni Poetika na Lazovnej ulici v Banskej Bystrici.
Každé malé dievča sníva o tom, čím bude, až vyrastie. O čom ste v detstve snívali vy?
Pamätám si, že som rada pečiatkovala a hrala sa na tetu na pošte. (Úsmev.) Neviem však, či to bolo úplne vysnívané povolanie, rada som aj kreslila dispozíciu „svojho“ bytu a vyberala z katalógu nábytok a doplnky, či šila bárbinám oblečenie zo starých ponožiek
Kde ste prežívali detstvo?
Vyrastala som v bratislavskej Dúbravke, na sídlisku obklopenom lesom. Veľa víkendov a prázdnin som trávila aj u starých rodičov na myjavských kopaniciach, odkiaľ mám veľa pekných spomienok…
Rada ste sa „zdobili“? Náušničky, koráliky…
Nebolo to tak. Mám dvoch starších bratov, chcela som sa podobať im. Nosila som po nich aj oblečenie, takže ani šiat sa v mojom šatníku nenachádzalo mnoho. Nedávno som objavila zopár svojich „šperkových pokladov“. Keď to však porovnám s pokladmi mojej štvorročnej dcérky, bolo toho žalostne málo.
Kedy ste vyrobili svoj prvý šperk?
Nenazvala by som to úplne šperkom, ale začínala som pletením náramkov priateľstva z bavlnených šnúrok. Neskôr ma inšpirovala kamarátka z gymnázia, ktorá tvorila z goráliek a potom som mala jedno obdobie v Prahe, kedy som si vyrábala vcelku bizarné „šperky“ z najrozličnejších predmetov, ako pivné vrchnáčiky, kúsky dreva či keramická mini napodobenina môjho psa. (Úsmev.)
A kedy ste sa výrobe šperkov začali venovať naplno?
Počas inžinierskeho štúdia ekonómie v Prahe som si povedala, že konečne nastal čas venovať sa niečomu kreatívnemu. K šperkárstvu som však prišla ako slepý k husliam. Našla som si jednu strednú odbornú školu služieb a rozhodovala sa medzi odbormi fotografie, krajčírstva a šperku. Ani neviem prečo vyhral šperk. A tak som popri písaní diplomovej práce a brigádovaní, externe nastúpila medzi pätnásťročné „decká“. Po skončení školy som necelé dva roky pracovala pre jednu zlatníčku, ktorej vďačím za prejavenú dôveru, keďže ma vzala do svojho ateliéru napriek nedostatku praxe. Veľa som sa tam naučila, najmä pri oprave šperkov, kedy mi občas vlasy dupkom vstávali. No a konečne sa dostávam k zodpovedaniu vašej otázky, vlastnej výrobe šperkov som sa začala venovať zhruba dva roky dozadu, keď som si našla trošku voľného času popri staraní sa o dcérku.
Inšpiráciu hľadáte a nachádzate aj v prírode. Ktoré sú vaše obľúbené prírodné materiály?
Pracujem najmä so striebrom, do ktorého osádzam minerály a polodrahokamy, no mám veľmi rada aj meď, ktorá je mäkšia, ženskejšia. Pre vlastnú potechu si občas do domácnosti vyrobím niečo z dreva alebo z hliny, oba materiály ma veľmi upokojujú, uzemňujú, hladia…
Čo nutne potrebujete pri svojej tvorbe? Akú atmosféru?
Hlavne čas! Často bojujem s pocitom, že ho je nedostatok. Čo sa týka atmosféry, zakaždým mi vyhovuje niečo iné. Spočiatku som si v dielni užívala hlasnú hudbu. Pri malom bábätku je väčšinu času človek ticho, aby ho nezobudil. Postupne, ako sa dcérka naučila rozprávať a občas aj riadne besniť, si v dielni užívam ticho a pokoj. Dielňu, v skutočnosti je to jeden malý stolík, na ktorom pracujem a jedna skrinka, v ktorej mám uložený materiál, náradie a ďalšie veci, mám momentálne na povale našej chatičky. Tvorím medzi neporiadkom, starými haraburdami a sušiakmi na bylinky, takže atmosféra je tam veľmi svojská.
Aký je proces tvorby, napríklad prsteňa, ako dlho vám trvá jeho výroba?
Záleží to veľmi od zložitosti prsteňa a zručnosti zlatníka. (Úsmev.) Výroba komplikovaných, zdobených prsteňov môže trvať aj niekoľko hodín. Minimalistické prstienky, ktorým som sa sprvu začala venovať, práve pre ten nedostatok času a spočiatku aj materiálu, netrvajú na výrobu dlho, jeden asi tak polhodinu. Pri zložitejších modeloch si najprv pripravím materiál na obrúčku a hlavu prsteňa, prípadne obrubu na kameň. Striebro vyvalcujem na potrebnú hrúbku, šírku, dĺžku a postupne jednotlivé časti spájam k sebe ohňom a pájkou. Následne pilníkmi upravím tvar, zasadím kameň do obruby a hotový prsteň vyleštím. Teda, veľmi zjednodušene povedané…
Ako ste spomenuli, okrem šperkov sa venujte aj inej tvorbe.
Len v rámci relaxu. Občas si vyrobím nejakú dekoráciu do domácnosti, baví ma aj zber byliniek, z ktorých miešam čajové zmesi, vyrábam krémy, tinktúry či sirupy a z času na čas vyrobím nejakú hračku dcérke. Zatiaľ sa mi podarila drevená postieľka pre bábiku, stolík so stoličkami, háčkovaný macík či látkový zajko.
Pred časom ste sa presťahovali z Bratislavy do Králik blízko Banskej Bystrice. Vymenili ste mesto za vidiek. Čo vás podnietilo k tomuto rozhodnutiu?
Pochádzam z Bratislavy a sedem rokov som žila v Prahe. Je to nádherné mesto s veľmi príťažlivým genius loci. Do Prahy som sa zamilovala a bola som presvedčená, že tam ostanem žiť naveky. Myslím, že veľa ľudí tam zažíva niečo podobné. Narodila sa mi však dcérka a ako to už býva, moje priority sa úplne zmenili. Blízkosť prírody je niečo, bez čoho si už nedokážem predstaviť žiť. Vyrastala som v panelákovom byte, no keď sa raz za čas v nejakom byte ocitnem, necítim sa tam dobre. Život v meste má svoje výhody, no čím som staršia, tým viac mi pripadá, že je akoby umelo vytvorený, povrchný, odtrhnutý od skutočnosti.
Čo ste nemali v Bratislave a máte teraz na Králikoch… a naopak, čo z Bratislavy vám chýba?
Králiky sú položené zhruba osemsto metrov nad morom. Žijeme v horách v lone prírody, žijeme s jej divokosťou aj nádherou meniacou sa každým dňom v každom ročnom období. Deti v Bratislave už pomaly nevedia, čo je to sneh a tu, na Králikoch, nám našu prvú zimu, keď mala Ema rok, napadol na konci októbra meter snehu! Jeho posledné zvyšky zliezli až koncom apríla. No a neoddeliteľnou súčasťou života na chate je praskajúci oheň v krbe, líšky dávajúce dobrú noc, či plchy na povale. (Úsmev.) Z Bratislavy mi toho mnoho nechýba, sú to asi len čriepky spomienok, pekné miesta a blízki ľudia.
Kde je môžeme vidieť vaše šperky?
Momentálne vo výnimočnej kaviarni Poetika v Lazovnej ulici v Banskej Bystrici, ďalej na rukách, dekoltoch a ušiach mojich zákazníčok a u mňa na povale. Niekoľko šperkov mám zverejnených aj na svojom profile na handmade portáli Sashe. No ako som povedala, väčšina z nich je už v rukách mojich, dúfam, že spokojných zákazníčok.
