BBonline.sk (Anna Gudzová), foto: Veronika Holásková | 5.2.2018

Rozhovor a súťaž o knihu: Príbeh z modrej izbičky… o priateľstve, odvahe a láske

Vďaka besedám s čitateľmi a koncertom, na ktoré chodieva s priateľom – hudobníkom, veľa cestuje po Slovensku. Často sa zastaví v Banskej Bystrici.

„Je to mesto, ale zároveň, v porovnaní s Bratislavou, v ktorej žijem, je to už krajina hôr a prírody. A to je pre mňa vzácne. Príroda je to, čo ma s Banskou Bystricou spája,“ hovorí mladá autorka, rozprávkarka Diana Mašlejová.

Po Tajnom cirkuse a Stratenom zajkovi v Paríži, je rozprávka V modrej izbičke jej treťou rozprávkovou knižkou a zároveň prvou audioknihou. Príbeh o škriatkovi Zvitkovi a jeho priateľoch je zábavný ale aj poučný. Hovorí o tom, že priateľstvo, odvaha a láska dokážu prekonať takmer každý problém. Odohráva sa, ako naznačuje už názov knihy, v modrej izbičke. V rozhovore nás do nej zavedie autorka knihy Diana Mašlejová.

Prečo práve modrá?

Modrá farba na mňa pôsobí upokojujúco a najmä ako dieťa som k nej mala veľmi pozitívny vzťah. Keď som uvažovala, akú farbu by mala mať izbička, v ktorej sa bude moja rozprávka odohrávať, jednoznačne padla voľba na modrú. Dievčatá predsa nemusia mať nutne rady iba ružovú.

Aká bola vaša detská izba?

Detskú izbu som mala až ako školáčka, predtým sme bývali u starých rodičov. Spomínam si na nástenky, ktoré som rada pripravovala. Boli na nej fotografie, obrázky aj harmonogram školských povinností. Rada som si čítavala na posteli a moja polica bola vždy plná kníh. V rohu bývalo moje domáce zvieratko, králik Ňufka. Tá sa ešte v žiadnej rozprávke neobjavila, ale myslím, že to čoskoro napravím.

Je kniha V modrej izbičke zhmotnením vašich detských snov a predstáv?

Povedala by som, že je to skôr obraz reality. Hlavná postava, malá Sofinka, veľmi rada číta a je skôr samotárka. Aj ja som v detstve, a musím povedať, že aj v dospelosti, rada utekala do literárnych svetov a do vlastnej fantázie. Rovnako ako Sofinka, aj ja som písala rozprávky a príbehy. Škriatok Zvitko, ktorý sa jedného dňa v modrej izbičke ocitne, má tiež čosi zo mňa. Je trocha bojazlivý, ale dokáže konať, ak je to potrebné. Rád by sa so všetkými kamarátil, ale má mierne zádumčivú povahu, takže to preňho nie je vždy ľahké. Modrá izbička, aj keď vyšla len nedávno, je mojou prvou rozprávkou a je najviac autobiografická. Sofinkina teta, Pani domu, je podobná mojej milovanej babinke.

Aké ďalšie príbehy a postavičky ste si ako dieťa „vymýšľali“ pred spaním?

Postavičky a príbehy som si vymýšľala počas celého dňa a je takmer neuveriteľné, že dnes ma táto krásna činnosť vlastne živí. V detstve som denne písavala na dedkovom písacom stroji. Vymýšľala som príbehy z dievčenskej internátnej školy, kde nechýbala kriminálna zápletka. Rozprávky o princeznách ma nikdy nenadchli ani nezaujímali, radšej som mala troch pátračov a tajomné cesty kdesi do iných svetov.

Zvitko a jeho priatelia riešia dôležitý problém. Strach. Z čoho či koho ste mávali alebo stále máte strach?

V detstve som mala strachu viac ako dosť. Bála som sa strašidiel aj duchov, dokonca zvierat. Napriek tomu som nebola zakríknutá, len som sa musela naučiť svoje obavy spracovať. Dnes som na tom o moc lepšie, aj keď sa musím priznať, že strach z veľkých psov ma neopustil.

Mali ste svoju obľúbenú hračku?

Tak ako je v mojej rozprávke viacero hračiek, aj ja som mala svojich vlastných obľúbených spoločníkov. Jedným z nich bol biely macík menom Dozimy. Ten mi ostal v pamäti ako jediný. Ostatní sa v spomienkach rozplynuli.

Čítali vám rodičia rozprávky?

Môj tatino si rozprávky vymýšľal. Nikdy na tom nezabudnem, rozprával mi príbehy o Pamprlíkovcoch a Brmblíkovcoch. Boli to vlastne také malé guľôčky na stromoch, dodnes neviem, o aký strom išlo, ale pamätám si, že rástol okolo nášho domu. Napríklad malí Pamprlíkovci mali pichliače a vliezli raz za košeľu nejakému zlému motorkárovi. Mama mi zase pred spaním spievala francúzske pesničky.

A inak aké rozprávky „fičali“ v čase vášho detstva?

Všelijaké. Asi boli mnohé z nich o princeznách, ale ako vravím, tie ma veľmi nezaujímali. Najradšej som mala E.T. mimozemšťana, Návrat do budúcnosti, Nekonečný príbeh, Alicu v krajine zázrakov, Petra Pana… to boli tie televízne. Knihy som hltala jednu za druhou. Rada som sa vracala k Mary Poppinsovej aj ku knihám Enid Blytonovej Slávna päťka či Dvojčatá.

Princeznou ste teda netúžili byť. Zrejme skôr plyšovým zajkom štrádujúcim krížom krážom po Paríži, ako píšete v knihe Stratený zajko v Paríži.  

Istotne radšej zajkom, ktorý cestuje po svete. Mám rada postavy, ktoré prekonávajú trampoty a na ich ceste ich stretávajú nečakané situácie aj noví kamaráti. Musia bojovať s nespravodlivosťou okolia, ale naučiť sa tiež zápasiť s vlastných strachom.

Ak by ste mali možnosť žiť v rozprávke, ktorá by to bola?

To je krásna a náročná otázka. Ako prvá mi napadla rozprávka Peter Pan. Radšej ako Petrom by som však bola Wendy. Dievčatko, ktoré bratom čítavalo rozprávky a keď spoznalo Petra, leteli spolu ďaleko do Krajiny-nekrajiny. Aj keď sa nakoniec rozhodla dospieť, na Petra nikdy nezabudla. Ostal v jej príbehoch.

Čomu alebo komu nedokážete odolať?

Naučila som sa o sebe, že dokážem odolať mnohému. Neviem, či je to cnosť alebo nie, v každom prípade som v mnohých pokušeniach veľmi opatrná a potrebujem cítiť istotu a bezpečie. Čo sa ľudí týka, je pre mňa dôležitá trpezlivosť a pochopenie, oboje chce čas. Nedokážem však odolať dobrej knihe, výdatnému spánku, rannej káve a občasnému leňošeniu.

Čo vám v minulom roku tak najviac pohladilo dušu a naopak, čo by ste z neho najradšej vymazali?

Minulý rok sa u mňa niesol v znamení literárnej tvorby. Napísala som pokračovanie Tajného cirkusu aj Strateného zajka v Paríži. Začala som písať román pre dospelých. Písanie je pre mňa činnosť, ktorú úprimne a nepateticky milujem a potrebujem. Na duši ma pohladilo, že kanál mojej fantázie bol otvorený a dobre sa mi tvorilo. Na sklonku roka sme sa s priateľom zasnúbili a to mi prinieslo šťastie a dlho očakávané zmierenie. Krásne boli aj chvíle s priateľmi, ktorých si veľmi vážim. Z uplynulého roka by som nevymazala nič, aj keď niektoré veci človeka zabolia alebo sklamú, nakoniec ho vždy formujú, alebo mu aspoň ukážu stav vecí.

A čo by ste rozhodne nechceli premeškať v tomto roku?

Vo vašej otázke sa ukrýva aj odpoveď. Nechcela by som ho premeškať. Dôležité je pre mňa hľadieť na svet s otvorenými očami a srdcom, prijímať to, čo treba, odmietnuť negatívne alebo nevhodné a vedieť to rozoznať v pravý čas.

Diana Mašlejová je mladá slovenská spisovateľka, literárna publicistka, popularizátorka detskej literatúry a rozprávkarka. Vydala dve knihy poviedok pre dospelých (Aj o vetre, Maják), tri rozprávkové knihy pre detského čitateľa (Tajný cirkus, Stratený zajko v Paríži a V Modrej izbičke). V roku 2017 autorke vychádza prvá audiokniha na motívy rozprávky V Modrej izbičke, ktorú načítal obľúbený hudobník, spisovateľ a redaktor Pišta Vandal Chrappa. Nová kniha a audiokniha V Modrej izbičke vyšla vo vydavateľstve Real Music House.

Súťaž o knihu V modrej izbičke

Škriatok Zvitko to veru nemá ľahké. Najprv ho drevorubači pripravia o príbytok v starom dube a v zničenom lese sa po jeho kamarátoch akoby zľahla zem. Čo len bude malý škriatok robiť? Našťastie sa celý jeho príbeh odohráva v tajomnej knižke, ktorú práve číta malá Sofinka na návšteve u svojej pratety. Okolo nej ticho a poslušne sedia staré hračky. Namosúrená Opica, múdry a rozvážny plyšový Macík, krásna a milá Bábika, roztržitý Psík a ľútostivý a kamarátsky Drevený chlapček.

V modrej izbičke, kde žijú, zakrátko nič nebude také ako predtým. K starým hračkám totiž pribudne nový spoločník. Škriatok Zvitko. Ako sa z rozčítanej knižky na nočnom stolíku dostane do Modrej izbičky a aké dobrodružstvá tam naňho čakajú? Ako si poradia hračky, keď sa za dverami Modrej izbičky zrazu začnú ozývať hrozivé zvuky? Pomôže im Zvitko, dokáže prekonať svoj strach, ktorý si priniesol zo severských lesov, ukáže sa ako odvážny ochranca? Dozviete sa v rozprávke, kde nad zlom vyhráva statočnosť, dobré srdce, priateľstvo a láska k literatúre…

Ukážka z knihy

Keď dospeláci niečo nevedia, alebo sa im niečo nepodarí, bývajú veľmi namosúrení. V skutočnosti by sa však najradšej rozplakali. Ale rumázganie je podľa nich pre malé deti a tak sa radšej hnevajú na všetkých naokolo. Podobne sa cítil aj Zvitko. Nespokojne zvraštil obočie, sadol si na okno a pozeral do záhrady. Na nikoho sa neusmial, ani sa nezahral so Psíkom a Dreveným Chlapčekom. Všetci tušili, že niečo nie je v poriadku, a radšej ho celý večer obchádzali.

Zvitko zatiaľ úpenlivo premýšľal, ako skoncovať s Vrčoobludou v druhej izbe. Predstavoval si, ako hračkám zabezpečí pokojný život v Modrej izbičke, ako im konečne dokáže, že je odvážny a nebojácny…

Do žrebovania o knihu a audioknihu V modrej izbičke (Real Music House, 2017), ktorú napísala Diana Mašlejová, ilustrovala Jana Lišková, audioknihu načítal Pišta Vandal Chrappa, zaradíme všetkých, ktorí do 8. februára odošlú vyplnený formulár.

Súťaž je ukončená. Výherkyňu sme kontaktovali e-mailom.

Fotogaléria