Aktívnu športovú kariéru zasvätil bojovému športu. Keď pocítil, že je správny čas skončiť, zameral sa na kariéru kondičného trénera. Je jedným zo zakladateľov najúspešnejšieho karate klubu, spolumajiteľom tréningového a diagnostického centra HDC Europe, v ktorom sa na náročné sezóny pripravujú viacerí slovenskí hokejisti. Jeho služby vyhľadávajú úspešní športovci ako futbalista Martin Škrtel, či majster sveta v thajskom boxe, Vladimír Moravčík. Pôsobí ako kondičný tréner Dukly Banská Bystrica, pripravuje aj banskobystrických baranov. Počas jedného z tréningov sme sa porozprávali s Romanom Švantnerom.
Z karatistu sa stal uznávaný kondičný tréner
Vráťme sa do minulosti. Kedy vás zlákal šport?
Už od ranného detstva sme s mojim bratom skúšali na dvore všetky možné športy. Ja som začínal s futbalom, postupne som prešiel cez tenis, karate a rôzne iné. Dalo by sa povedať, že som so športom vyrastal odmalička.
Spomedzi všetkých pohybových aktivít zvíťazilo karate. Čím vás k sebe pritiahlo?
Bola do to určitej miery zhoda náhod, na karate som išiel z iniciatívy môjho kamaráta. Paradoxom je, že on pri ňom nezostal, ale ja som sa mu nakoniec venoval šestnásť rokov.
Aké najvýraznejšie úspechy sa vám podarilo dosiahnuť?
V dorasteneckom veku som bol majstrom Slovenska, podarilo sa mi získať zlatú medailu na juniorských Majstrovstvách Európy družstiev a taktiež som bol akademickým vicemajstrom sveta v súťaži družstiev. V individuálnych kategóriách som väčšinou skončil na nepopulárnych štvrtých priečkach, nikdy som na svetovom či európskom podujatí nezískal medailu. V družstve som sa asi vedel športu viac oddať a to slávilo úspech.
Aktívna kariéra určite priniesla veľa zážitkov. Spomeňte si na najkrajší a najťažší moment…
Najkrajším bolo stáť na stupni víťazov na prvom mieste a počuť slovenskú hymnu. Pod nami vtedy boli Francúzi, ktorí patrili k absolútnej svetovej špičke. A najťažší? Vtedy, keď som sa rozhodol, že s karate skončím. Proste, mal som pocit, že sa moja kariéra už nevyvíja tým správnym smerom. Akoby som už tomu športu nemal čo dať a ani od neho čo dostať.
Športu ste sa však nevzdali, pracujete ako kondičný tréner. Napĺňa vás to?
Áno, ja som sa v tejto práci našiel a môžem povedať, že ma napĺňa. Jednak po metodickej stránke, kedy môžem ľuďom pomáhať zlepšiť ich telesnú schránku, na druhej strane aj po psychickej stránke, pretože mám pocit, že som do určitej miery aj psychológom, nakoľko riešim mnohé problémy ľudí, ktorých trénujem.
Ľudia cvičia vtedy, keď majú motiváciu. Občas im ju asi musíte dodávať aj vy sám…
To je pravda. Musím byť aj motivátorom. Je jedno, či sa jedná o vrcholového športovca alebo človeka, ktorý cvičí sám pre seba. Hoci, pri športovcoch je to o trochu jednoduchšie. Oni dobre vedia, že telo je akoby ich firma a musia sa dobre pripraviť na to, aby podávali čo najlepšie výkony. Determinuje ich, že na tom vlastne zarábajú. Pri bežných ľuďoch je niekedy vzhľadom na iné starosti a problémy ťažké priviesť ich k maximálnej náročnosti.
Ste vyhľadávaným trénerom úspešných a známych športovcov. Po akom pracovnom úspechu ešte túžite?
Ťažko povedať. Pamätám si, že keď som dostal takúto otázku pred šiestimi rokmi, odpovedal som, že chcem trénovať vrcholového tenistu. To sa mi neskôr aj podarilo, vyše roka a pol som spolupracoval s Karolom Beckom vracajúcim sa na tenisové kurty. Bola to veľká výzva a zároveň ocenenie mojej práce. Teraz by som však povedal, že konkrétne neviem. Možno spolupracovať s kvalitnejším klubom, čo sa materiálno- technického zabezpečenia týka, ako je Dukla Banská Bystrica, možno v kvalitnejšej súťaži, akou je naša liga, čím však nechcem dehonestovať jej kvalitu. Do určitej miery ma láka reprezentácia. Pri národnom výbere do 21 rokov som už pracoval, pri seniorskej zatiaľ nie. Momentálne som však spokojný a počkám si na nové výzvy, ktoré prídu.
Nielen tréner, ale aj manžel a otec
Prejdime k súkromiu. Pri akej príležitosti ste sa zoznámili so ženou vášho života?
Zoznámili sme sa bežne, nie pri športe. (úsmev) Bolo to v jednom bare, kde som ju pozval na drink. Dali sme sa do reči, rozumeli sme si a náš vzťah už po roku a pol prerástol do manželstva. V tom čase manželka čakala naše prvé dieťa.
Máte dve deti, ako sa zmenil váš život po ich narodení?
Keď sa nám narodilo druhé dieťa, už sa nezmenil. Skôr po narodení prvého, vtedy to bola obrovská zmena. Zrazu som nemal toľko voľného času, pretože som sa snažil venovať dcérke a pomáhať manželke. Hoci, musím sa priznať, v tomto smere mám medzery. Nemám až toľko voľného času, ale v rámci možností sa snažím pomôcť manželke, okúpať deti, nakŕmiť ich, tak ako by to mal manžel vlastne robiť.
Chceli by ste, aby sa v budúcnosti venovali športu?
Určite áno, pretože šport rozvíja nielen fyzickú stránku, ale aj charakter a morálne i vôľové vlastnosti. Neviem povedať, či z nich budú vrcholoví športovci. Ja som bol vždy ambiciózny človek, takže je možné, že ak jeden z nich bude po mne, niečo v športe dokáže. Dcérka už chodí na tenis a gymnastiku, syn má len desať mesiacov, uvidíme, aký šport si neskôr vyberie. Nech sa už rozhodnú pre čokoľvek, budem ich v tom podporovať a snažiť sa im pomôcť svojimi znalosťami a radami.
Voľného času popri práci veľa nemáte. Ak sa nejaký nájde, ako ho trávite?
Dvoma spôsobmi. Jednak pri športe, kedy sa venujem vlastným tréningom, počas ktorých skúšam rôzne metódy a pomôcky, ktoré sa potom snažím využiť pri trénerskej práci a každú voľnú chvíľu sa snažím venovať svojim deťom, aby som im nechýbal. Viem, že počas sezóny, či už futbalovej alebo hokejovej, kedy mám každý deň tréningy a s Duklou chodievam na zápasy, som s nimi veľmi málo.
Predstavte si, že by ste mohli stráviť deň podľa vlastných predstáv. Ako by vyzeral?
S mojou manželkou a deťmi by som bol celý deň na nejakom ostrove, krásnej pláži. Kúpali by sme sa, neboli by sme ničím limitovaní a robili by sme to, na čo by sme mali chuť. To by ma veľmi bavilo. (úsmev)
Každý človek sa riadi určitou filozofiou. O čo sa v živote snažíte vy?
Nemám žiadne krédo, ktoré by som vedel odcitovať. Mojou filozofiou je, že v živote sa dá dokázať všetko, len človek musí chcieť. Mnohokrát sa potknete, padnete, prídu obrovské prekážky, ale nikdy sa nesmiete vzdať a vrátiť sa z kratšej cesty, hoci osud vám to veľakrát nadelí tak, že by to bolo jednoduchšie ako ísť ďalej. Ja sa snažím nevnímať prekážky a keď sa mi aj stane krivda, snažím sa z nej poučiť, aby som dosiahol to, čo je pre mňa primárnym cieľom. Myslím si, že u každého človeka je ním zlepšenie fyzickej a psychickej stránky do takej miery, kam limity dovolia. Ja však tvrdím, že ľudské telo limity nemá.
Športovec telom a dušou, avšak určitý vzťah máte aj k poézii. Vysvetlite nám to…
(úsmev) Keď je počas tréningu napätá atmosféra, alebo sa vyskytne problém a ja chcem odľahčiť situáciu, poviem nejakú básničku, ktorá ma momentálne napadne. Nech sa človek zasmeje a uvoľní, aby sme mohli pokračovať v tréningu a robiť to, čo potrebujeme. Básnické črevo mám po otcovi, pretože on je taký šoumenský typ, ktorý má rád humor a odmalička nám skladal básničky na rôzne slová.
