Quantcast

Do mesta pod Urpínom prišiel ako štrnásťročný. Počas aktívnej futbalovej kariéry dokázal nastrieľať 120 gólov v najvyššej súťaži, zahrať si v skupinovej fáze Ligy Majstrov, štartovať v národnom tíme, dvakrát sa tešiť z titulu najlepšieho strelca ligy, raz sa umiestniť v jedenástke roka. V súčasnosti radí ľuďom v oblasti financií a naďalej sa venuje futbalu, ktorý má v jeho živote nezastupiteľné miesto. Prinášame rozhovor s Róbertom Semeníkom.

Od prvého kontaktu s futbalom uplynulo už veľa rokov. Kniha aktívneho futbalového života je zapísaná do poslednej strany. Hráč, ktorý dvakrát obliekal červeno-biely dres si v nej zalistoval a spoločne s nami zaspomínal na svoju kariéru.

Ako ste sa vlastne dostali k futbalu?

S futbalom som začínal ako 5-ročný chlapec. Tak ako väčšinu chalanov, aj mňa k nemu priviedol môj otec.

Kto bol vašim najväčším vzorom?

Moje vzory sa menili. Odmalička som hrával v obrane, takže určite jedným z prvých bol Ronald Koeman. Keď som však začal hrať v útoku a strieľať góly, tak to boli skôr útočníci ako Romario, Stoičkov a podobne.

Ako mladý chlapec ste aj vy určite mali svoje sny…

Áno, mal. Sen každého futbalistu je minimálne reprezentovať svoju krajinu, čo sa mi podarilo, hoci som sa nedostal na žiadny veľký turnaj. Mám na konte deväť štartov v národnom drese, raz som aj skóroval. Jeden z veľkých snov sa mi teda podarilo naplniť.

Pochádzate z Veľkého Krtíša. Kedy a za akých okolností vaše kroky nabrali smer Banská Bystrica?

Vo Veľkom Krtíši bolo veľa talentov. Pol roka predo mnou išiel do Banskej Bystrice Marek Penksa a jeho otec sa rozprával s trénerom Benedikom. Ten sa bol na mňa pozrieť, zavolal ma na výber a vlastne v 14-tich rokoch som sa dostal práve sem.

Čím Vás v tom čase zaujala ponuka Dukly Banská Bystrica?

Ja som ani nerozmýšľal nad nejakou ponukou. Vtedy som ešte nevedel, či ma bude futbal živiť. Prišiel som sem v polovici 8.ročníka základnej školy, išiel som na športovú. Možno bolo jedným z dôvodov aj to, že som sa nemusel rozhodovať ohľadom strednej školy, nakoľko sme skoro všetci futbalisti chodili na strojárske učilište. Školu bola predurčená, lebo na športové gymnázium som ísť nechcel a futbalom som sa snažil niečo získať. Dúfam, že sa mi to aj podarilo.

Nehrali ste len v domácich kluboch. Ako si spomínate na vaše pôsobenie v zahraničí?

Moja anabáza v zahraničí začala v Turecku. Prestúpil som do Ankary, kde som za 16 zápasov strelil šesť gólov, potom však prišlo zranenie. Týždeň pred ligou mi zlomili sánku a tam to brali trochu inak, ako u nás. Keď prezident klubu videl, že si nezahrám približne dva mesiace, pretože mi to šraubovali, povolal ďalšieho hráča zo zahraničia. Ale aj tak to vnímam ako dobrú skúsenosť. Neskôr sa mi veľmi dobre hralo v Čechách, v Tepliciach, aj keď odchod odtiaľ nebol bohvieaký. Následne som hrával v Maďarsku, to mi však veľmi nesadlo. Bol som tam jeden rok, potom som sa vrátil na Slovensko. No a posledná kapitola, keď som išiel z Nitry do Rakúska, tak na tú nechcem  veľmi spomínať. To bol určite krok dozadu.

Prečo ste sa rozhodli pre opätovný návrat do Dukly?

Ja som nad tým ani príliš nerozmýšľal. Stále som bol v kontakte s pánom Kováčikom a keď v Maďarsku došlo k dohode, že si môžem hľadať nový klub, zavolal som mu a on mi povedal, že sa to určite vybaví. Vlastne som si iný klub ani nehľadal.

Čo pre Vás znamená mesto pod Urpínom?

Najmilšie mesto môjmu srdcu je určite to rodné, Veľký Krtíš. Ale potom je to jednoznačne Banská Bystrica. Som tu s malými prestávkami od roku 1987, takže to beriem ako moje druhé rodné mesto.

Skúste uviesť futbalistu, s ktorým sa Vám hralo najlepšie…

Spomenul by som určite dvoch. Veľmi dobre sa mi hralo s Mirom Sovičom. Boli sme spolu aj v Košiciach, aj v Banskej Bystrici. Ale čo sa týka komplet všetkého, aj samotného nasadenia,  tak to bol určite Peťo Dzúrik.

Hoci už hráča, ktorý v roku 1991 debutoval za Duklu Banská Bystrica v seniorskom mužstve nevidíme na trávnikoch jedného z 12 najlepších slovenských klubov, kopačky na klinec nezavesil. Jeho pôsobiskom sa stal tím III. ligy. Okrem futbalu sa Robo Semeník venuje práci, priateľke, dcére a kamarátom.

Róbert Semeník po prebratí ceny pre najlepšieho útočníka histórie Dukly

Momentálne ste hráčom Liptovskej Štiavnice. Ako ste sa tam dostali?

Prvý podnet som dostal od môjho kolegu. Trénerom je môj kamarát Fero Mikuláš, proti ktorému som ešte nastupoval v zápasoch, keď bol hráčom Ružomberka. Stretli sme sa aj spolu s majiteľom a dohodli sa za päť minút. Mal som aj iné ponuky, ale som v tíme spokojný, oni sú spokojní so mnou. Dúfam, že táto spolupráca vydrží ešte dlho.

Futbalom sa už však neživíte. Aké je vaše zamestnanie?

Momentálne podnikám vo financiách, ide o profesionálne finančné poradenstvo.

Čomu sa venujete vo voľnom čase?

Venujem sa najmä priateľke a ak sa dá, tak čo najviac času trávim s mojou dcérkou Larou. Vždy sa pre ňu snažím vytvoriť program, každú chvíľu spolu niečo vymýšľame.  Keď sa dá, ideme na výlet, najčastejšie tam, kde sú kone.(úsmev) Moja dcérka ich má totiž veľmi rada a taktiež na nich rada jazdí.

Čo považujete v živote za najdôležitejšie?

Určite mať pri sebe tých správnych ľudí, dobrých kamarátov. Už som sa poučil z toho, že keď som aktívne hrával a bol na vrchole, tak som mal veľmi veľa tzv. kamarátov. Bol som však dobrý len vtedy, keď bolo treba zháňať lístky na zápasy Ligy Majstrov, či rôzne pohárové zápasy. No a  teraz sa mi už pomaly ani nepozdravia.

Aké sú vaše vízie do budúcnosti? Čo chcete dosiahnuť?
Určite byť finančne nezávislý. Futbalisti hrajú do určitého času, môžu zarobiť nejaké peniaze a naraz sa môže stať, že musia skončiť s futbalom zo dňa na deň, tak ako aj ja. Chcem byť svojim kamarátom vždy po ruke. Ja chcem, aby ma ľudia mali radi a aby ma milovala moja dcéra a priateľka.

Nemáte v pláne vydať sa na trénerskú dráhu?

Určite áno, je to aj jeden z mojich cieľov. Chcem sa aj takýmto spôsobom venovať futbalu po skončení aktívnej kariéry. Teraz som si dal prihlášku na štúdium trénerskej licencie EURO A, tak uvidím, či ma tam vezmú. Až budúcnosť ukáže, či sa stanem trénerom.

Len málokto sa dokáže zapísať do histórie slovenského futbalu na dlhý čas. Strelca 120 gólov, pričom ich mohlo byť aj viac, keby nebol nastupoval aj na pozícii stopéra, zatiaľ neprekonal nikto. Spätosť s klubom, v ktorom ich vsietil až 71, je stále veľká. Rodák z Veľkého Krtíša naďalej sleduje výkony “vojakov“.

Kto zo súčasných hráčov má potenciál na to, aby prekonal váš rekord?

Neviem, ale pozeral som, že Vlado Kožuch bol k tomu blízko. Mal na konte asi tak 96- 97 gólov, teraz už však nehráva. Momentálne je najbližšie asi Juraj Halenár, ktorý doteraz strelil 91 gólov. Bol však dlhší čas zranený, teraz začal hrávať. Ak by niekto mohol prekonať stovku, tak si myslím, že práve on.

Ako vnímate aktuálnu situáciu v Dukle Banská Bystrica?

Na zápasy už veľmi nechodievam, bol som sa pozrieť len párkrát. Stretávam sa však s chalanmi. V poslednej sezóne uhrali pekný výsledok.  Skončili na treťom mieste, dostali sa do pohárovej Európy. Veľká škoda, že vypadli. Podľa mňa cez také mužstvo, akým bolo  gruzínske FC Zestafoni, by sa malo postúpiť. Tento rok im budem opäť držať palce a dúfam, že úspechy zopakujú.

V čom vidíte príčinu neúspešného vstupu Dukly do tejto sezóny?

Chalani mali nešťastné zápasy a myslím si, že asi majú problém v útočnej fáze. Rozstrieľal sa síce Pich, ale do Čiech odišiel Mišo Ďuriš. Teraz prišla nová posila, môj kamarát Andrej Hesek, s ktorým sme sa už aj stretli. Držím mu palce, aby sa v Dukle gólovo rozbehol a pomohol tímu k víťazstvám.