BBonline.sk (Anna Gudzová), foto: Archív M. Sokola | 12.12.2017

Reminiscencie na Recyklus Milana Sokola: Chcel som si to rozdať s reklamou

Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici hostila počas uplynulých dvoch mesiacov výstavu banskobystrického výtvarníka Milana Sokola a jeho hosťky Anny Nawrot z Poľska. Výstava Recyklus 2012 – 2017 sa tešila veľkému záujmu milovníkov umenia.

Výstava bola v poradí treťou samostatnou výstavou Milana Sokola v Stredoslovenskej galérii (SSG) a prezentovala jeho tvorbu uplynulých piatich rokov, v ktorej vyjadruje svoj vzťah k reklame a konzumnému spôsobu života. A tiež dokazuje, že  experimentovanie je charakteristickou črtou jeho tvorby. Nielen pre tých, ktorí si výstavu nestihli pozrieť, prinášame teraz reminiscencie v podobe fotografií a útržkov z rozhovoru s Milanom Sokolom, ktorého diela, vytvorené z fragmentov plechoviek od piva, si na dva mesiace doslova podmanili priestory Praetoria.

Tvorivým fenoménom umelca sú pixely, „piksle“ alebo jednoducho plechovky z piva. Pixel, ako je známe, je najmenšia jednotka digitálnej grafiky. Piksle, ako je tiež známe, sú produktom konzumu. Milan Sokol, s iróniou a sarkazmom jemu blízkym, z pásikov vystrihnutých z plechoviek spletá obrazy, s myšlienkou dať im inú, než reklamnú podobu a význam.  Jeho farebné mozaiky tak evokujú digitálnu grafiku poskladanú z pixelov. Cez pixely sa dostal k piksliam.

Od výstavy v máji 2002, ktorou Milan Sokol oslávil svoju päťdesiatku, uplynulo pätnásť rokov. Výstava v Stredoslovenskej galérii mala názov Predbežná bilancia a umelec sa vtedy vyjadril, že bilancia je to naozaj len predbežná, pretože nemá v úmysle skončiť. Povedal tiež, že sa nechce stať klasikom samého seba a ustrnúť na jednom bode. Napokon, práve experimentovanie je charakteristickou črtou jeho tvorby. Výstava Predbežná bilancia predstavila pečiatkovú tvorbu Milana Sokola, ktorá bola reakciou, resp. parafrázou na počítače, s ktorými sa dodnes celkom „neskamarátil“.

Po pätnástich rokoch sa v galérii stretli „tí istí ľudia“, ako hovorí umelec. Výstavu opäť otváral jeho priateľ, profesor Piotr Kunce z krakovskej Akadémie umení. Vernisáž sa konala 28. septembra a len v ten deň si výstavu pozrelo takmer dvesto návštevníkov.

„Musím povedať, že táto výstava bola, je a bude môjmu srdcu veľmi blízka. Zišli sme sa tu starí známi, priatelia. Hostkou výstavy bola, rovnako ako pred tými pätnástimi rokmi, významná poľská umelkyňa, riaditeľka  Galéria Biała v Lubline Anna Nawrot. Pozval som ju, lebo sa mi zdalo, že tie naše veci sa budú výborne dopĺňať. A naozaj spolu  ladili. Anna sa prezentovala tvorbou, v ktorej využíva mužské kravaty na ženských figurínach, čo pôsobilo veľmi emocionálne.  Kvôli kravatám prešla hádam všetky second handy v Poľsku… Ona  zbiera kravaty, ja plechovky.“ 

Inšpirovať sa prázdnymi plechovkami od piva, dokáže len človek s veľkou dávkou fantázie a v tomto prípade aj trpezlivosti. Vďaka tomu je aktuálna  tvorba Milana Sokola fascinujúca.

 „S pixelmi, ako ja vravím piksľami, to začalo v roku 2012, keď ma pozvali na medzinárodnú konferenciu o digitálnych technikách o do Krakova. Bola o tom, ako sa naša generácia vysporiadala s počítačmi. Bol som tam jediný Slovák. Chcel som urobiť takú iróniu na pixely, ako keď je búrka a „rozpiksluje“ obraz  v televízii. Použil som na to plechovky od piva a nazval som to pseudopiksle. Tieto škatule znázorňovali môj stav mysle počas ich tvorby. V Krakove sa to páčilo. Tak som sa tým plechom začal viac venovať.“

 Na tvorbu jedného obrazu potrebuje desiatky plechoviek. Na menší formát asi sto na väčší okolo štyristo. Strihá plechovky na cca centimetrové pásky, prepletá ich. Je to vyslovene ručná práca. Kde však berie toľko plechoviek od piva?

„Vytvoril som si sieť zásobovačov. Zbierajú mi ich priatelia, známi, moji študenti…  vždy keď prídem do školy, nájdem si na stole minimálne jednu plechovicu. No mojím najväčším dodávateľom je pani profesorka Zuzka Martináková z Banskej Štiavnice. Zrejme urobila lobbing po všetkých krčmách v Štiavnici. Asi tak raz za dva mesiace mi donesie okolo tisíc päťsto plechoviek! Ale stačí, keď sa prejdem naším mestským parkom a hneď mám najmenej päť plechovíc… Baví ma práca s týmito piksľami. Keď som s tým začal, bol som v tom až po uši. Strašne ma to chytilo. O štvrtej ráno som vstával a o ôsmej večer končil. Bol som sám sebou nadšený… jeeej, ako sa mi to darí. A potom ma trafil šľak. Ubral som na tempe a teraz to beriem ako terapiu.“

Aj keď fakt, že zrecykloval a na umenie premenil tisícky plechoviek evokuje snahu umelca podporiť ochranu životného prostredia, nie je to jeho prvotný zámer.

„Chcel som si to rozdať s reklamou. Reklama zneužíva umenie, tak prečo by umenie nemohlo zneužívať reklamu? Ale samozrejme, na životnom prostredí mi záleží.  A nie je to ani negatívny postoj k reklame. Kedysi ma očarila knižka talianskeho fotografa Oliviera Toscaniho Reklama je navoňaná zdochlina. Robil reklamy pre známe firmy, preslávil sa napríklad reklamnými kampaňami pre Benetton. Ukazoval na nich spoločenské problémy, vojnu, homofóbiu, rasizmus či AIDS. Jeho bilboardy doslova šokovali. Ľudia ich vnímali ako výzvu – spamätajme sa už konečne, kam sa to rútime? A aj tie moje plechovice vypovedajú o našom konzume, konzumnom živote…  Nie je to vyslovene boj proti reklame.“

Aj keď každé dielo má svoje meno, pohľad na ne evokuje množstvo ďalších predstáv.  Obraz Stromy sa však trochu vymyká spomedzi ostatných.

„Je zatiaľ posledný, ktorý som robil. Asi týždeň pred výstavou. V zime som bol v Brusne na liečení. Mrzlo, mrazy mínus tridsať, a ja som nemohol chodiť vonku. Len sa dívať z okna. A toto som tam videl. Stromy. Odfotil som si ten pohľad a urobil som obraz. Takže z tej abstrakcie sa sem tam aj do nejakej reality prestrihám a prepletiem.“

Umelecká tvorba Milana Sokola (1952, Banská Bystrica) sa začala odvíjať na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia. Podhubím formovania jeho osobnosti – a tým aj genézy jeho výtvarnej tvorby, bola spočiatku hlavne klíma kultúrne uvoľnených šesťdesiatych rokov, ktorú intenzívne zažíval počas stredoškolských štúdií na kremnickej „šupke“ (Stredná umelecko-priemyselná škola v Kremnici). Na nej získal zručnosti poctivého výtvarno-remeselného ryteckého remesla i impulzy z aktuálnych polôh domáceho avantgardného umenia. V časoch jeho stredoškolských štúdií tam totiž začali pôsobiť ako učitelia niektorí čerství absolventi bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení (napr. Karol Baron). Akademické umelecké vzdelanie získal Milan Sokol v rokoch 1973 – 1978 v Krakove, ktoré ako kultúrne centrum Poľska ponúkalo podstatne voľnejší variant možností umeleckej tvorby a jeho prezentácie ako tomu bolo u nás. Zažité impulzy nemohli nezaznamenať na jeho tvorbe citeľné stopy. Grafik Milan Sokol pedagogicky pôsobí na Katedre výtvarnej kultúry na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a jeho diela sú zastúpené v zbierkach viacerých slovenských a zahraničných galérií.

Fotogaléria