Banskobystričania takmer denne prechádzajú Štadlerovým nábrežím, ale po názve tohto významného mestského uzlu pátra len málokto. Banskobystričania významné osobnosti svojho mesta nepoznajú, ale hŕstka ľudí, ktorí si vážia odkaz minulosti, si v pondelok popoludní na evanjelickom cintoríne pripomenula sté výročie úmrtia Teofila, po slovensky Bohumila Stadlera.
Úplne presne však Henrich Gottlieb Stadler, sa narodil 1. marca 1823 v Bratislave, ale veľká časť jeho života sa už potom spája s mestom pod Urpínom. Spolu s ďalším mešťanom J.B. Huttnerom odkúpili v roku 1866 Harmanecké papierne. Zaviedli v nich výrobu drevoviny a naštartovali rozmach papierne, avšak Huttner skoro na to umrel. Počas Stadlerovho obchodného vedenia sa postavil vodný žľab na pohon strojov v továrni, neskôr aj malá vodná elektráreň na svietenie v papierni, ale naštartovali aj expanziu – otvorili veľkosklad v Pešti. V tom čase bol už Stadler jedným z popredných mešťanov a evanjelických činovníkov v Banskej Bystrici, kde býval. Vďaka svojim obchodným schopnostiam sa stal kráľovským radcom. Nikdy nemal deti, a tak svoj život venoval pomoci mestu a ľuďom v ňom žijúcim.
Práve tu môžeme nájsť aj korene názvu Štadlerovo nábrežie. Na obnovu tunajšieho nábrežia Hrona venoval Stadler nemalé finančné prostriedky, a preto sa neskôr mestskí radní rozhodli pomenovať túto časť mesta práve po ňom. Lenže ešte väčšie prostriedky dával Stadler na prestavby elementárnych škôl, či na rozšírenie chudobinca. Napriek tomu, že bol dozorcom tunajšieho evanjelického cirkevného zboru a zveľaďoval v prvom rade jeho majetok, podporoval ľudí bez rozdielu vyznania. V roku 1899 prenechal vedenie papierne Huttnerovým synom a až do svojej smrti sa spolu s manželkou venoval podpore chudobných vdov, sirôt, škôl a starobincov. Umrel 21. marca 1911 a smútočného pohrebného pochodu sa nezúčastnili len poprední predstavitelia mesta, ale aj množstvo radových obyvateľov. Jeho manželka Matilda pokračovala naďalej v jeho odkaze, a ako významná meštianka bola preslávená aj organizáciou honosných plesov.
Spomienky sa zúčastnila aj viceprimátorka Banskej Bystrice Katarína Čižmárová, ktorá pre BBonline.sk zareagovala aj na konštatovanie organizátorov pietneho aktu, že Banskobystričania nepoznajú svojich rodákov: „Je to chybou aj školského vzdelávacieho systému, ale v súčasnosti, keď prebieha reforma školstva, existuje priestor na dopĺňanie osnov a školy si môžu vytvárať svoj vlastný jedinečný program. Máme tu rôzne základné školy špecializované 
na šport, na jazyky. Možno by stálo za to, aby sa niektorá škola špecializovala aj na históriu a literatúru a regionálny princíp,“ povedala Čižmárová a doplnila, že mesto finančne podporuje aj vydávanie časopisu Permon, ktorý svojich čitateľov informuje práve o histórii mesta. Viceprimátorka sa z našej strany nevyhla ani otázke ohľadom zanedbávaného informačného centra, kde sa návštevníkovi do rúk bezplatne nedostane jediný informačný leták: „Na kultúre sa žiaľ dá najľahšie finančne uškrtiť. Verím, že príprava novej koncepcie činnosti informačného centra bude istým prísľubom na zmenu do budúcna. Aby naozaj návštevník mesta mohol dostať informačné materiály aj bezplatne. V najbližšom rozpočte v budúcom roku, by sme určite mali rátať aj s takouto položkou.“
