Už niekoľko desaťročí je marec mesiacom knihy. V roku 1955 ho vyhlásili na počesť kníhkupca, vášnivého zberateľa a šíriteľa kníh Mateja Hrebendu (1796 – 1880). Tohtoročný mesiac knihy je iný ako predošlé. Covidová epidémia zasiahla aj kníhkupectvá.
Kontakt s čitateľmi a milovníkmi kníh udržujú kníhkupectvá prostredníctvom výdajných okienok a internetu. Je to fajn, ale nie je to ono. Chýba tá atmosféra, vôňa kníh a možnosť dotknúť sa ich, hľadanie príbehov, poznania, objavovanie tajomstiev a niekedy i seba samého. Matej Hrebenda s nošou kníh na chrbte by sa nám v týchto časoch veru zišiel…
Banská Bystrica patrila niekoľko storočí medzi najvýznamnejšie mestá Uhorska v oblasti vydávania a predaja kníh. V nie až tak dávnej minulosti bolo v meste viacero kníhkupectiev. A neboli to len predajne kníh, ale aj miesta, kde sa schádzali a debatovali spisovatelia aj mnohé významné osobnosti mesta. Boli to dobré zvyky a zachovali sa dodnes. Najmä v klasických „malých“ kníhkupectvách. Tie sa však, bohužiaľ, pomaly vytrácajú z mestských ulíc a uličiek a sťahujú sa do veľkých nákupných centier. Alebo zanikajú.
V centre Banskej Bystrice sú dve kamenné kníhkupectvá. Mladšie Artforum vzniklo v roku 2015 vďaka iniciatíve niekoľkých nadšencov a od roku 2017 sídli na Hornej Striebornej. Do povedomia verejnosti sa dostalo nielen vďaka kvalitnej literatúre v regáloch ale tiež množstvom jedinečných aktivít, ktoré pripravuje pre svojich návštevníkov, čitateľov a priaznivcov. No a ďalšie je kníhkupectvo DUMA.
Povrávalo sa, že Duma skončí… a nebola to fáma
Kníhkupectvo DUMA je už takmer tridsať rokov neodmysliteľnou súčasťou Dolnej ulice. Zaujímavou paralelou je, že v druhej polovici šestnásteho storočia práve v tejto ulici žil Martin Buchfuerer, prvý známy kníhkupec v Banskej Bystrici. Koncom minulého roka sa začalo povrávať, že DUMA zatvára dvere a končí. A nebola to fáma! Až donedávna bola situácia pre ďalšiu existenciu tohto kníhkupectva takmer bezvýchodisková a hrozilo, že skutočne zanikne. Bola by to škoda. Bystričania by tak prišli, okrem iného, aj o miesto, kde sa zrodilo druhé, spisovateľom Pavlom Hrúzom vlastnoručne doplnené vydanie unikátnej knihy Bystrica v… tom.
Dobrá správa však je, že nekončí a naďalej zostáva v Dolnej ulici. Viac, nielen o kníhkupectve, sa dozvieme v rozhovore s jeho majiteľom, vyštudovaným knihovníkom Dušanom Majerom, ktorý knihám zasvätil už viac ako päťdesiat rokov svojho života.
Vyučili ste sa, ako sa hovorí, za knihovníka. Čo vás v škole naučili?
Knihovníctvo som študoval v Bratislave. Počas trojročného učňovského štúdia sme striedali prax v predajni, pričom všetky vtedajšie, teda tri krajské národné podniky Slovenskej knihy, nám poskytli naozaj výborné podmienky a navyše, na praxi sme si zarobili aj peniažky. Na teoretickej príprave v škole sme sa učili obsluhovať zákazníkov všetkých vekových kategórií, od bežných čitateľov až po odbornú verejnosť. Chodili sme tiež na rôzne exkurzie, napríklad do Prahy či Budapešti, absolvovali sme lyžiarsky výcvik vo Vysokých Tatrách a tam potom aj záverečné skúšky.
Kedy sa začal váš profesionálny život s knihami?
Moje, skutočne celoživotné povolanie predavača kníh, sa začalo prvého augusta 1966 nástupom do učebného pomeru vo vtedajšej Slovenskej knihe, národný podnik Žilina. Nastúpil som na praktické vyučovanie do toho času najväčšieho kníhkupectva v Stredoslovenskom kraji, ktoré sídlilo na Námestí SNP číslo 18 v Banskej Bystrici. (Dnes je v týchto priestoroch drogéria DM, pozn. autorky).
Koľko bolo v tom čase v Banskej Bystrici kníhkupectiev?
Okrem toho „môjho“ na námestí ešte dve kníhkupectvá, jeden antikvariát a Sovietska kniha.
A čo nasledovalo po skončení školy? Vrátili ste sa do Slovenskej knihy?
Po ukončení učňovky sme sa rozbehli do svojich životov. Dievčatá sa povydávali, založili si rodiny a my, chlapci, každý podľa existenčných podmienok. V mojom ročníku bola rarita, že sme boli až desiati chlapci. V tých predchádzajúcich bol obyčajne jeden chalan na triedu plnú dievčat. Ten sa mal! (Úsmev.) Z mojich desiatich spolužiakov sa postupne všetci vytratili zo svojho remesla, zostal som v tom iba ja. Neskôr som si ešte popri zamestnaní spravil päťročnú strednú odbornú školu ekonomickú. Do domovského kníhkupectva som sa vrátil po ukončení základnej vojenskej služby. Ako vedúci som ho prevzal v roku 1979 a fyzicky aj účtovne som ho likvidoval v januári 1992.
A potom už zrejme nasledovala ďalšia etapa vášho života s knihami…
Áno, odvtedy až doteraz som súkromný kníhkupec. Začiatky neboli ľahké. Jediným mojím kapitálom bola moja kvalifikácia a prax. Kým som nezískal obchodné priestory, knihy som predával na ulici, ambulantne, to ešte aj počas vedenia štátnej predajne. Taktiež na jarmoku a podobných podujatiach, kde chodilo veľa ľudí, som predával knihy. Súkromné kníhkupectvo som otvoril vo februári 1992 v budove osvetového strediska v Dolnej ulici, a to vďaka ústretovosti vedenia tejto inštitúcie, najmä vtedajšieho riaditeľa Jána Husárika. Začínal som v pravej časti pasáže budovy osvety, neskôr sa mi podarilo rozšíriť kníhkupectvo o ďalšie priestory v ľavej časti.
Medzi knihami ste strávili viac ako päťdesiat rokov. Všeličo ste prežili…
Keďže som v kníhkupectve pracoval už v minulom režime, mám aj také skúsenosti ako uvoľnenie po Pražskej jari, vydávanie knižných titulov a autorov, ktorí predtým boli zakázaní. Po okupácii sme zase mnohé tieto tituly vyraďovali zo sortimentu ako nežiaduce, protispoločenské. Paradoxne, po osemdesiatom deviatom roku som sa stretol s tým, ako na jednom poľnohospodárskom družstve boli hromady komunistickej literatúry, s knižnými blokmi vytrhanými z väzby, pripravené na odvoz do papierní na šrotovanie.
Atmosféru kníhkupectva vytvárajú knihy a ľudia, ktorí ho navštevujú. Ktorí známi Bystričania sa u vás zvykli zastaviť?
Už samotný charakter kníhkupectva predurčuje stretnutia s množstvom rôznych zákazníkov , bežných čitateľov, ale aj so zaujímavými ľudmi zo všetkých sfér spoločnosti. Môžem s určitosťou povedať, že ma to osobnostne obohatilo. Počas práce v knižnom obchode som spoznal veľa významných Bystričanov. Nebudem menovať, bol by to dlhý zoznam za tie roky. Čo ma však veľmi teší je, že sa mi podarilo vydať druhé vydanie knihy banskobystrického autora Paľa Hrúza Bystrica v… tom. Toto vydanie osobne korigoval, opravoval a dopĺňal v mojom kníhkupectve. A mám túto knihu doteraz v sortimente.
Koncom minulého roka sa šíril chýr, že kníhkupectvo zatvárate… a nebola to len fáma.
Áno, mal som v úmysle predajňu zatvoriť. V zmysle poslednej nájomnej zmluvy kníhkupectvo v tamojšom priestore končilo posledným februárovým dňom. Otázka, ako a či budem ďalej pokračovať, bola dlhší čas otvorená. Dôvodom bola najmä ekonomika prevádzky, pretože centrum mesta už dávno stratilo charakter obchodnej zóny. Obchodný život sa vytráca z mesta do nových objektov, ktoré sú pre ľudí viac atraktívne a pohodlné. No situácia sa na poslednú chvíľu zmenila a zostávam. Dokonca na tom istom mieste ako doteraz, v pasáži osvety na Dolnej 35. Akurát som sa presťahoval do priestoru oproti, kde som vlastne kedysi začínal. Teším sa na deň, keď budem môcť vo svojom kníhkupectve opäť privítať návšetevníkov. Dúfam, že to bude čoskoro…
Zanechal tu stopu spisovateľ Pavel Hrúz
V kníhkupectve Duma zanechal svoju stopu aj spisovateľ Pavel Hrúz (1941 – 2008). Bol to rodený a roduverný Banskobystričan, veľmi svojský človek. Originálny. Na nikoho sa nepodobal a ani podobať nechcel. A jeho tvorba, tá je taká ako on. Kto jej chce porozumieť (a kto jej porozumie, nemôže ju nemať rád), musí ju čítať. Čítať v plnom slova zmysle, od slova do slova, od začiatku do konca. A nie raz. Lebo raz nestačí. Tu je pár ukážok z jeho knihy Bystrica v… tom, ktorej druhé vydanie vlastnoručne dopĺňal práve v Dume.
*Stojíme na pustine, ktorá kedysi bola Huštákom. Keď zbúrali Dolnú bránu, otvoril sa odtiaľto výhľad na mesto. Barabizňa naľavo je opustený Herritzov mlyn, „útulňa biedy, ktorá je prirodzeným prameňom hriechu – nevhodne v blízkosti kláštora“. Strhnú ju až po druhej svetovej vojne, prednosť dostala chlapčenská kláštorná škola, do ktorej chodí aj budúci biskup Feranec. Keď sa Hušták stane na čas najdôležitejšou mestskou križovatkou – aj najhlúpejšou! – zmizne i dievčenská škola a veľká časť kolkárenskej záhrady. Najdlhšie vydržalo najmenšie mestské školské zariadenie: jednoizbový domček bez predsiene. Je to prípravka na elementárku a polgárku. Ani v najtuhších dobách maďarizácie sa tu nedarí vytlačiť domorodý jazyk…
* Jedno je však treba Hornej ulici uznať. Ústia do nej dve starobylé spojnice, Zasratá a Skackavá. Prvá z menovaných kopírovala ohyby juhovýchodných hradieb, našiel som ju už na mape zo začiatku 16. storočia pod názvom „Zasrana“. Nevedomci a ignoranti si často pletú jej ctihodné meno s Kakatkou, nemožno však dávať len na zvukomalebné dojmy. Kakatkou bývala kedysi celá Horná Strieborná, nakoniec ju však zeufemizovali a dnes je z nej len zvyšok, pár krokov od podchodu na námestie a priľahlé dvory. Skackavú si však nemôže popliesť ani najčerstvejší privandrovalec. Zachovala si pôvodnú dlažbu, trvalý postrach podrážok a „obcesov“. Meno má podľa chodníka, ktorý pozostáva z deväťadvadsiatich stupňov. Kameň vyhladili generácie, či v zime, či v lete je trvalou zásobárňou traumatologických oddelení. Na dolnom konci Skackavej býval obľúbený obuvník Ondrej Mažáry, ktorý dokázal vzdorovať nielen Baťovej veľkovýrobe, ale dosť dlho aj znárodňovačom…
*Zákruta z námestia do Lazovnej ulice je zradná, bicyklisti praváci vždy pred ňou opatrne brzdia – okrem krajčíra Malečka, ktorý ju nie a nie zvládnuť, a tak sa vezie domov okľukou cez Dolnú ulicu. Raz sa tu prekotilo aj auto s poslancom Novomeským. Nečudo, že aj autobus na Donovaly na tomto mieste spomaľuje. Rád to využíva mladý Lichý, nechce sa mu ťahať vozík až Na zábavu, vždy sa vzadu prichytí a vezie sa poľahky domov. Raz ho zase zazrie Chladný, ako čaká na neho na rohu U Kemov. „Čakáš na prípoj?“ zareve naňho. Lichý len hľadí do neba akoby nič. Vo vhodnej chvíli však šikovne prikvačí oje vozíka za autobus. Na túto chvíľu Chladný čakal, začne sa besná jazda. Autobus nikde nezastavuje, len sa ženie. Lichého by azda až na Staré Hory vyviezol, keby sa vozík na zákrute pred Ulmankou neprekopŕcol. Od tých čias bol s čiernymi pasažiermi pokoj.
Banská Bystrica – mesto kníhtlačiarov a kníhkupcov
Banská Bystrica, ako spomíname v úvode, patrila niekoľko storočí medzi najvýznamnejšie mestá Uhorska v oblasti vydávania a predaja kníh. Vráťme sa teda ešte trochu do histórie a spolu s historikom Vladimírom Sklenkom si pripomeňme významných kníhkupcov, kníhtlačiarov a kníhkupectvá v našom meste.
Svetový význam v oblasti kníh a ich hromadnom tlačení, a tým aj rozširovaní vo verejnosti, mal objav Jána Guttenberga z nemeckého mesta Mainz v roku 1440. Banská Bystrica ako prosperujúce slobodné kráľovské banské mesto za objavom nezaostala a stala sa mestom kníhtlačiarov a kníhkupcov.
Martin Buchfuerer bol prvým známym kníhkupcom v Banskej Bystrici. Najskôr vlastnil dom na Dolnom predmestí (Huštáku). V roku 1532 sa presťahoval do Dolnej ulice, kde sa stal majiteľom dnešného domu číslo 20. Zomrel 3. novembra v roku 1570.
Krištof Škultéty z Dolnej Lehoty bol už v roku 1577 prvým kníhtlačiarom v Banskej Bystrici. Jeho podnik sídlil v meštianskom dome na Hornej Striebornej ulici. Z jeho produkcie je najznámejší astronomický spis v latinskom jazyku „Tractatus de cometa“ z roku 1578. od Autor, banskobystrický mešťan a vedec Jakub Pribitzer v ňom píše o pozorovaní kométy.
Ján Jozef Tumler tiež prispel k rozvoju banskobystrického kníhtlačiarstva a kníhkupectva. V roku 1783 bolo súčasťou jeho firmy kníhkupectvo, v ktorom si už v tých časoch Banskobystričania mohli zakúpiť diela náboženskej a svetskej literatúry, školské učebnice či dokonca mestské noviny písané v slovenskom jazyku. Ján Jozef Tumler sa narodil 11. marca 1753 v Bratislave. Kníhtlačiarske remeslu sa vyučil u Jána Landerera v Bratislave a Jozefa Kurzböcka vo Viedni. Do Banskej Bystrice prišiel v roku 1782 a od roku 1783 v meštianskom dome na Lazovnej ulici prevádzkoval kníhtlačiareň aj kníhkupectvo. Z celkovej produkcie kníhtlačiarne boli dve tretiny vydané v slovenskom jazyku. Už v roku 1790 požiadal Ján Tumler o povolenie tlačiť prvé slovenské noviny. V roku 1796 musel pre ekonomické problémy musel tlačiareň predať, odkúpil ho dolnozemský Slovák Ján Štefáni za 2 100 zlatých. Vdova po Jánovi Štefánim, Zuzana Štefániová, ju v roku 1829 predala Jozefovi Vetterlemu z českého Písku, ktorý ju následne predal Macholdovcom z Kremnice. Helena Macholdová ju v roku 1830 kúpila pre svojho syna Filipa, vtedy len pätnásťročného chlapca, ktorého chcela zabezpečiť. Tlačiareň na začiatku viedol manžel jej dcéry Cecilie Lucie, kremnický kníhtlačiar Štefan Mihálik.
Filip Machold sa narodil 18. októbra 1815 v Kremnici. Už v roku 1832 vychádzali v Banskej Bystrici niektoré tlače pod menom Filip Macholda, aj pod menom Štefana Mihálika. Od začiatku sa v Macholdovskej tlačiarni zameriavali na slovenskú produkciu. V roku 1837 sa Filip Machold stal majiteľom tlačiarne a majstrom typografom. Toto obdobie sa stalo najvýznamnejším v histórii macholdovskej tlačiarne, nie z hľadiska objemu produkcie ale z hľadiska rozvoja slovenského kultúrneho života. Tlačiareň presťahovali z domu na Lazovnej ulici do domu vo štvrti Hámor. Filip Machold bol nielen tlačiar, ale aj sám v roku 1840 napísal spis K štyristému výročiu vynájdenia kníhtlače slávnemu skrz Filipa Macholda, súkromného kníhtlačiara v Banskej Bystrici a druha v tomto umení – Zur vierten Jubelfeier der Erfindung der Buchdruckerkunst…, a k nemu pripojenú ódu na Guttenbergov vynález. Po smrti Filipa Macholda viedla podnik celých jednásť rokov jeho manželka Alojzia, pokiaľ sa ich syn Filip Machold (1845 – 1915) nevyučil za majstra typografa. Tlače vydávala pod značkou Vytlačené u Filipa Macholda vdovy. Zo syna Filipa sa stal najúspešnejší člen rodu Macholdovcov. Tlačiareň opäť rozšíril, zmodernizoval, presťahoval na Hornú ulicu číslo 18. V roku 1876 sa narodil Filipovi Macholdovi syn, tiež Filip, a spolu viedli kníhtlačiareň. Po roku 1909 Filip Machold mladší (1876 – 1955) k vydavateľskej činnosti a k obchodu s papierom pridružil ešte kníhkupectvo. V práci kníhkupca sa našiel a v roku 1919 prenajal kníhtlačiareň, ktorá fungovala pod názvom Ľudová tlačiareň a od roku 1921 ako Slovenská Grafia. V roku 1940 ju predal. Znárodnenie po februári 1948 znamenalo definitívny koniec účinkovania Macholdovcov v banskobystrickej knižnej kultúre. Prišli aj o kníhkupectvo a obchod s papierom a kancelárskymi potrebami. Pokračovateľom macholdovského podniku sa neskôr stali Tlačiarne SNP, dnes Tlačiarne BB, a miestni kníhkupci, ktorí ešte v 21. storočí svojou prácou držia slávu kníhkupectva v Banskej Bystrici.
Eugen Krčméry (1830 – 1891) sa narodil v Hornej Mičinej. Kníhkupectvu sa vyučil v Levoči a u majstra kníhkupca Kronberga v Prahe. Po návrate z Prahy (1856) založil v Banskej Bystrici kníhkupectvo. Prvé slovenské kníhkupectvo, ktoré objednávalo a rozširovalo slovenské, slovanské a iné spisy po celom Slovensku aj v zahraničí. V rokoch 1863 – 1869 bol v Uhorsku hlavným vydavateľom a kníhkupcom Matice slovenskej z Martina. V 70. rokoch pôsobili v Banskej Bystrici ďalšie dve kníhkupectvá. V roku 1885 Krčméryho kníhkupectvo odkúpil budpeštiansky kníhkupec Karol Grill a v rokoch 1890 až 1909 bol už jeho majiteľom Alexej Ivánsky, od ktorého kníhkupectvo kúpil Filip Machold mladší (1876 – 1955).
