Quantcast

Stránky novín, televízne obrazovky či monitory počítačov sú doslova zahltené koronavírusovými informáciami. Rovnako ako sú touto pandémiou zahltené desiatky krajín a státisíce ľudí na svete.

Aj témou tohto nášho rozprávania bude… ako inak, život v čase epidémie, karantény. Oslovili sme Banskobystričanov a Banskobystričanky, ktorí/é už niekoľko – alebo aj viac ako niekoľko rokov, žijú v zahraničí. Alebo „vonku“ pracujú. Tu sú ich spovede.

Nevie, kedy sa dostane domov

Banskobystričanka Jana robí opatrovateľku osem rokov. Za ten čas bola vo viacerých rodinách. Vo Viedni je šiesty rok. Bežne pracuje v dvojtýždňových turnusoch, no tentoraz to bude na dlhšie. Taxíky, ktoré vozia opatrovateľky, nefungujú. Kolegyňa, striedačka zo Slovenska, teda neprišla a tak Jana „ťahá“ turnus aj za ňu. V 21. viedenskom obvode, vo Floridsdorfe, kde Jana opatruje 96-ročnú babku, je vysoká hustota obyvateľstva. Ako vraví, ľudí ako maku.

„Žijú tu rôzne národnosti, veď Viedeň je kozmopolitné mesto. Mám Viedeň rada, lebo napriek rôznym národnostiam tu ľudia žijú v pohode. Teraz tu však vládne pochmúrna nálada. Obmedzenia, týkajúce sa vychádzania z domu, boli vzhľadom na vysoký nárast ochorení predĺžené do veľkonočného pondelka. Potom sa uvidí. Školy majú otvoriť až v septembri. S medializáciou problému koronavírusu je podľa mňa Rakúsko za Slovenskom asi tak tri, štyri týždne, čo spôsobilo dramatický nárast počtu infikovaných. Vplyvom intenzívnej reklamy a informácií sa však zmenilo dosť vecí. Rozstupy v obchodoch, v lekárňach, nainštalované zábrany z plexiskla, platí zákaz vychádzania. Vonku môžeme ísť len v najnutnejších prípadoch… Rakúsky kancelár Sebastian Kurz konečne vyhlásil, že od prvého apríla pustia do obchodov len ľudí s rúškami. Ak ich nemajú, môžu si ich kúpiť pred obchodmi za symbolickú cenu. Takže Rakúsko až teraz prijíma „rúškové“ opatrenie. Hádam sa už na nás, uvedomelých Slovákov s rúškami, nebudú dívať ako na zjavenie,“ hovorí Jana.

Jana nevie, kedy sa vráti domov. Možno o dva týždne, možno o mesiac.  Ako však poznamenala, vládne lietadlo priviezlo v týchto dňoch do Rakúska desiatky opatrovateliek z Rumunska a Bulharska, ktoré by tu mali pracovať v dvoj až trojmesačných turnusoch.

„My, Slovenky, sa teraz nestriedame a je dosť pravdepodobné, že nás nahradia práve opatrovateľkami z Bulharska či Rumunska. Možno veľa našich žien príde o robotu.“

Každopádne, Jana po príchode na Slovensko pôjde do karantény. Nechce nikoho ohroziť, najmä nie svojich najbližších.

„Počítam s tým, že pôjdem do štátnej karantény. Jednoznačne.  Chcem prísť domov s pokojom na duši a nie s vedomím, že niekoho môžem ohroziť. S karanténou ako takou nemám problém, akurát mi vadí pomerne dlhý čas strávený v štátnom zariadení. Tiež si myslím,  že aj tam je riziko nakazenia sa, či už pri spoločnom transporte alebo tým, že na izbe bývajú viacerí. No kiežby moje obavy boli zbytočné. Tu v Rakúsku som stále len s babkou, na nákupy idem raz za päť dní, chránim sa rúškom, nestretávam sa s inými ľuďmi. V podstate prejdem z jednej karantény do druhej. Budem tajne dúfať, že kým pôjdem domov, zlepší sa situácia v testovaní.“

Situácia je napätá, ale nie panikárska

Je to už viac ako päťdesiat rokov, čo sa rodený Bystričan Dušan Klimo usadil v Nemecku. Žije v univerzitnom meste Reutlingen na juhu krajiny. Súčasnú situáciu v Reutlingene hodnotí ako napätú ale nie panikársku.

„Nariadenia vlády sú prijaté zodpovedne a s veľkou mierou profesionality. Trochu sme obmedzení vo voľnom pohybe, no my sme aj tak v rámci ochrany pred nákazou obmedzili styk s ľuďmi na nevyhnutnú mieru,“ hovorí Dušan Klimo a dodáva, že najviac mu teraz chýba syn a vnučky.

Dušan Klimo prežil detstvo a mladosť kúsok od Huštáka, pod Galgenbergom. Zanechalo to v ňom nezmazateľnú stopu a dodnes sa cíti Banskobystričanom. Je predsedom Únie Slovákov v zahraničí a organizátorom stretnutí rodákov v Banskej Bystrici. Dianie na Slovensku a vo svojom rodnom meste sleduje každý deň v televízii, na RTVS a TA3.

Žijeme prakticky ako v zlatej klietke

Po maturite v roku 1969 odišla Ria Treppo z Banskej Bystrice študovať architektúru do Bratislavy. Od roku 1983 žije v Rakúsku pri Neziderskom jazere.

„O Corona epidémii sa u nás hovorí už dlhšie, ale až keď sa vírus rapídne začal šíriť v severnom Taliansku, kde sú niektoré lyžiarske strediská spojené s rakúskymi, začali sa robiť aj prvé opatrenia proti epidémii.  Moja tohtoročná lyžovačka bola zrušená a v dohľadnej budúcnosti aj cestovanie“ hovorí Ria a pokračuje: „Život u nás na dedine sa veľmi nezmenil, rúška nosiť nemusíme, len pri styku s verejnosťou. Dôležité je mať odstup od ľudí, ktorých stretneme a často si umývať ruky. Máme veľkú záhradu a za domom les a ako vždy,  denne robíme dlhé prechádzky.“

 Obecný Úrad v dedine Breitenbrunn, kde Ria žije, ponúkol pomoc s nákupmi potravín a liekov pre rizikovú skupinu ľudí nad šesťdesiatpäť rokov. Okrem toho tu majú aj catering, ktorý denne pripravuje obedy za veľmi výhodnú cenu.

„O zábavu máme, chvalabohu, postarané, pretože sa k nám nasťahovala dcéra s manželom a dvoma malými deťmi. Majú tu viac priestoru a voľných prechádzok ako v byte vo Viedni. Žijeme prakticky ako v zlatej klietke, a ak sme zdraví, nič nám nechýba. Navyše, na mňa v mojej brandži, plánovaní a zariaďovaní interiérov, obmedzenia týkajúce sa epidémie len veľmi málo doľahli, pretože pracujem z domu. Horšie je to so spoločenským životom. Pravidelné stretávania s kamarátmi tu v Rakúsku a aj v Bratislave sú zrušené a zrušené je aj cestovanie a rôzne kultúrne podujatia. A to mi veľmi chýba.“

Ria dúfa, že do leta bude pandémia minulosťou a v septembri navštívi Radvansky jarmok v Bystrici, kde sa stretne so známymi, s kamarátmi a rodinou.

„A tiež chcem veriť v to, že napriek zlej hospodárskej situácii, ktorá nastane po kríze, si ľudia budú vážiť viac ako predtým svoje zdravie…“

Krakov pôsobí ako mesto duchov

Naposledy bola doma, na Slovensku, pred mesiacom, navštíviť rodičov a starých rodičov. Banskobystričanka, dnes už Krakovčanka Martina Dimov odišla pred pár rokmi študovať do Poľska. A už tam zostala. S manželom a malým synčekom bývajú v centre Krakova.  Momentálne je na materskej dovolenke, a zároveň sa opäť zapísala na štúdium slovenskej filológie na najstaršej univerzite v Poľsku, Jagelovskej univerzite.

Vie presne, kedy začala vnímať informácie o epidémii koronavírusu v Európe. Bolo to v pondelok deviateho marca. Jej mama mala v piatok trinásteho marca prísť na návštevu do Krakova. No v ten pondelok jej zavolala, že nepríde.

„Bála sa, že uzatvoria hranice a bude musieť zostať v Poľsku. Upokojovala som ju, že sme  predsa v Európskej únii a hranice určite neuzavrú… Následne som cestu radšej zrušila, čo sa ukázalo ako dobré rozhodnutie, keďže na Slovensku zaviedli opatrenie povinnej karantény na štrnásť dní po návrate zo zahraničia. Odvtedy sledujem paralelne dianie na Slovensku a v Poľsku.“

Od 25. marca je v Poľsku vyhlásený stav epidémie a platia prísne opatrenia, čo sa týka vychádzania z domu. Obmedzuje sa len na nevyhnutné každodenné činnosti, ako sú nákupy, cesta do a z práce, návšteva lekára, prípadne dobrovoľnícka služba spojená s bojom proti koronavírusu. V električkách a autobusoch je vyznačený presný počet osôb, ktoré sa súčasne môžu nachádzať vnútri. Po ulici môžu ísť spolu maximálne dve osoby (výnimkou sú rodiny) a musia dodržiavať bezpečný odstup (minimálne 1,5 metra). Polícia stále striehne, či sa nariadenia dodržiavajú.

„Rúška v Poľsku zatiaľ nie sú povinné. Odporúčajú sa chorým osobám. Aj keď už čoraz častejšie vidím ľudí, ktorí ich nosia. Bežnejšie sú rukavice. V obchodoch sú antibakteriálne gély s obsahom alkoholu. U nás v dome je upratovacia služba, ktorá sa stará o čistotu a pravidelne dopĺňa antibakteriálny gél pri hlavných vchodových dverách. Myslím si, že prvú fázu obrovského dopytu po týchto prostriedkoch hygieny máme za sebou a teraz je už jednoduchšie kúpiť v lekárňach gély, mydlá, antibakteriálne vreckovky, alebo toaletný papier v drogériách.“

Súčasnú situáciu a náladu v Krakove Martina opisuje ako veľmi zvláštnu. Predovšetkým pre tých, čo sú zvyknutí a zvyknuté na sociálny život, vychádzky do parku, reštaurácie, posedenie pri káve či návštevu kina.

„Krakov je turistické mesto, no teraz pôsobí tak trochu ako ,,ghost city,” mesto duchov… Môj manžel, našťastie, má možnosť pracovať z domu. Už dva týždne tak pracuje a bude pracovať minimálne do štrnásteho apríla. Zatiaľ to zvládame veľmi dobre. Môžeme si viac pomáhať, zdieľať spolu obavy a vzájomne sa podporovať. Karanténu vnímam aj ako utuženie nášho vzťahu a vzťahu s naším synom. Veľmi mi však chýba rodina.  Či už moja na Slovensku alebo manželova rodina v Bulharsku. Plánovali sme za nimi letieť v máji, ale dnes to nevidím ako reálne. Tiež mi chýba voľný a bezstarostný pohyb medzi ľuďmi.“

Na Slovensko a Banskú Bystricu Martina myslí teraz viac ako inokedy. Je v pravidelnom kontakte s mamou aj starými rodičmi. Rovnako myslí na priateľov a známych a praje im predovšetkým zdravie.

„O takomto čase pred dvomi rokmi som bola v Neapole. Veľmi ma trápi rozsah pandémie, ktorá postihla Taliansko. Pevne verím, že opatrenia, ktoré boli prijaté v Poľsku, na Slovensku, v Bulharsku či iných krajinách, pomôžu zvládnuť situáciu čo možno najlepšie, aj s ohľadom na zdravotnícky personál.“

Nariadenia sú prísne, pokuty vysoké

„Zo Slovenska som odišiel v novembri 1968. Posledných sedem rokov žijem v mestečku Grimsby v niagarskej oblasti v Kanade. Grimsby leží na južnom pobreží jazera Ontário, presne oproti mestu Toronto, ktoré bolo mojím domovom zhruba asi  štyridsaťpäť rokov,“ hovorí banskobystrický rodák Miro Kantarsky.

V Banskej Bystrici bol naposledy v roku 1997, a tiež dva roky predtým aj s rodinou a príbuznými. Priznáva, že Slovensko mu veľmi chýba. Často myslí na Bystricu, no vďaka priateľom na sociálnych sieťach je so svojím rodným mestom v kontakte takmer každý deň.

Epidémia koronavírusu zasiahla aj Kanadu.  Nariadenia sú prísne a pokuty za ich porušenie vysoké. Napriek tomu, v poslednú marcovú nedeľu, ktorá bola v Grimsby krásna a slnečná, si veľa ľudí vyšlo na prechádzku. S deťmi a psami.

„Každý tu má psíka, alebo aj dvoch. Počas tejto vírusovej neplechy sa ľudia utiahli do domov, ale tak trochu aj kvôli škaredému počasiu. Inak u nás, podobne ako aj na Slovensku, sú obchody väčšinou zatvorené, okrem potravín, lekární a drogérií.  Zatvorené sú aj reštaurácie, ale rýchle občerstvenia podávajú stravu cez okienko. Kávu, jednoduché jedlá, hamburgery, šišky a podobne. Dezinfekcia v obchodoch s potravinami je samozrejmá a prísne dodržiavaná.“

Grimsby je doslova medzinárodné mesto, napokon ako väčšina miest v Ontariu. Teraz je však väčšinou prázdne. Vyzerá ako mŕtve, hovorí Miro.

„Troška sa nudíme, najmä manželka, ktorá inak pracuje ako dobrovoľníčka v obchode s darovanými vecami. Chýbajú jej stretnutia s priateľkami. A mne zas chýba to, že nemôžem filmovať rôzne spoločenské akcie či robiť reklamné videá. No ale nie je to tu až také zlé…“

Miro Kantarsky sa okrem práce okolo domu a v záhradke venuje produkcii filmov.  Priateľom do Banskej Bystrice posiela film z mesta Grimsby, ktoré je teraz jeho domovom.

V ďalšom rozprávaní  navštívime Slovákov žijúcich v Austrálii, Anglicku či Taliansku… Už čoskoro!