Poézia je krehká lyrika. Ľúbostná aj baladická. Citlivá, s vnútornou silou a plná emócií. Ale sú básne aj v 21. storočí pre ľudí príťažlivé?
Janka Olejová je poetkou, speváčkou, ale aj lekárkou. Narodila sa v Krupine, vyštudovala Gymnázium J. G. Tajovského v Banskej Bystrici a Lekársku fakultu Univerzity Palackého v Olomouci, kde tiež vyučuje. Pracuje na Klinike plícních nemocí a tuberkulózy Fakultní nemocnice Olomouc. Od roku 2012 je členkou literárneho zoskupenia Generácia NULA.
Umelecká duša, ale aj anjel pre chorých. Sama by sa tak asi nezadefinovala, no v posledných dvoch rokoch poznačených covidom, možno aj na jej básne pôsobil strach nielen o svoj život. Alebo nebol na básne čas, ani chuť?
Napriek tomu, že písaním teraz trávim určite viac času ako som zvykla, sú to prevažne lekárske správy a básní mi za dobu covidu veľa nepribudlo. Spektrum pacientov na pľúcnej klinike, kde pracujem, je široké. Denne stretávam ľudí s ťažkých priebehom covidu, aj s pneumoonkologickými diagnózami. Ťažko sa o tom hovorí. Často je to emočne surová záležitosť. Ešte stále som nenašla rovnováhu v tom, čo si brať a nebrať z práce domov.
Pôsobíte ako nežná krehká žena. Spojenie s umením je preto na prvý pohľad prirodzenejšie. Ako vás vnímajú pacienti?
To by ste sa museli spýtať ich. (Smiech.) Často počujem od pacientov aká som mladá a oslovujú ma sestrička. Vo väčšine prípadov to nemyslia zle, nie je to osobné. Bohužiaľ, s rodovými stereotypmi sa stretávajú všetky ženy, ktoré skončili medicínu. Nakoniec, je to predsa práca s ľuďmi a vždy závisí na konkrétnom človeku. Na čom si ja dávam záležať vo vzťahu k pacientovi je, neprenášať na nich emócie, za ktoré nemôžu. Takže pokiaľ sa stane, že ma niečo v práci rozladí, nepokračujem vo vizitách, kým neviem prísť za pacientmi znovu usmiata.
Dnes slávime Svetový deň poézie. Vráťme sa teda k roku, kedy vyšla vaša prvá zbierka básní s názvom Šepot dažďa. Písali ste básne už aj ako malé dievčatko alebo ste poézii prišli na chuť až počas dospievania?
Na základnej škole som mala výbornú pani učiteľku slovenčiny Adriánu Heclovú a hlavne vďaka nej som si k poézií našla svoju cestu. Keď som bola menšia, vymýšľala som si pesničky a prvú ozajstnú báseň som napísala asi v siedmom ročníku.
Čo je zachytené v básňach vo vašom knižnom debute?
Je to výber z básní, ktoré som písala vo veku od trinásť do pätnásť rokov. Myslím, že zachytávajú pohľad dospievajúceho dievčaťa na svet, ktoré si myslí, že o ňom už všetko vie. (Smiech.) Vždy som bola veľmi hĺbavá, emotívna a veľa som čítala. To všetko sa spolu pretavilo do vtedajšej tvorby a vďaka podpore, ktorú som dostala zo strany rodičov a pedagógov, som v roku 2009 mohla držať v ruke svoju prvú knižku.
Kým vyšla druhá zbierka, prešlo pár rokov. V tomto období ste sa stali členkou Generácie NULA. Povedzte nám o tomto zoskupení viac.
S Marcelom Pálešom a Petrom Papšom, ktorí sú zakladajúcimi členmi Generácie NULA, som sa stretla v roku 2011 na čítačke na banskobystrickom námestí. Hneď po podujatí mi pri káve rozprávali o tom, ako chcú zachovať živý a ľudský rozmer poézie a mňa to neskutočne nadchlo. Krátko na to ma zobrali so sebou na prvú čítačku a od tej doby sme sa stretávali pravidelne. Zoskupenie sa rozrastalo, našlo si svoje publikum, a keď človek videl plné kluby ľudí, ktorí boli hladní po slove, bola to inšpirácia, ktorá nás poháňala vpred.
Už spomínaná druhá zbierka nesie pútavý názov. Nemôžem mať všetko, kam by som to dala. Vložili ste do básní to, čo vás na medziľudských vzťahoch trápi?
Zvyknem hovoriť, že kým v prvej zbierke som si myslela, že o svete viem všetko, tu som zistila, že o ňom neviem vlastne nič. Preráža v nej prvá skutočná konfrontácia s realitou dospelého sveta a v tomto kontexte aj túžba po ľudskosti. A ako hovorí aj názov, je o hľadaní tých dôležitých vecí v živote. Kým pri prvej zbierke som mala pocit, že som z nej rýchlo vyrástla, s týmto dielkom sa doteraz v mnohom stotožňujem. Ilustračné fotky robil Bohdan Mezei a na celom prevedení sme si dali veľmi záležať. Stále som veľmi hrdá na to, ako sa nám to podarilo.
Umenie je vám veľmi blízke a k umeniu patrí aj spev. Vo vašom prípade je to najmä šansón. Čo vám na ňom tak učarovalo?
Šansón ma vždy fascinoval tým, aký bol expresívny. Patrili k nemu gestá, rozprával príbeh. Vyvolával v človeku emócie aj v prípade, ak nerozumie textu. Z hudobného hľadiska mi vždy imponovalo, že hlas speváka je v kapele ďalším nástrojom.
Poetka, speváčka, lekárka. Čo vás definuje najvýstižnejšie?
Je vo mne stále z každého niečo. Chcela by som, aby som sa medzi týmito rolami vedela prepínať na počkanie, ale nanešťastie to tak nefunguje. Tým, že medicína je tak pragmatická veda, musela som sa naučiť moje emotívne ja niekedy ignorovať. Ale potom na druhej strane, keď sa s ním chcem niekedy spojiť, ono ignoruje mňa. Ideálnu rovnováhu medzi týmito svetmi stále ešte hľadám. Dúfam, že po skončení pandémie, budem mať na umenie viac času.
Takmer na záver sa vrátim k zamysleniu v úvode. Čo básne, ktoré mnohí v dobe, ktorú žijeme považujú za prežitok, prinášajú dnešnej generácii?
V poslednej dobe mám pocit, že ľudia sa aktívne vyhýbajú veciam, ktoré ich nútia niečo cítiť. Odráža sa to aj v nastavení dnešnej spoločnosti. Prejavy emócií sa považujú za slabosť. V období pandémie, alebo teraz aktuálne v období vojnového konfliktu, sú ľudia konfrontovaní témami, ktoré im spôsobujú diskomfort a chcú od nich emócie a empatiu. To sú veci, ktoré aktívne nevyhľadávajú. Práve preto si myslím, že spoločenský rozmer poézie a umenia ako takého opäť rastie. Vytvára priestor a podnety pre konverzáciu, voľnosť niečo cítiť a následne možno aj odvahu niečo zmeniť.
Napriek tomu, že sa poézia odsúva do úzadia, poznám osobne mnoho mladých nadšencov, ktorí si však svoje dielka schovávajú akoby iba pre seba. Neveria tomu, že by oslovili ich verše aj ostatných. Čo by ste im poradili? Ísť s kožou na trh?
Jednoznačne. Vnímanie poézie je veľmi subjektívne. To čo sa páči mne, nemusí sa páčiť vám a to je úplne v poriadku. Každý si nájde svoje publikum. Viem, že je desivé, pustiť do sveta hlboko osobné veci, ale to je na tom to pekné. Je to najčistejší rozmer, v akom sa s vami môže niekto stotožniť a byť vám blízko.
Talentovaná poetka Janka Olejová získala v kategórii poézia ocenenie Literárna cena Čakanky 2018, kde obsadila 1. miesto a Literární soutěž pro studenty UP 2018, kde sa umiestnila rovnako na 1. mieste. Publikovala v literárnych časopisoch Dotyky, Orol Tatranský aj Slovenské pohľady. A jej zatiaľ poslednú zbierku básní, ktorá nesie názov Nemôžem mať všetko, kam by som to dala, môžete nájsť na pultoch najväčšieho kníhkupectva na Slovensku.
