Štrnásteho júna tohto roku si literárne a kultúrne spoločenstvo pripomína nedožité 80. narodeniny banskobystrického spisovateľa Pavla Hrúza (14. 6. 1941 Banská Bystrica – 15. 8. 2008 Banská Bystrica).
Výrazný, originálny predstaviteľ modernej slovenskej prózy a banskobystrického literárneho života, spisovateľ s vlastným, jedinečným rukopisom zanechal v slovenskej literatúre nezameniteľnú stopu. Jeho tvorba rúcajúca konvencie od začiatku provokovala početné reakcie. Sú v nej neprehliadnuteľné viaceré prvky charakteristické pre postmodernú literatúru: banálnosť príbehov i postáv, paródia, irónia, dezilúzia zo skutočnosti, intertextualita, fragmentarizácia, jazyková a kompozičná hra.
Pavel Hrúz prišiel na svet v roku 1941 ako tretí syn v rodine krajčíra Pavla a jeho manželky Juliany v Banskej Bystrici v dome na Skuteckého (v tom čase Hitlerovej, neskôr Stalinovej) ulici, otec vlastnil pánsky salón na námestí. Pavel navštevoval štátnu ľudovú školu, meštiansku školu, elektrotechnickú priemyslovku, Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave. Po absolvovaní základnej vojenskej služby vystriedal niekoľko zamestnaní.
V roku 1968 bol prijatý za člena Zväzu slovenských spisovateľov, stal sa redaktorom literárneho a kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie v Martine spolu s Damiánom Vizárom, Tomášom Winklerom a Ivanom Kadlečíkom ako šéfredaktorom. Časopis ako jediný ešte dva roky po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 udržiaval kontinuitu slobodného myslenia na Slovensku, uverejňoval príspevky už vtedy proskribovaných autorov Dominika Tatarku a Ludvíka Vaculíka. Pre svoj politický a občiansky postoj k augustovým udalostiam bol Hrúz z Matičného čítania aj zo Zväzu slovenských spisovateľov prepustený. Komunistická moc ho odsúdila na takmer dvadsaťročné odmlčanie.
Začiatkom sedemdesiatych rokov sa datuje vznik kontaktov a spolupráca Hrúza s československým disentom, publikovanie v samizdatovej literatúre, ktorá sa začala rozvíjať ako dôsledok zásahov politickej moci v oblasti kultúry a zvlášť literatúry. Nasledujúce pokusy o publikovanie próz boli už neúspešné, v Slovenských pohľadoch vyšla len poviedka Demosthenov kamienok (1971) pod pseudonymom Ivan Hrudka (bol to spoločný pseudonym s Ivanom Kadlečíkom), v Ozvenách Slovenska 72 poviedka Príliš pomalá smrť pod pseudonymom Pavel Krajčír a v košickom štúdiu Slovenskej televízie odvysielali rozprávku Nedobytný hrad.
Po troch rokoch sa podarilo Pavlovi Hrúzovi nájsť zamestnanie – stal sa správcom tenisových kurtov v Banskej Bystrici, po roku robotníkom na píle v Harmančoku, neskôr závodným energetikom v Stavoindustrii. V rokoch 1975 – 1976 pracoval na montážach v Prahe ako prípravár na stavbe škodováckeho servisu na Spořilově. Opätovný návrat na verejnú literárnu scénu sa konal až po roku 1989, kedy sa zamestnal v literárnej redakcii slovenského rozhlasu.
Literárne činný bol už ako stredoškolák, uverejňoval početné drobné príspevky v periodickej tlači, napr. humoresky v stredoslovenskom týždenníku Smer Na posiedke s duchom (1958), i poviedku Neprehrám v časopise Mladá tvorba (1959), ktorá sa omylom redakcie objavila s menom Peter Hrúz, na čo autor zareagoval recesisticky a niekoľko nasledujúcich poviedok poslal pod menom Ján Peha – napr. poviedku Dvojjediný (1961). Za knižný literárny debut Dokumenty o výhľadoch (1966) dostal Cenu Ivana Krasku. Mozaiku bohatej tvorby tvorili v nasledujúcich rokoch diela Okultizmus (1968), Zvuky ticha (1976), Chliev a hry (1990), Pereat (1991), Párenie samotárov (1993), Chlieb a kry (1996), Oči kuričove (1996), Hore pupkom, pupkom sveta (1998), Bystrica v …tom (2000), Lunetárium (2001), Memoáre medeného mesta: trištvrtetisícročie Banskej Bystrice (2006), početné poviedky, fejtóny, eseje a články.
Neľahký osud človeka a tvorcu Pavla Hrúza reflektoval komplexne literárny vedec Vladimír Barborík: Pavel Hrúz (…a dielo), 2000. Literárne a hudobné múzeum v Banskej Bystrici spravuje zbierky so vzťahom k spisovateľovi, v roku 2006 Štátna vedecká knižnica vydala jeho personálnu bibliografiu a Bábkové divadlo na Rázcestí s vydavateľstvom K. K. Bagalu uviedlo inscenované čítanie z knihy Pavla Hrúza Memoáre medeného mesta pod názvom Za živa v Bystrici a po smrti v nebi.
V rozhovore samého so sebou alebo Pred Zrkadlom : Paľo Hrúz sa rozpráva s Paľom Hrúzom v časopise Štúrov odkaz na otázku: „Budeš teda kráčať ďalej po svojej ceste poslušný…“ odpovedá: „ Nie po ceste, ale po dráhe. A nie kráčať, ale bežať. Opreteky, ako sa to už patrí v tej divnej štafete, ktorej sme chtiac-nechtiac členmi. Podaktorí, pravda, zaspíme na štarte alebo vybehneme privčas, druhých zas vystrčia z dráhy a iných šťuchnú kolíkom pod rebrá – jednako sa však nemôžeme vzdať. Dobre vediac, odkiaľ si vybehol, nemáš ani potuchy, pokiaľ až dovliecť sa je ti súdené. Robím teda i ja čo môžem – aj keď už nemôžem.“ (Hrúz, 1968)
Jednako sa nevzdal a dnes okultisticko-neokultistická próza Pavla Hrúza svojimi kvalitami opäť presviedča recipienta, aby sa nechal vtiahnuť do jeho „hry“.
