Quantcast

Banskobystrické štúdio sa 21. augusta 1968 stalo rozhlasovým srdcom Slovenska. Ako jediné na Slovensku bolo ostrovom slobodného slova v okupovanom mori. Celkom logicky a historicky kontinuálne do vysielania vstupovalo slovami: Hlási sa Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica.

V osudnú noc z 20. na 21. augusta 1968 pásy tankov armád Sovietskeho zväzu, Poľskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a Bulharskej ľudovej republiky udusili klíčiacu nádej na obrodu vtedajšieho spoločenského systému v Československu.

Redaktor Fedor Mikovič-hlásateľka Lýdia Faksová-august 1968Prvou úlohou okupantov bolo popri internovaní politických predstaviteľov Československa aj obsadenie desiatich štúdií Československého rozhlasu. Bratislavské a košické štúdio prestalo vysielať už v prvý deň okupácie okolo deviatej hodiny ráno. Banskobystrické štúdio, postavené na okraji mesta, nedokázali sovietski vojaci objaviť hneď po vpáde do mesta, a tak pred kolektívom banskobystrického rozhlasového štúdia vyvstala historická úloha: spolu s pražskými kolegami po celý deň prinášať slovenskému a českému poslucháčovi pravdivé, aktuálne informácie o dramatických udalostiach v republike. Do Banskej Bystrice prichádzali správy o pohybe okupačných vojsk z celého Slovenska. Žiaľ, aj správy o prvých obetiach, a tak štúdio vysielalo výzvy, aby sa občania zdržali zbytočných provokácií. Ľudia telefonovali, posielali telegramy, prichádzali do štúdia osobne. Vyjadrovali svoje rozhorčenie nad brutálnym potlačením pokusov o demokratizáciu spoločnosti, ale aj podporu internovaným predstaviteľom Československa. Spravodajstvo štúdia dopĺňali vstupy pražského rozhlasu, ktorý v tom čase vysielal už z náhradných, utajovaných pracovísk.

Po odhalení štúdia pokračovalo vysielanie v ilegalite

Sovietski vojaci prišli do štúdia v Banskej Bystrici až tesne pred polnocou, 24 hodín po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na československé územie. Banskobystrický rozhlas sa po celodennom vysielaní rozlúčil so slovenskými poslucháčmi hymnickou piesňou Kto za pravdu horí. Pracovníci štúdia museli ihneď všetci opustiť svoje pracoviská, rozhlas zostali strážiť sovietski vojaci.

Zdeno Oravec-Fedor Mikovič-Hana Kútiková-Štefan Ivančík-Vladimír Lehoťan-august 1968V druhý deň okupácie vysielali pomocou krátkovlnného vysielača z Posádkovej správy. V tretí deň riaditeľ banskobystrického vysielača Ján Like sprostredkoval vstup do Rozhlasovej štafety, ktorú pre celé Československo koordinovalo pražské rozhlasové centrum. Postupne sme vysielali z ďalších utajovaných pracovísk, zriedených vo vtedajšej Priemyselnej škole elektrotechnickej, Strednom odbornom učilišti spojov, Zosilňovacej stanici a napokon v Krajskej správe spojov.

Príspevky sa zhromažďovali v redakcii, ktorú viedol šéfredaktor Viliam Mráz za pomoci korešpondentky Júlie Drahošovej. Odtiaľ ich na ilegálne pracoviská doručovali vodiči Miroslav MičevViliam Snopko, ale aj ďalší pracovníci štúdia. Na ilegálnych pracoviskách sa striedal v turnusových službách celý kolektív techniky pod vedením Štefana Ivančíka.

Z redaktorov sa do živého vysielania zapojili: Ján Baláž, Imrich Čierny, Milan Jurčo, Fedor Mikovič, pražská redaktorka, v tých pohnutých dňoch dovolenkujúca na Slovensku Soňa Mlčochová, Zdeno Oravec, Štefan Turňa a Ota Plávková. Hlásateľsky sa na vysielaní podieľali Lýdia Faksová, Hana Kútiková a Milina Vlnová.

Viacerí pracovníci rozhlasu boli roku 1968 prepustení z práce

Pri 60. výročí vzniku Československa, 28. októbra 1968, odmenil Národný front za augustové vysielanie pamätnými plaketami technikov Štefana Ivančíka a Karola Demutha. Vzápätí, po nástupe „normalizácie“, však nasledovali previerky, vypočúvanie agentmi ŠTB a prepúšťanie z práce. Československý rozhlas museli opustiť: Ján Baláž, Ondrej Bartoš, Imrich Čierny, Mikuláš Kováč, Viliam Mráz, Zdeno Oravec, Ota Plávková a Štefan Turňa. Technici Štefan Ivančík a Karol Demuth boli odvolaní z riadiacich funkcií.

Všetci menovaní boli po roku 1989 rehabilitovaní, no vek a zdravotné problémy už niektorým nedovolili, aby sa vrátili do pôvodných funkcií.

Československý rozhlas sa v auguste 1968 zapísal zlatými písmenami do histórie slovenskej žurnalistiky. Aj jeho zásluhou občania Československa morálne zvíťazili nad polmiliónovou okupačnou armádou. K tomuto víťazstvu výraznou mierou prispel aj kolektív pracovníkov banskobystrického rozhlasového štúdia.

Spomienka na august 1968 aj s banskobystrickým “hlasom” Hanou Kútikovou

Vo štvrtok o 18:00 je naplánovaná spomienka na obete augustovej noci. Pri Mariánskom stĺpe na Námestí SNP sa budú páliť sviečky a spomínať na pohnuté udalosti. Účasť na podujatí ohlásila aj Hana Kútiková, ktorá bola súčasťou rozhlasového vysielanie v inkriminovanú noc. Spomienku na obete augusta 1968 organizuje klub nezávislých poslancov mestského zastupiteľstva Banskobystrická alternatíva.

Výstava v Prahe na počesť banskobystrického rozhlasu

Page_1Pražská výstava, usporiadaná pod záštitou generálneho riaditeľa Českého rozhlasu Petra Duhana, je venovaná dvom významným výročiam v histórii Českého a Slovenského rozhlasu – 70. výročiu pôsobenia povstaleckého Slobodného slovenského vysielača v auguste 1944 a vysielaniu Československého rozhlasu počas okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968.

S prejavmi úcty a piety ju venujeme všetkým pracovníkom bývalého Československého rozhlasu, ktorí sa v roku 1968 podieľali na vysielaní Rozhlasovej štafety a osud im nedoprial, aby si v týchto dňoch spolu s nami na vtedajšie dramatické udalosti zaspomínali.