Quantcast

1_Szmolen v lokajskej livrejiDňa 1. októbra 1894 o 10. hodine Anton Szmolen nastúpil k dvoru. Dvorský krajčír mu vzal miery na služobnú garderóbu a náš hrdina sa zrazu ocitol v úplne inom svete: „Prvý raz pri cisárskom stole. Keď som prišiel do sály, veru ma zarazilo, ako starô porekadlo, díva sa ako teľa na nové vráta, videl som (sa) pri generáloch, aj v civile pri lepších famíliách, ale predsa je rozdiel veľký a keď som sa videl medzi tými mnohými hosťami toho milého pána cisára, to som sa zaradoval, že mám to šťastie naňho sa dívať tak, ako chcem…“

Takto si na začiatok služby na dvore cisára Františka Jozefa spomína vo svojich pamätiach lokaj 1. triedy, banskobystrický rodák Anton Szmolen. Na viedenskom cisárskom dvore slúžil 16 rokov, do roku 1910. Anton Szmolen pochádzal zo schudobnenej meštiansko-remeselníckej katolíckej rodiny a narodil sa v nej ako trináste dieťa „pod maďarskou korunou“ v roku 1855. Rodičia sa síce prisťahovali do Banskej Bystrice už dve desaťročia pred jeho narodením zo Žiliny, ale obaja pochádzali z Dolného Kubína. V Banskej Bystrici si kúpili domček na vtedajšej Rákoczi Ferenc utca (neskôr Radvanská ulica). Dom mal číslo 147.

Prednedávnom uzrela svetlo sveta kniha V službách cisára Františka Jozefa, s podtitulom Z pamätí lokaja a dvornej dámy. Príbehy v knihe, ktorá nesporne už na prvý pohľad upúta svojím obalom, sú založené na historických faktoch a čerpajú z pamätí – zápiskov Slovákov slúžiacich na viedenskom cisárskom dvore. Dominantný je príbeh Antona Szmolena (1855 – 1939), ktorý bol celé desaťročia „zabudnutý“. Jeho životný príbeh, ako aj príbeh dvornej dámy Irmy Sztáryovej (1863 – 1940) a ďalších, knižne spracovali Marián Bovan a Roman Holec.

S Mariánom Bovanom, historikom Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici, hovoríme aj o tom, ako sa memoáre Antona Szmolena dostali až k nemu.

Kedy ste objavili Banskobystričana Antona Szmolena?

3_Marián Bovan
Historik Marián Bovan.

O tom, že sa nejaký Anton Szmolen narodil v Banskej Bystrici, že tu strávil svoj seniorsky vek a našiel miesto posledného odpočinku, nemal nikto tušenia, hoci jeho meno bolo napísané na rube jedného náturistického žánrového obrazu zo života balkánskych Turkov v 19. storočí v našich zbierkach. Až v neskorej jeseni 2009 prišla veľká listová zásielka z Bratislavy, ktorá obsahovala Szmolenov životopis s vysvetlením, že po jeho smrti sa tento dokument stal vlastníctvom jeho suseda, pána Gusztava Zipsera, na pôvodnej Radvanskej ulici. Keďže bol povolaním novinár, zamýšľal pozoruhodné memoáre bývalého lokaja na dvore Františka Jozefa I. knižne spracovať. Zabránila mu v tom však predčasná tragická smrť. Po šiestich desaťročiach (!) sa jeho syn Juraj Zipser náhodou, čo i len povrchne začítal do uvedeného životopisu a usúdil, že jeho miesto je v Stredoslovenskom múzeu v Banskej Bystrici. Vzápätí po priebežnom prečítaní tohto dokumentu sa u nás v múzeu rozoberala výstava, ktorá mala za cieľ k 120. výročiu vzniku tejto ustanovizne „oprášiť“ hlavne tie zbierkové predmety, ktoré boli dovtedy akoby prehliadané. Medzi nimi som náhodou narazil na vyššie spomínaný obraz s menom Szmolen Tóni. Oddelené ozubené kolieska z jedného zapadli do seba. Navyše tu vystupujú ďalšie artefakty, ktoré pochádzajú s najväčšou pravdepodobnosťou z pozostalosti tohto cisárskeho lokaja. Napríklad pamätná medaila z manévrov vo Vespréme alebo pamätný strieborný jednokorunák vydaný k oslavám milénia Uhorska v roku 1896. Meno pôvodného majiteľa síce chýba, máme však značné indície, že to tu niekto sprostredkoval od jeho vnučky a univerzálnej dedičky Silvie Križajovej.

A kedy ste si pomysleli, že by bolo dobre napísať o Szmolenovi knihu?

Zanedlho po letmom oboznámení sa so Szmolenovým životopisom. Ešte aj vtedajšie vedenie múzea mi dalo k tomu viac ako súhlas. Bolo to niečo medzi odporúčaním a nariadením. Veľmi rýchlo som však postrehol, že na spracovanie a vysvetlenie toľkých mien a reálií mi nebudú stačiť sily. Zároveň som si uvedomoval, že ide o záležitosť celoslovenského významu, určenú nielen pre Banskobystričanov. O pomoc so spracovaním rukopisu na knižné vydanie som sa preto obrátil na profesora Romana Holeca, ktorý bol jedným z mojich skúšajúcich na rigoróznej skúške.

1_Anton Szmolen na dôchodku
Anton Szmolen už v dôchodkovom veku.

Bolo bežné, že si slúžky, lokaji, dvorné dámy písali denníky?

Určite nie. Ale možno práve knižné vydanie pamätí cisárovho komorníka Ketterleho v roku 1929 bolo jedným z podnetov pre Antona Szmolena, aby sa zhruba po piatich rokoch pustil do zaznamenania vlastného životopisu. Pritom za asi tri mesiace sa mu podarilo napísať úctyhodných 113 strán! Kým Ketterleho memoáre sú uhladené a spracované pre knižné vydanie, Szmolenov text je autentický, jednoduchý. Pôvodným adresátom mal byť iba okruh najbližších alebo náhodný a empatický čitateľ v budúcnosti.

Kniha V službách cisára Františka Jozefa, ktorej ste spoluautorom, je nesporným dôkazom vášho vzťahu k histórii. Kedy sa tento vzťah začal?

Možno už na základnej škole. Ale počas gymnaziálneho štúdia sa tie záujmy u mňa začali tak prevrstvovať a meniť, že to vyústilo do prekvapujúceho rozhodnutia ísť študovať latinčinu a slovenčinu. Po absolvovaní Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sa mi nedarilo zamestnať vo väčšom archíve či vedeckej knižnici, a tak som zaklopal na bránu Okresného vlastivedného, dnes Vihorlatského múzea v mojom rodisku, v  Humennom. Malebné priestory tamojšieho kaštieľa s parkom, ako aj štýl práce s trojrozmernými dokumentami hmotnej kultúry, odkazujúcimi na jedinečné príbehy konkrétnych ľudí, ma výrazne oslovili. Po zmene rodinného stavu a bydliska som preto uvítal možnosť zamestnať sa v kultúrnom zariadení takého istého typu.

V Stredoslovenskom múzeu pracujete už takmer 30 rokov. Čo práca historika „obnáša“?

V Stredoslovenskom múzeu som presne od 2. januára 1986. Hoci som pôvodným vzdelaním filológ, na historika som sa dlhodobo rekvalifikoval samoštúdiom, ktoré som neskôr zavŕšil rigoróznym konaním, teda nielen skúškou ale aj písomnou prácou. To už som bol viac ako jedno desaťročie odborným pracovníkom Stredoslovenského múzea. Povolanie či remeslo historika v tom najvznešenejšom zmysle slova má viacero podôb, podľa toho, či sa vykonáva na akademickej pôde, v archíve, kde sa množstvo spracovaných listín a dokumentov meria na bežné metre alebo v múzeu, kde ukazovateľom výkonu je okrem iného počet, dnes už elektronicky skatalogizovaných zbierkových predmetov. Všetkých však podľa mňa spája osobitný druh zvedavosti. Priam detektívnej. Ináč, mottom mojej práce je myšlienka francúzskeho autora a spoluzakladateľa školy Annales Marca Blocha, ktorý tvrdí, že historik vo svojom bádaní musí ísť stále za pachom človečiny.

Ktorý úsek z histórie Banskej Bystrice a okolia je vám najsympatickejší, blízky?

Záleží, o akú oblasť života by išlo. Bol by to dosť široký diapazón od 15. po polovicu 19. storočia.

Pochádzate z Humenného. Aký je váš vzťah k Banskej Bystrici?

Musím povedať, že v tomto malebnom pohronskom kraji žijem a pracujem už dlhšie ako v mojich rodných končinách, a preto aj mnohostranne fascinujúcu Banskú Bystricu si ctím ako jej adoptívny syn…

Súťaž o knihu V službách cisára Františka Jozefa

5_v sluzbach cisara frantiska jozefaTéma Habsburgovcov a ich panovníckeho dvora stále zostáva v centre pozornosti čitateľov a o živote cisárskeho páru sa vie, samozrejme, oveľa viac, než o tých, čo im slúžili. Predmetom záujmu historikov Romana Holeca (profesor histórie na FF UK a vedecký pracovník v Historickom ústave SAV) a Mariána Bovana (numizmatik, historik v SSM v Banskej Bystrici) sa preto stali doteraz nepublikované rukopisné memoáre Antona Szmolena, banskobystrického rodáka a lokaja v službách Františka Jozefa, ale aj známejšie spomienky grófky Irmy Sztáray, ktorá zasa robila spoločníčku cisárovnej Alžbete. Na základe autentických zápisov lokaja a dvornej dámy podávajú autori plastický obraz o živote cisárskeho dvora z pohľadu, ktorý bol doteraz verejnosti ukrytý. Približujú postrehy hlavných aktérov, pre ktorých bola služba panovníckemu páru síce poctou, no zároveň ich zaväzovala a vyžadovala od nich absolútnu oddanosť. Služba nielen na cisárskom dvore ale aj v iných aristokratických rodinách Rakúsko-Uhorska predstavovala dosť rozšírenú možnosť úniku z vidieka či mestečiek, a tak autori venujú svoju pozornosť aj fenoménu slúžky a komorníka.

Knižku, ktorú vydalo vydavateľstvo SLOVART, zakúpite v každom dobrom kamennom aj internetovom kníhkupectve. Na portáli BBonline.sk ale môžete o túto publikáciu aj súťažiť.

Stačí do štvrtka 5. júna odpovedať na otázku: Kedy Anton Szmolen nastúpil do služby na viedenskom cisárskom dvore?

Súťaž je ukončená. Výherkyňou sa stala Mária Guľová.