V jedno z júnových popoludní som sa vybral navštíviť českého majstra, hráča Viktorie Plzeň, Michala Ďuriša. Pohodlne som sa opieral o operadlo svojho auta a dvomi prstami, ktorými som sa zľahka dotýkal volantu, som udržiaval rovnomerný chod vozidla a zároveň premýšľal nad spleťou otázok pre mladého útočníka. Pomaly, s lakťom vystrčeným cez otvorené okno, som si vychutnával prejazd malebnou dedinkou obklopenou scenériou Nízkych Tatier. Medzi hŕstkou domov som zbadal netrpezlivo kývajúceho Michala. Husté čierne mračná na oblohe neveštili nič príjemné, do Ráztoky som dorazil za sprievodu malých dažďových kvapiek. Po zvítaní sa s Michalom a jeho rodičmi som podišiel do obývacej miestnosti, kde už sedeli jeho spoluhráči z detstva a blízki kamaráti. „Dnes sme mali opekať, ale počasie nám nepraje,“ zahundral hostiteľ a pokračoval: „doma sa zdržím len pár dní, preto je všetko zorganizované narýchlo.“ Napriek nedostatku času však chcel Michal titul osláviť aj v prostredí domova. Zatiaľ, čo dažďové kvapky bubnovali na okno, pozornosť všetkých pritiahla ligotajúca sa medaila vystavená na poličke. Keď sa na ňu pozrel aj Michal, rozžiarili sa mu oči a začal spomínať na cestu k majstrovskému titulu so slovami: „Ešte stále nemôžem uveriť tomu, že sa nám to podarilo. Moja prvá sezóna v novom klube sa skončila priam rozprávkovo. Nedokážem opísať pocity, ktoré som prežíval, keď som mal na krku zlatú medailu a v rukách majstrovský pohár. Bol som neskutočne šťastný.“

Viktoria Plzeň na jeseň valcovala súperov, o titule sa však otvorene v kabíne nehovorilo. Od ktorého momentu nastala zmena?

Bolo to po treťom jarnom kole, kedy sme doma pred fantastickou diváckou kulisou porazili nášho najväčšieho rivala v boji o prvenstvo, pražskú Spartu. Potom sme všetci pomaly začínali veriť v úspešné sezónu zavŕšenú ziskom titulu.

Víťazná vlna prinášajúca tri body zo zápasu však zaznamenala aj pokles. Nečakaná strata dvoch bodov v závere domáceho zápasu so Sláviou Praha a zakopnutie so Zbrojovkou Brno. Nemal si obavy, že pohár nakoniec zdvihnú nad hlavu hráči Sparty?

Obavami by som to určite nenazval. Hoci sme stratili body, stále sme mali náskok pred našim rivalom. Všetko sme mali doslova vo vlastných rukách. Hoci sme na jar nepredvádzali taký pekný futbal ako na jeseň, veril som v naše sily. Sme silné mužstvo, čo sme dokázali aj tým, že nás spomínané dva zápasy nezlomili. Práve naopak, ešte viac nás zomkli a dodali nám sily, aby sme nakoniec dorazili do víťazného cieľa.

Dve kolá pred koncom ligy ste držali v rukách mečbal. Aká bola atmosféra v kabíne?

Po zakopnutí v Brne sme všetci chceli na rozhodujúci zápas s Baníkom Ostrava nastúpiť už v nasledujúci deň. S blížiacou sa sobotou nervozita gradovala a túžili sme po tom, aby sme to mali čo najskôr za sebou.

Ako si sa snažil odreagovať a zahnať napätie?

Deň pred zápasom ma prišiel podporiť kamarát zo Slovenska, čomu som sa veľmi potešil. Zo mňa a Limbu (Davida Limberského) si spravil poriadnu srandu. Priniesol nám stavbárske kelne a povedal, že sme pre neho majstrami už aj pred duelom s Baníkom a v lete mu máme prísť pomôcť so stavebnými úpravami bytového jadra, lebo každý majster sa vtedy zíde. (smiech)

Spomeň si na momenty, keď ste v šatni čakali na začiatok rozhodujúceho duelu…

V kabíne bola skvelá atmosféra. Náš kapitán a zároveň hlavný zabávač, Pavel Horváth, svojimi vtipmi a žartíkmi odľahčil napätú atmosféru, čím nás všetkých priviedol na pozitívnu vlnu.

Pred vchodom na ihrisko si sa stretol aj s bývalým koučom Markom, pod ktorým si hrával v Dukle Banská Bystrica…

To bol tiež zaujímavý moment. Predtým bol mojim trénerom, teraz viedol mužstvo, nad ktorým sme potrebovali a aj chceli vyhrať. Pred zápasom sme si podali ruky, prehodili spolu pár viet, a potom sme sa už obaja sústredili na to, čo nás čaká.

Odhodlanie a chuť poraziť súpera však zmrazil gól vo vašej sieti…

Zápas sa nezačal práve najlepšie. Limba (David Limberský) si nešťastne strelil vlastný gól. Divácka kulisa v Štruncových sadoch nás však hnala dopredu a do polčasu sa nám podarilo dvomi gólmi, Bakoša a Jiráska, otočil skóre duelu v náš prospech.

Na lavičke si asi prežíval asi ťažké chvíle…

To je pravda, nevedel som sa dočkať momentu, kedy vybehnem na trávnik. Moja chvíľa prišla až v 70. minúte, kedy ma tréner Vrba poslal do hry s ofenzívnymi pokynmi. My sme totiž aj za stavu 2:1 chceli hrať svoju hru, nielen brániť. O všetkom sme rozhodli tretím presným zásahom, o ktorý sa postaral kto iný, ako kapitán  mužstva, Pavel Horváth.

Výhra 3:1 znamenala zisk majstrovského titulu. Čo presne nastalo po hvizde hlavného arbitra?

Ľudia vbehli na ihrisko, začali nás objímať a blahoželať k zisku historicky prvého majstrovského titulu v storočnej histórii klubu. Bolo to proste neopísateľné. Prežíval som obrovskú radosť. Boli sme v obkolesení fanúšikov, dlho sme sa s nimi tešili. Nakoľko si mohli na pamiatku vziať trávu, sedadlá či kúsky siete, ihrisko sa premenilo na bojové pole.

Po oficiálnom odovzdaní medailí aj pohára vás dav fanúšikov nechcel pustiť do šatne….

Ľudia boli fantastickí a dlho nám trvalo, kým sme sa cez skandujúci dav predrali do šatne, kde nastalo obligátne holenie. Konečne, po dlhom čase sme sa zbavili brady, ktorú sme si nechali narásť kvôli stávke. Po nepresvedčivých jarných výsledkoch, kedy ľudia aj novinári začali poukazovať na to, že už nie sme tá Viktorka, ktorou sme boli na jeseň, sme sa dohodli, že pokiaľ budeme vyhrávať, nevezmeme do rúk holiaci strojček. Dokonca sme dohola ostrihali aj trénera Vrbu.

O zápas s Baníkom bol vraj enormný záujem divákov…..

Mesto Plzeň vyšlo v ústrety diváckemu záujmu, keďže kapacita štadióna nedovoľovala každému fanúšikovi prísť fandiť na štadión a na hlavnom námestí zriadilo veľkoplošnú obrazovku. My sme sa po zápase snažili čo najrýchlejšie presunúť do centra mesta. Na Námestí republiky nás čakalo približne desaťtisíc fanúšikov, aby s nami oslávili obrovský úspech. Oslavy v meste však prebiehali niekoľko dní, bary a krčmičky boli plné oslavujúcich ľudí. Nakoľko je Plzeň pivárske mesto, tento nápoj, ako sa vraví, tiekol dole potokom. (úsmev)

Keď sa spomínanie na krásne okamihy blížilo ku koncu, cez okno začali do miestnosti prenikať slnečné lúče. Pre nás to bol signál, aby sme sa presunuli na dvor, ku grilu, kde nás už čakali mäsové lahôdky a iné dobroty. Onedlho prišli ďalší dvaja “zlatí“ chlapci, Erik Grendel a Jakub Sylvestr, slovenskí majstri. Vtedy nastala správna chvíľa na to, aby sme zahájili začiatok “grilovačky majstrov“. Vypol som diktafón a začala sa oslava na slovenský spôsob…