Čo to urobil legendárny Peter Fonda čoby Wyatt na začiatku legendárneho filmu EasyRider? Zahodil hodinky! Jazdiť vraj treba tvrdo, žiť srdcom a hodinky nenosiť…
Vari každý, kto podľahol vášni jazdy na dvoch kolesách, vie o tom svoje. Len čo sa ocitne v sedle motorky, prestane vnímať čas. Tak načo hodinky? No nie všetky jazdy môžu byť „easy“. Pri niektorých ide práve o ten čas. A o víťazstvá. O tom by mohol hovoriť dnes už motocyklový veterán Anton Tomiška, ktorý sa, okrem iných, zúčastnil aj dvoch International Six Day Trial (ISDT), teda Medzinárodných šesťdňových motocyklových súťaží. V roku 1959 reprezentoval Československo na 34. ISDT vo vtedajšom Gottwaldove (Zlín) a v roku 1960 na 35. ročníku ISDT, ktorý sa konal v BadAussee v Rakúsku. Keď začínal jazdiť, mal osemnásť. Tohto roku bude mať 82 rokov a sem tam si veru ešte zajazdí. Aj keď už nie závodne…
Anton Tomiška sa narodil sa v Bratislave, detstvo prežil v Prahe, no už roky je mu domovom Banská Bystrica. Do Prahy sa sťahovali v čase, keď vznikal Slovenský štát.
Ako si na tie roky prežité v Prahe spomínate?
Môj otec bol Čech, mama Slovenka. Keď zriaďovali Slovenský štát, ľudia kričali – Češi domů! Tak sme sa odsťahovali. Mal som tri roky. Aj vojnu sme tam prežili, ale nezasiahlo nás to nejako dramaticky. Bývali sme na samom okraji Prahy, Chodovecsa to vtedy volalo. Posledná zastávka električky bola v Spořilove a my sme bývali ešte päť kilometrov ďalej. Teraz je to Chodov a chodí tam metro… Mám zážitok z roku 1945, keď do Prahy prišli Rusi. Na lúke za našim domom pristáli dve ruské stíhačky. Hrával som vtedy na harmonike. Tak som tým Rusom sedel na kolenách a vyhrával som im. Aj ma previezli na dvojplošníku. To som mal deväť rokov. V Prahe sme bývali jedenásť rokov, tam sa narodila moja sestra aj brat. Keď sme sa vrátili do Bratislavy, mal som pätnásť. Bol som rád, že sme znovu v Bratislave, mal som tam starkých. Dochodil som meštianku. No vyučil som sa v Bystrici a tu som aj zostal. Tu sa začal môj motoristický život.
Vyučili ste sa za automechanika, k motorizmu ste teda mali blízko.
Áno, a navyše, učil som sa u Vila Kišika, ktorý nejaké súťaže odjazdil a on ma dotiahol do Zväzarmu. Tam som dostal motorku a v osemnástich rokoch som začal jazdiť.
Bolo to splnenie vašej chlapčenskej túžby?
Ale áno, aj môj otec mal motorku a mne sa to páčilo. Do motoristickej brandže som veľmi rýchlo zapadol.
Otcovi ste nebrali motorku?
No nie, lebo aj on jazdil a tak sme jazdili obidvaja, každý na svojej motorke.
Hneď ste aj vo veľkom pretekali?
Kdeže! Voľakedy to nebolo tak, že keď chceš jazdiť a pretekať, prihlásiš sa a ideš. Keď som si spravil vodičský preukaz na motorku a chcel som byť závodník, musel som sa zaučiť. Musel som vyjazdiť všetky možné súťaže, aby som dostal akú takú kvalifikáciu. Lebo bola tretia, druhá a prvá výkonnostná trieda a trieda majster športu, tú som si vyjazdil. Vyjazdiť si výkonnostnú triedu majstra športu bolo náročné. Potrebovali sme na to päťdesiat bodov, pričom za jeden pretek sa dali získať len štyri body. Jazdil som vtedy vo Zväzarme. No a potom som šiel na vojnu. Keď som sa vrátil, nastúpil som pracovať do garáží ministerstva vnútra a tým pádom som sa dostal do Červenej hviezdy. Mal som motorku a na tej som jazdil všetky kvalifikácie. Bola to „čezetka“, ale taká kombinovaná, súťažná. Vyjazdil som si kvalifikáciu na šesťdennú v Gottwaldove, to sme museli absolvovať štyri medzinárodné súťaže a len ten, kto uspel, mohol jazdiť šesťdennú.
Legendárna „šesťdenná“ bola a je prirovnávaná k majstrovstvám sveta či k motocyklovej olympiáde. Aké máte spomienky na šesťdňovku v Zlíne, vtedajšom Gottwaldove?
No, nebola to sranda. Viac ako tisíc kilometrov, päť dní jazdy a šiesty deň bola takzvaná rýchlostná vložka. Ja som jazdil najslabšiu triedu. Odštartovali sme ráno vždy tak okolo siedmej a vracali sme sa okolo piatej podvečer. Denná trať mala tristo až 350 kilometrov a asi dve tretiny sa jazdilo v teréne. Na kvalifikáciách pred šesťdňovou som mal slabú motorku, CZ 125, a keď som šiel Lysú horu, viacej som sa nabehal popri motorke, ako jazdil. Na šesťdennej som už mal továrenskú motorku 125 ČZ Scot. Jazdilo sa na etapy. Každých štyridsať alebo päťdesiat kilometrov boli časovky. Do daného času sme sa museli zmestiť. Ak idete dobre a nadbehnete si zo päť minút, máte čas akurát na to, aby ste si pozreli reťaz a či nemáte defekt. Na nič iné čas nebol.
- medzinárodná šesťdňová motocyklová súťaž v septembri 1959 v Gottwaldove:
V sedle motorky ste si odjazdili dosť rokov a spomenúť všetky preteky, ktoré ste absolvovali, by zabralo asi dosť času.
Na všetky si už hádam ani nepamätám. Veľa som odjazdil za tých štrnásť rokov.
Aj ste povyhrávali…
Viete čo, to je takto. Keď som jazdieval majstrovstvá republiky a už som bol vo vyššej výkonnostnej triede, majster športu, musel som jazdiť tam, kde ma nominovali. Nemohol som sa zúčastniť tých „hviezdnych“ súťaží, jazdil som napríklad motokros Sedlčany a podobne. Samozrejme, stretol som sa aj tam s profesionálnymi jazdcami.
Jazdili ste aj motokros?
Pár rokov som pojazdil po rôznych súťažiach, ale potom prišli deti, manželka sa hnevala, že som stále preč. Viete, keď sa jazdí v reprezentácii, ste stále vonku. Vtedajší šéf Červenej hviezdy sa ma opýtal, či chcem súťažnú alebo motokrosovú motorku. Mne už sa nechcelo chodiť von, tak som povedal, že budem jazdiť motokros. Od tej doby, vlastne od roku 1961 až do 1968, som jazdil motokros.
Predsa len, na ktorých pretekoch ste dosiahli najväčšie úspechy?
Na šesťdennej v Gottwaldove som bol zlatý. Zlatý som bol aj na štvordennej v Erfurte, kde som bol v celkovej kvalifikácii druhý. A v Suhle v NDR to isté. Bola to dvojdenná medzinárodná súťaž. Začiatkom šesťdesiatych rokov som bol proste v kondícii.
Na akých motorkách ste pretekali?
Dlho som jazdil na Eso 250 (Eso bola česká továreň na výrobu motocyklov vyrábajúca iba pretekárske stroje od roku 1949 do roku 1964, kedy vstúpila do Jawa, pozn. red.). V Červenej hviezde sme mali asi desať motoriek a keď sme mali ísť závod, dohodli sme sa, kto si ktorú zoberie. Ja som napríklad jazdil aj na Zetke 175. Každý podľa toho, akú triedu jazdil.
A na ktorej sa vám jazdilo najlepšie?
Navykol som si práve na Zetku 175, bola to továrenská, originálna motokros (ČZ Strakonice). Potom Zetka 250 a mal som aj Jawu a vozil som sa aj na Ese, ako som už spomenul. Zetky ma vlastne sprevádzali celým mojím motoristickým životom. Bol som si aj v Strakoniciach po novú motorku a zabehával som ju na šesťdennú. Keď som chodil jazdiť von, vždy mi doviezli motorku pripravenú.
Plakety a ceny z pretekov máte doma?
Nie, nie, všetko som dal do bystrického Veterán klubu. Veď načo by mi to bolo doma?
Víťazov pretekov zvyknú dekorovať vencami…
To áno. Mám jednu takú spomienku. V päťdesiatom piatom roku sme s Palom Ružínskym jazdili v Bardejovských kúpeľoch motokros. Odjazdili sme si dvesto kilometrov, vyhrali sme a s vencami na krku sme sa na tých istých motorkách, na ktorých sme pretekali, vracali domov. Pri Poprade nás chytila taká búrka, že sme domov prišli úplne mokrí a tie vence, to všetko po mne potieklo. Doma ma ani nespoznali. Bol som farebný… Alebo, tiež v tom istom roku a tiež s Palom Ružinským a aj s Milanom Seleckým sme jazdili zimnú súťaž v Třebíči v Čechách. Bola to taká povinná rozcvička, všetci sme sa museli zúčastniť, aj takí, ako bol napríklad Jaromír Čížek. Trať mala tristo kilometrov a mrzlo. Mínus pätnásť! Bol som normálne v kožuchu.
Zranenia sa vám vyhýbali alebo ani nie?
Mal som zranenú chrbticu, ale len krčný stavec bol puknutý. To som spadol na pretekoch v Spišskej Novej Vsi. Doktori mi vtedy povedali, aby som viacej na motorku nesadol. Ale či sa to dá? Za dva mesiace som si dal korzet dolu a už ma to ťahalo na motorku. Chcel som majstrovstvá republiky jazdiť, tam som mal rozjazdy. Bolo to tvrdé, si predstavte, keď máte na lajne tridsať ľudí a všetci naraz vystrelia, ako to vyzerá… Inak, päťdesiat rokov som doktora nevidel. Za celý život som nezjedol jednu tabletku. Okuliare na čítanie nepotrebujem a zuby mám svoje a ešte skoro všetky. Možno som zdedil nejaké gény po mame, dožila sa 98 rokov.
Dokedy ste pretekali?
Jazdil som až do šesťdesiateho ôsmeho. Potom prišli spojenecké vojská varšavskej zmluvy a zatrhlo sa to. A celá motoristická sezóna sa pre mňa skončila. Až do dneška.
A čo potom?
Potom muzika. Ešte v Bratislave som hrával na gitaru, Ježkove skladby a tak. V Banskej Bystrici som sa k muzicírovaniu vrátil. Od roku 1976 som bol vedúcim kapely Detail, predtým sme sa volali Cementár. Vyše tridsať rokov sme chodili hrávať, mali sme aj speváčku. V motorizme sa nič nedialo, tak som si takto „odskočil“ k muzike. Hral som na gitaru, spieval. Najprv sme boli dvaja, s Pištom Husárikom sme hrávali po kúpeľoch a kade tade. Tých svadieb koľko sme odohrali! Každý týždeň sme niekde hrali. To už sme mali v repertoári moderné skladby, na počúvanie aj do tanca. Fakt je, že osemdesiate roky boli na muziku najkrajšie.
A čo vás viac bavilo? Jazdiť na motorke, či hrať a spievať?
Keď som jazdil, nemal som čas na muziku. Keď som skončil s jazdením, začal som muzicírovať. Tak to na seba nejako nadviazalo. Keby nebol Pišta ochorel, hrali by sme ďalej. Pred rokom zomrel.
Na výlety ste na motorke nechodievali?
Nie. Na výlety som začal chodiť teraz s bratom. Boli sme na Krížnej a minule aj na Suchej hore. Všelikde pobeháme.
Na akej motorke?
V garáži mám Betku. Inak, je to Jawa. Ale je to len taká napodobenina Zetky, čo bola predtým. Ale mám ešte jednu takú aj 125-ku. Na nej chodím na veteránske zrazy. Je to mladá motorka, pekná.
A veteránske preteky?
To fakticky neexistuje, len stretnutia. Každý rok bývajú spomienky na jednotlivých pretekárov, ktoré organizuje Klub veteránov. Je to taká jazda, kde si uctíme reprezentantov motoristického športu. Prvý bol v roku 2013 Jozef Parašín z Valaskej a po ňom, v roku 2014, si uctili mňa. Tohto roku v júni bol v Bystrici zraz motoristov Jawa Pérák, venovaný Edovi Turcerovi. Veteránske jazdy sú fajn, stretneme sa, odjazdíme si pár kilometrov.
Čo majú alebo nemajú dnešné motorky v porovnaní s tými, na ktorých ste kedysi jazdili vy?
Tak vám poviem, tieto nové motorky sú na normálnych ľudí veľmi rýchle. Nemajú na ne cit. Nám keď voľakedy išla motorka do stovky, tak už sme si vraveli, že treba ubrať. Dnes chodia oveľa, oveľa rýchlejšie.
Vy ste akou rýchlosťou jazdili na pretekoch?
Vtedy sa chodilo asi tak stošesťdesiat.
A teraz si akú rýchlosť dovolíte?
Najviac deväťdesiat. Keď idem na 125-ke, tak tá ledva do stovky ide. Pozrite sa, to je tak. Mám už svoje roky. A prežil som všetko možné. Nikam sa už neponáhľam. Starám sa o manželku, aj o nášho psíka Tima. Motorke sa môžem venovať len vtedy, keď mám čas a ten mám vtedy, keď sa má kto postarať o moju ženu. Cítim to tak, že si to zaslúži, aby som jej teraz venoval svoj čas. Tento rok máme šesťdesiate výročie svadby…
