BBonline.sk (Anna Gudzová), foto: Miro Jablonský | 15.5.2018

Maya Sinay: Áno, som úspešná žena. Mám to, po čom som túžila a verím, že aj ďalšie túžby sa mi splnia

Zjari tohto roku uviedla do života knihu. Romantický príbeh Navždy, ktorý je prvou knihou jej Bielej série. Všetkých šesť kníh tejto série napísala pod pseudonymom Maya Sinay. Nie preto, že by chcela zostať v anonymite…

Sinay je meno jej babičky. Vždy sa jej veľmi páčilo. Keď bola malá, predstavovala si, že je umelkyňa a používa práve toto meno. Hovorí, že určitým spôsobom jej dáva voľnosť v písaní. Aj keď sa k nemu priznáva, predsa len má pocit, že jej dáva krídla na novej ceste života, ktorou je písanie.

Začínajúca autorka Mária Cabanová (Maya Sinay) je rodáčka z Nitry, no už roky žije s rodinou v Slovenskej Ľupči. Doma je tiež v Ľubietovej, kde prevádzkuje rekreačné zariadenie Lubetha a zároveň tam vytvára Krajinu Lubetha – je to rozprávková krajina ale tiež projekt a názov knihy, ktorej je spoluautorkou. Kniha, projekt a samotné miesto v Ľubietovskej doline spája rodiny, vracia ich do prírody, podporuje detskú fantáziu a spoločné čítanie v rodinách.

Mária chcela byť dobrou basketbalistkou, snívala, že bude kuchárkou vo vlastnej reštaurácii a… chcela písať. Niečo sa jej splnilo, niečo nie. Basketbalu sa musela po zranení vzdať, kuchárči len doma v kuchyni a reštauráciu nemá. Zato však riadi hotel, píše a má aj vlastné vydavateľstvo. Viac o Márii Cabanovej alias Maye Sinay, sa dozviete v našom rozhovore „podľa abecedy“.

Akurát… Čoho máte tak „akurát“, že nepotrebujete viac a ani menej?

Ťažká otázka. Akurát mám asi svojich psov. Už by som nechcela ani o jedného viac a určite by som ani jedného nedala preč. Mám štyroch psov z toho sú dvaja z útulku. Sme taká šialená rodinná svorka.

Basketbal… Bol a je súčasťou vášho života. Prečo práve basketbal?

Basketbal bola rýchla voľba. Keď som mala šesť rokov, chodievala som na tréning so sestrou, ktorá ho hrala. Veľmi ma bavil. Vôbec mi nenapadlo skúšať iné športy. S basketbalom som skončila, keď som mala osemnásť. Pri extraligovom zápase som si zranila koleno a už sa nepodarilo dať ho do poriadku. Po zranení som sa pokúšala k basketbalu vrátiť, ale hneď v prvom zápase som si koleno opätovne zranila.  A bolo po mojej basketbalovej kariére. Basketbal ma neskutočne bavil, aj keď to bola veľká drina. Najviac sme neznášali letnú prípravu na dráhe. To boli muky! Ale asi práve tvrdosť nášho trénera nás naučila posúvať vlastné hranice. Som mu za to veľmi vďačná. S basketbalom som sa lúčila veľmi ťažko. Toľko rokov, toľko driny a nakoniec, keď sa vám začína kariéra, tak sa aj skončí. Ale asi to tak malo byť. Neľutujem nič. Napokon, vďaka basketbalu som spoznala svojho manžela a pokračuje v ňom môj starší syn.  Je veľmi šikovný a som na neho hrdá. Keďže som pred rokmi trénovala deti basketbal, aj syn ho od malička trénoval. Obdivujem ho. Pri tréningoch som na neho tvrdá, ale on to zvláda a istým spôsobom si to obaja užívame. Sú to naše spoločné chvíle.

Deti… Takže čo sa týka basketbalu, v tom sa starší syn podal na vás.  A mladší syn je na koho?

Chalani majú z každého niečo. Manžel tvrdí, že sú na mňa a ja zas, že sú ako on. Podľa toho, čo vyparatia. Ale pravda je vždy uprostred. Zaujímavé je, akí sú rozdielni. Obaja v niečom inom výnimoční. A ja som hrdá mama. Aj keď sú problémy. To proste k deťom patrí. Sú to moje darčeky z neba. Obaja ma strašne veľa učia.

Entuziazmus… Dokážete sa maximálne nadchnúť, zapáliť pre niečo, niekoho? 

Pri tejto otázke mi hneď napadne situácia, keď som na synovom zápase. Prepnem sa do režimu šialenej matky, trénerky. Musím veľmi krotiť svoje emócie a aj to beriem ako svoj tréning…  No ale mám takú povahu. Keď sa pre niečo rozhodnem, idem za tým hlava, nehlava. Niekedy je to dobré, inokedy asi ani nie. Pretože idem až nad svoje sily. Toto ma naučil basketbal. Ísť naplno, až za svoje hranice, a až kým rozhodca neodpíska koniec zápasu. Potom si telo vypýta svoju daň. Oddýchnem si… trošku… a zase si niečo vymyslím a zas za tým idem. Až do cieľa. Teraz je tomu tak pri vydávaní kníh. Na začiatku mi takmer nikto neveril, veľa krát som počula, „ako sa čo nedá“, ale nevzdala som sa. Nedopustila by som prehru. A tak som všetkým ukázala, že predsa sa dá. Samozrejme, bez podpory svojho okolia, hlavne rodiny a niektorých ľudí, by to išlo ťažšie. Som im veľmi vďačná, že ma podržali, motivovali.

Fámy… O každom či každej z nás kolujú nejaké fámy. Čo sa hovorí o vás?

No, o mne sa toho vždy nahovorilo! Ale postupne som sa naučila nepočúvať. Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia aká som a to je pre mňa podstatné.

Galiba… Čo vám v poslednom čase narobilo „galibu“?

Galiba? Ja hovorím, že v živote prídu do cesty skúšky. A tých bolo za posledné obdobie veru dosť. Keď ich zvládnete, posuniete sa v živote a aj vás posilnia. Konkretizovať by som ich nerada. Už patria do minulosti.

Inšpirácia… Čo/kto vás inšpiruje? Nielen v písaní ale vôbec v živote.

Inšpiruje ma celé moje okolie, rodina, športovci, známi aj neznámi ľudia. Niekedy len otváram ústa, keď počúvam ich životné príbehy. Je až neskutočné, čo ľudí v živote stretne a oni to zvládnu, nepoložia sa. Veľkou inšpiráciou sú mi však hlavne moji rodičia a za to im veľmi ďakujem. Asi žiadne slová by nevystihli to, čo k nim cítim.

Jar…  Máte rada toto ročné obdobie?

Jar je moje najobľúbenejšie ročné obdobie. Všetko okolo sa prebúdza a kvitne a ja mám pocit, že mi to dobíja baterky.

Komfort… Ste matka, manželka, podnikáte, píšete. A ako relaxujete, doprajete si komfort?

Najlepšie si oddýchnem doma. Nepotrebujem žiadny luxus. Stačí mi dobrý film, dobrá kniha, dobré jedlo a pocit, že moji blízki sú v poriadku.

Lubetha… Rozprávková krajina, ktorú ste „stvorili“. Čo pre vás toto miesto znamená?

Veľkú životnú školu. Jedného dňa som dostala úlohu prevádzkovať Chatu Lubetha. Bola to pre mňa úplne neznáma oblasť, všetko som sa musela naučiť od základov. Ale zvládla som to. Aj vďaka rodine a ľuďom, ktorí tam robia. Je to rodinná chata a návštevníci to iste cítia. Dávame do tohto miesta strašne veľa energie a lásky. Je pre nás veľmi dôležité, aby sa u nás všetci cítili dobre. Všetko musí klapať.  Krajina Lubetha je pre mňa splnený sen, ktorý mi umožnil stretnúť skvelých ľudí a zároveň mi odštartoval aj nový život spisovateľky.

Deti maľujú, píšu a tvoria deťom Krajinu Lubetha

Móda… Aký štýl obliekania vám vyhovuje?

Nikdy som sa neriadila módnymi trendmi. Vždy som si obliekala to, v čom som sa cítila pohodlne. Takže aj dnes ma môžete stretnúť na nákupe v teplákoch, neupravenú… Rada sa, samozrejme, aj pekne oblečiem, ale riadim sa podľa toho, čo sa mi páči a nie podľa toho, čo by sa mi malo páčiť, pretože je to módne. Taká jednoducho som. Nielen v obliekaní ale celkovo v živote.

Navždy… Názov vašej prvej knihy z Bielej série. Čo pre vás slovko „navždy“ znamená?

Presne to, čo vám povie táto kniha.

Prázdniny… Do vašej Lubethy chodí prázdninovať kopa detí. Ako si vy spomínate na svoje prázdniny?

Prázdniny boli pre mňa obdobím, na ktoré som sa tešila. Ale len sčasti. Prvú polovicu prázdnin som najčastejšie trávila u babky v Nitre. Druhá polovica bola o tvrdej dvojfázovej basketbalovej drine. A na tú som sa nikdy netešila. Veľmi rada však spomínam na dovolenky v Taliansku, kde sme ako staršie chodievali na babské jazdy alebo na dovolenky s rodičmi.

Rodičia… Čo vás naučila mama a čo otec?

Mama ma naučila strašne veľa, je pre mňa vzorom a veľmi ju obdivujem. To  najdôležitejšie, čo ma naučila je, že rodina je vždy na prvom mieste. Nech sa deje čokoľvek, nech sa pohádame, nech urobíme rozhodnutia, ktoré nám môžu ublížiť, alebo si povieme, čo by sme nemali. Ale vždy, za každých okolností, budeme pri sebe stáť. Neviem, nakoľko je pravda, že deti si vyberajú svojich rodičov. Ja som si lepšie vybrať nemohla. Otec, ten pri mne vždy stál. Vedela som a viem, že mu môžem kedykoľvek zavolať a takisto aj mamine. Samozrejme, ani našu rodinu problémy neobišli, ale spoločne sme ich zvládli. Otec mi je veľkým vzorom v podnikaní. Je to vizionár, ktorý začínal od nuly. V mojej prvej knihe píšem, že sme boli až tak chudobní, že mamina musela ocinovi vystrihovať z kartónu vložky do topánok, aby mu prekryli diery. To je jedna z mála častí v knihe, ktorá je z môjho života. Nakoniec otec vybudoval úspešnú firmu. Samozrejme, s veľkou podporou maminy.  No a nesmiem zabudnúť na moju sestru. To je moja kotva. Moja najlepšia priateľka, ktorá mi vždy povie pravdu do očí a keď treba, tak ma podrží. Možno to vyznieva, že sme ako rodinka úžasných, ale tak to nie je. Ako som povedala, naša mamina je srdce rodiny. A hlavne vďaka nej fungujeme stále ako rodina. A aj budeme.

Strach… Z čoho máte strach?

Strach strachov mám o moje deti a o mojich blízkych.

Štvorlístok alebo šťastie… Šťastie sa nedá nájsť v tráve ako štvorlístok, no aj tak… Kde ste vy našli ten svoj štvorlístok?

Veľa ľudí stále dookola hovorí, že majú smolu, že sa im nedarí. Čakajú na šťastie. Ale keby sa pozreli okolo seba, zistili by, že v maličkostiach, na ktoré zabúdame, je veľké šťastie. Len zmeniť pohľad na život. Viem, je ľahké to povedať, ťažšie urobiť. Mňa nerobí šťastnou to, že som dosiahla niektoré ciele. Že vlastním to či ono.  Mňa robí šťastnou to, že ráno môžem vstať bez bolesti a pocit, že moji blízki sú v poriadku.

Úspech… Považujete sa za úspešnú ženu?

Moja najslabšia stránka, na ktorej ale pracujem, je práve to, že neviem oceniť úspechy, ktoré dosiahnem. Ale niekde začať musím. Tak začnem práve teraz. Som úspešná žena. Mám to, po čom som vždy túžila a verím, že aj ďalšie túžby sa mi postupne splnia.

Zajtra… Pozajtra, o týždeň či v lete… Čo plánujete, kam sa chystáte, čo píšete?

Plánujem vydať druhú časť bielej romantickej série s názvom Jedného dňa. Plánujem konečne dovolenku… Ja neustále niečo plánujem. Život bez cieľov je pre mňa ako stáť na jednom mieste a v tom nie som veru dobrá. Neustále musím kráčať  vpred.

Súťaž o knihu Navždy

Je asi prirodzené, že kniha je rodu ženského. Pretože kniha, rovnako ako žena, môže byť krásna, múdra, zvodná, nežná, tajomná, láskavá aj drsná, dobrá aj zlá alebo aj hlúpa a nudná… Kniha Navždy, zahalená do bielej farby, upúta už na prvý pohľad. Lebo je taká… čistá. Navonok aj vo vnútri. Ukrýva v sebe príbeh mladej Funny, ktorá si myslí, že má svoj život pevne v rukách. Má basketbal, ktorý ju neskutočne baví, rodinu, ktorá ju vo všetkom podporuje, priateľa Denisa, ktorý je jej akoby bratom. Jedného dňa sa však jej život obráti naruby.  Zdanlivo nevinná príhoda spustí lavínu udalostí a Funny sa zrazu cíti nešťastná, opustená a bezradná. Jediné, čo ju môže dostať z beznádeje, je basketbal. A ešte láska…

Viac neprezradíme. Iba ak to, že je najvyšší čas prečítať si román Navždy. Zanedlho totiž vyjde ďalšia kniha z Bielej série – Jedného dňa.  Potom nasledujú knihy Veriť, Zázrak, Nádej a Vôľa žiť. Hoci každá zo šiestich kníh série má iný príbeh, spájajú ich postavy, ktoré sa prelínajú dejom od prvého až po šieste pokračovanie. Pri niektorých postavách sa autorka inšpirovala skutočným životom.

Do žrebovania o knihu Navždy (Agromepa, 2018) zaradíme všetkých, ktorí do soboty 19. mája odošlú vyplnený formulár. Knihy s venovaním od autorky Maye Sinay máme pripravené pre dvoch výhercov alebo dve výherkyne!

Súťaž je ukončená. Výhercov sme kontaktovali e-mailom.

Fotogaléria